Autor Igor Cibula

Nedávny prieskum volebných preferencií agentúry Focus zaiste vyvolal v tábore opozície sklamanie – u niektorých možno aj frustráciu – pretože percentá sa akosi nemenia, a to najmä u subjektov tzv. demokratickej opozície. Jediný mohol mať radosť šéf politického hnutia OĽaNO Igor Matovič, ktorý sa ešte pred niekoľkými týždňami boril s neistotou, či sa jeho subjekt do parlamentu dostane. Agresívnou rétorikou sa mu podarilo získať hlasy od partnerov v opozičnom tábore a trochu mu pomohol aj premiér Peter Pellegrini, keď kvôli banálnej kauze Jaroslava Naďa nechal sa nahovoriť na zvolanie Bezpečnostnej rady štátu a tým tak trochu „heroizoval“ doteraz verejnosti nie príliš známu postavu bezpečnostného analytika – dnes už figurujúceho na druhom mieste kandidátnej listiny OĽaNO pre februárové voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Inak opozičné preferencie viac-menej stagnujú, resp. „prelievajú sa“ z jedného „deravého koša“ do druhého.

Komorne ladené vystúpenie premiéra Petra Pellegriniho na slávnostnom sneme strany Smer-SD bolo poplatné aktuálnej predvolebnej situácii, v ktorej najsilnejšia slovenská politická strana si nemôže dovoliť otvorený rozkol medzi jej súčasným volebným lídrom a predsedom strany Robertom Ficom. Ak si chce tento subjekt udržať pozíciu hegemóna politickej scény na Slovensku a bez ďalšej ujmy volebných preferencií uchovať šance, aby zostal aspoň relatívne relevantným hráčom, keď sa bude po voľbách v roku 2020 „lepiť“ nová administratíva. Slovo „lepiť“ metaforicky vyjadruje zložitý proces zostavovania budúcej vlády, ak sa tzv. demokratická opozícia pokúsi prekonať vzájomné averzie jej lídrov a pod kuratelou prezidentky Zuzany Čaputovej – a za pomoci jej poradcov – „vyskladá“ pestrofarebný kabinet z ministrov, medzi ktorými „istú stoličku“ má možno iba Veronika Remišová, pretože si ju ex-prezident Andrej Kiska preverboval od Igora Matoviča za prísľub kresla ministerky vnútra.

Aktérov slovenskej politickej scény sužuje nervozita a neistota. Správanie opozičných politikov i predstaviteľov vládnej koalície v posledných týždňoch svedčí o tom, že jedni ani druhí nie sú si istí tým, ako dopadnú voľby do Národnej rady SR 29. februára 2020. Až tri opozičné strany sa ocitli v pásme neistoty a minimálne jedna z nich „korčuľuje“ na hrane politického „bytia-nebytia“, pričom svojho času ašpirovala na pozíciu vodcu opozície. Vo vládnom tábore sa zatvárajú dvere budúceho parlamentu pred stranou Bélu Bugára a predseda Slovenskej národnej strany sa snaží ťarbavou a neohrabanou ekvilibristikou zabrániť tomu, aby jeho partaj neuviazla v „bahne“ politickej bezvýznamnosti. Robert Fico prejavil svoju neistotu tiež tým, že ako „záchranné koleso“ pred preradením strany Smer-SD do opozičných lavíc chce použiť dokonca aj zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií, ktorí vzišiel z politickej „dielne“ SNS.

Na Slovensku nie sme po prvýkrát svedkami toho, ako zakladateľ veľkej politickej strany vedie túto stranu k zániku, aby ju nakoniec pochoval – spolu s ilúziami tých, ktorí zakladateľovi verili a považovali ho za veľkého vodcu. Najprv sa to podarilo Vladimírovi Mečiarovi, ktorý sa „vyšvihol“ na vlnách patriotických ilúzií až kým nestroskotal na svojom populistickom avanturizme a doviedol HZDS ku krachu. Podobne si počínal Mikuláš Dzurinda napĺňajúci voličov „napravo od stredu“ ilúziami o spravodlivej „trhovej demokracii,“ teda štáte, kde všetko sa deje podľa zákonov a v zhode s ústavou – i keď podaktorým sa dostáva všetkého viac ako väčšine ostatných. V súčasnosti sledujeme, ako Richard Sulík – zakladateľ strany Sloboda a Solidaritu „pochováva“ tento politický subjekt, ktorý kedysi ašpiroval na vedenie pravicovej opozície, ba dokonca jedného času „trónil“ v tabuľkách volebných preferencií na čelných pozíciách.

S blížiacim sa termínom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky rastie nervozita a neistota politikov, ktorí ju prejavujú nielen neuváženými vyhláseniami, ale aj lacnými populistickými návrhmi riešení, aby si naklonili voličov na svoju stranu. K Ficovym a Dankovym sociálnym balíčkom pridal Andrej Kiska billboardový sľub: „K lekárovi bez zbytočného čakania“ a Veronika Remišová na billboarde sľúbila: „Vezmeme podvodníkom nelegálny majetok.“ Dvojkoalícia progresívne Slovensko/Spolu sa rozhodla tromfnúť svojich budúcich koaličných partnerov z opozície návrhom na zriadenie inštitútu verejných prešetrovacích komisií, ktoré by mali dohliadať na vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov orgánmi činnými v trestnom konaní. Ešte pred touto iniciatívou schválili v parlamente poslanci strán Smer-SD, SNS Ľudová strana naše Slovensko novelu zákona o volebnej kampani, zakazujúcu zverejňovať výsledky prieskumov volebných preferencií období 50 dní pred voľbami.

Nechcem sa zaoberať konšpiracionistickou mytológiou novembra 1989, ale pokúsiť sa zhrnúť niektoré fakty a súvislosti, ktoré sa týkajú vývoja predtým, čo nasledovalo na Slovensku po 17. novembri 1989. Pripúšťam, že udalosti tohto obdobia sa môžu odlišne javiť bývalým disidentom a tým, ktorí aktívne čelili komunistickému režimu – a inak ich môžu interpretovať tí, ktorí majú k uvedeným udalostiam odstup z rozličných príčin. Sám som bol aktérom niektorých dejov alebo ich bezprostredný pozorovateľ. Pri mojej analýze situácie sa opieram o svedectvá iných angažovaných osôb, archívne záznamy a tiež výpovede historikov, ktorí sa úprimne snažia poskytnúť výklad udalostí, ústiacich do vývoja spojeného z Novembrom 1989.