V poslednom období pribúdajú na slovenskej politickej scéne rýchlo kvasení politici, ktorí sa pasujú za „politikov novej generácie“ a presviedčajú potenciálnych voličov, že oni „spasia“ Slovensko pred pliagou korupcie, partokracie a klientelizmu. O jednom takom „kvázipolitikovi“ – ašpirujúcom na post premiéra – napísali médiá tzv. hlavného prúdu, že aj keď má malé skúsenosti s politikou, jeho prednosťou je to, že nie je zaťažený ničím z minulosti. Nuž žiada sa konštatovať, že je to veľmi biedna kvalifikácia na post predsedu vlády Slovenskej republiky. Občania, ktorí dajú vo voľbách hlas politickej strane nominujúcej premiéra takýchto kvalít, vystavujú tým sebe nie príliš lichotivé vysvedčenie o svojom politickom úsudku a schopnosti rozumieť zložitostiam politiky. V tejto súvislosti je azda užitočné uviesť pre všetkých politických analfabetov pár mien významných európskych politikov a ich vek, kedy sa dostali na najvyšší post v štáte: premiéra – či prezidenta.

Na Slovensku sa objavil po Radoslavovi Procházkovi, Richardovi Sulíkovi a Andrejovi Kiskovi ďalší politik, ktorý verejne deklaroval, že si po parlamentných voľbách trúfa prevziať post predsedu vlády, ak jeho politický subjekt získa aspoň toľko hlasov, ako to ukazujú doterajšie prieskumy voličských preferencií. Pokiaľ ide o Radoslava Procházku, jeho politická kariéra sa skončila bez toho, aby sa stal premiérom. Aj sny Richarda Sulíka o premiérskom poste zostali iba v ríši fantázie. Preferencie vznikajúcej strany bývalého prezidenta signalizujú, že ani Andrej Kiska nemá šancu, aby prevzal funkciu, ktorú teraz zastáva Peter Pellegrini. Osudy menovaných neodradili však lídra koalície Progresívne Slovensko/Spolu Michala Trubana, aby s predstihom avizoval svoju ambíciu stať sa premiérom a presadiť sa v politike rovnako úspešne, ako sa mu to darilo v podnikateľskom prostredí.

Rezultáty prezidentských volieb i volieb do Európskeho parlamentu posilnili nádej opozície, že víťazstvo v parlamentných voľbách má na dosah ruky. Volebné preferencie parlamentných i nových – do parlamentu sa iba chystajúcich – politických strán však nabádajú k zdržanlivosti pri formulovaní prognóz definitívneho výsledku volieb do Národnej rady SR, ktoré majú byť začiatkom marca budúceho roku. Predovšetkým treba pripomenúť, že prezidentku Zuzanu Čaputovú volila iba menšina oprávnených voličov, teda nebolo to demonštratívne víťazstvo opozičných síl, skôr to bol úspech politického hnutia, ktorú ju nominovalo. A čo sa týka eurovolieb, tak ich výsledok vzhľadom na účasť občanov vo voľbách má iba orientačnú hodnotu a skôr môže slúžiť na propagandistické účely, než ako indikátor reálneho rozloženia politických síl na Slovensku. Jediný viac-menej spoľahlivý záver z hodnotenia oboch spomínaných volieb je ten, že doteraz najsilnejšia parlamentná strana Smer-SD síce stratila časť svojho elektorátu, ale jej voličská základňa je stabilná a jej signifikantné oslabenie môže nastať iba vtedy, keby sa o priazeň voličov Ficovej strany uchádzali politické subjekty, svojou orientáciou blízke hodnotovej škále Smer-u v období, keď svoju ľavicovú politiku „okorenil“ nacionálnymi a konzervatívnymi akcentmi.

Podľa prieskumu volebných preferencií agentúry Focus do Národnej rady Slovenskej republiky aktuálne má šancu dostať sa deväť politických subjektov. Viacerí pozorovatelia z toho odvodzujú, že koaličná vláda postavená na tomto základe nemusí byť stabilná a jej trvanie môže byť časovo limitované tak, že by nevydržala do konca štvorročného funkčného obdobia parlamentu. Je predčasné zaoberať sa takýmito prognózami, ale žiada sa napríklad pripomenúť, že v súčasnom izraelskom parlamente – Knessete – je trinásť poslaneckých klubov podľa straníckej príslušnosti poslancov, čo nebýva Izraeli neobvyklé; pred desiatimi rokmi ich bolo až 15. V takomto kontexte hodnotiť zloženie budúcej Národnej rady SR a z toho odvodenú stabilitu koaličnej vlády si vyžaduje predovšetkým brať do úvahy, aká je schopnosť slovenských politikov hľadať a zhodnúť sa na kompromisoch, bez ktorých početná vládna koalícia nemôže byť stabilná a efektívne fungovať tak, ako si to vyžadujú záujmy väčšiny občanov štátu.

Súčasná politická scéna na Slovensku nevzbudzuje v mnohých občanoch nádeje, že ich očakávania zmeny sa naplnia po parlamentných voľbách v roku 2020 tak, ako si to predstavujú. Azda s výnimkou tých prívržencov opozície, ktorí sa tešia, že dnešná koaličná vláda bude nahradená koalíciou v novom stranícko-ideologickom zafarbení. Viacerí to však považujú za minimalistický prístup, pretože garnitúra, pripravujúca sa na prevzatie moci okrem negatívneho vymedzenia sa predovšetkým voči strane Smer-SD neponúka ani programové riešenia – ani osobnosti, garantujúce uskutočnenie vízií, ktoré by pôsobili presvedčivo a dôveryhodne. V programovej rovine sú deklarované všeobecné predsavzatia vyjadrené niekedy až populisticky pôsobiacimi frázami o boji proti korupcii a iným spoločenským nešvárom, heslami o „štíhlom štáte“ a prísľubmi radikálnej nápravy všetkým nespokojným s ich sociálnou situáciou – či s privilégiami majetných elít.

Iba povrchní pozorovatelia politického vývoja na Slovensku predpokladali, že Robert Fico vzdá súboj o pozíciu predsedu strany Smer-SD bez boja a pokorne vyprázdni priestor premiérovi Petrovi Pellegrinimu. Platí síce prirovnanie, že po neúspechu v prezidentských voľbách v roku 2014 a nevydarenej ašpirácii na post predsedu Ústavného súdu SR je bývalý trojnásobný premiér povestnou „chromou kačicou“ – čo je politická metafora pre amerického prezidenta, ktorý po zvolení svojho nástupcu v úrade má obmedzený politický vplyv tým, že na svojom poste zostane už iba krátke obdobie – ale napriek tomu Ficova vytrvalá vôľa po moci je zatiaľ silnejšia, ako vnímanie aktuálneho stavu spoločnosti a posudzovanie nálad nespokojnosti v jeho vlastnej politickej strane. Spolieha sa na svoje komunikačné schopnosti, znalosť vnútrostraníckych štruktúr a protivníkov v zápase o moc vo vlastnej strane podceňuje, pretože ich opatrné taktizovanie považuje za prejav ich slabosti a tiež odzrkadlenie deficitu stúpencov zmien, ktoré Smer-SD potrebuje.