Autor Igor Cibula

V čase, keď vojna na Ukrajine smeruje k tomu, čo bude zrejme krvavou zimou pre Rusko aj Ukrajinu, je tu jedna osoba, ktorá – ako sa zdá – na domácom fronte netrpela: ruský prezident Vladimír Putin, ktorého popularita je stále vysoko. aj keď obete konfliktu naďalej pribúdajú. Putinova politická odolnosť môže byť prekvapením pre mnohých, ktorí predpokladali, že sankcie Západu spolu s ľudskými obeťami vojny podnietia  spoločenskú opozíciu voči vojne a rozdrobia ruské elity, čo nakoniec otvorí dvere Putinovmu zvrhnutiu. Tieto opisy sa však v prevažnej miere zameriavajú na sociálno-ekonomické faktory podporujúce Putinovu moc a prehliadajú ďalší kľúčový faktor, ktorý pomáha vysvetliť prežitie ruského vodcu: ideológiu. Kremľu sa podarilo vytvoriť svetonázor, ktorý vysvetľuje, prečo Rusi musia znášať výzvy súvisiace s vojnou, a umožňuje im pochopiť ich situáciu. Táto ideológia sa stala trvalou črtou Putinovho režimu.

Keď Izraelské obranné sily rozširujú svoje obmedzené pozemné operácie v rámci pripravovanej invázie do Gazy, stále častejšie sa vynára jedna otázka: kto by ju mal ovládnuť, keď vykorenia Hamas – ak sú toho skutočne schopní ? Mnohí, najmä spojenci Izraela, sa s nádejou pozerajú na Palestínsku samosprávu, ktorú Hamas vyhnal z Gazy takmer dva roky po tom, čo Izrael v roku 2005 stiahol odtiaľ svoje jednotky a zlikvidoval tam svoje osady. V skutočnosti neexistujú žiadne záruky, že do konca tejto vojny bude mať Palestínska samospráva pod kontrolou Ramalláh – de facto hlavné mesto Západného brehu. Palestína, ktorá vznikla na základe dohôd z Osla z roku 1993, mala byť základom budúceho palestínskeho štátu. Ale keďže vyhliadky na zriadenie tohto štátu ustupujú, klesá aj dôvera v Palestínu , ktorú vedie 87-ročný prezident Mahmúd Abbás – a Palestínčania ju vo všeobecnosti považujú za skorumpovanú a neschopnú. Prezident Abbás bol zvolený na štvorročné funkčné obdobie v roku 2005 – a odvtedy tam pôsobí dodnes. „V nádrži legitimity Palestínskej samosprávy  už naozaj veľa toho nezostalo,“ vyjadril sa bývalý palestínsky premiér Salam Fayad. „Ak naozaj veľmi rýchlo nezmenia kurz, môže sa to celé zrútiť.”

„Zlomíme Transjordánsko, zbombardujeme Ammán a zničíme jeho armádu; a potom padne Sýria; a ak Egypt bude naďalej bojovať, budeme bombardovať Port Said, Alexandriu a Káhiru,“ napísal prvý izraelský premiér David Ben-Gurion, keď vypukla vojna v roku 1948. „Bude to odplata za to, čo . . . urobili našim predkom v biblických časoch.” História na Blízkom východe sa už dlho používa na ospravedlnenie násilia. Ale izraelsko-palestínsky konflikt je neriešiteľný nie preto, že je starý, ale preto, že v poslednom čase sa stal oveľa komplikovanejším. Rok pred Ben-Gurionovým varovaním navrhla OSN prideliť Židom 55 % rozlohy Palestíny. Do konca vojny Izraelčania kontrolovali 78 %. Viac ako 750 000 Palestínčanov bolo vyhnaných alebo ušlo do okolitých krajín, pričom si so sebou vzali listy vlastníctva a kľúče od dverí. Tento exodus okamžite rozšíril konflikt destabilizáciou okolitých arabských krajín.  

V piatok 6. októbra 2023 napoludnie sa vysoký dôstojník generálneho štábu rozprával s hosťom vo svojej kancelárii v Tel Avive. Pár minút po tom, čo elektronické hodiny v kancelárii ukazovali 14.00, obaja si všimli, že zmeškali presný čas, kedy pred 50 rokmi vypukla na Sinajskom polostrove vojna Jom Kippur. Rozhovor sa, prirodzene, týkal lekcií z roku 1973. „Na okupovaných územiach,” konštatoval dôstojník, “sme päť minút pred intifádou.” Povedal to bez toho, aby vedel, čo prorokuje. Hostiteľ – rovnako ako celé Izraelské obranné sily (IDF) – sa zaujímal najmä o to, čo sa môže stať na Západnom brehu. Ale pod nosom obranného establišmentu sa pozdĺž hranice Gazy práve vtedy formoval bezprecedentný útok Hamasu proti Izraelu.

„Spojené štáty teraz čelia závažnejším hrozbám pre svoju bezpečnosť ako za posledné desaťročia, možno vôbec“ – konštatoval Robert M. Gates.  Nikdy predtým nečelili súčasne aliancii štyroch protivníkov: Ruska, Číny, Severnej Kórei a Iránu – ktorých kolektívny jadrový arzenál by mohol byť v priebehu niekoľkých rokov takmer dvojnásobný. Od kórejskej vojny nemuseli Spojené štáty bojovať s mocnými vojenskými rivalmi v Európe a v Ázii. A nikto si nepamätá časy, keď mal protivník takú ekonomickú, vedeckú, technologickú a vojenskú moc ako dnes Čína. Problém však spočíva v tom, že práve v momente, keď si udalosti vyžadujú silnú a koherentnú reakciu zo strany USA, krajina ju nemôže poskytnúť. Jej roztrieštené politické vedenie – republikánske a demokratické, v Bielom dome a v Kongrese – nedokázalo presvedčiť dostatok Američanov, že na vývoji v Číne a Rusku záleží. Politickí lídri nedokázali vysvetliť, aké sú hrozby, ktoré tieto vzájomne prepojené krajiny predstavujú. Nepodarilo sa im formulovať dlhodobú stratégiu, ktorá by zabezpečila prevahu USA a demokratických hodnôt v širšom zmysle.