Koho osloví Kiskova strana svojím “neslaným-nemastným” programom – koalícia PS/Spolu trpí nadmerným sebavedomím ako VPN

Podľa prieskumu volebných preferencií agentúry Focus do Národnej rady Slovenskej republiky aktuálne má šancu dostať sa deväť politických subjektov. Viacerí pozorovatelia z toho odvodzujú, že koaličná vláda postavená na tomto základe nemusí byť stabilná a jej trvanie môže byť časovo limitované tak, že by nevydržala do konca štvorročného funkčného obdobia parlamentu. Je predčasné zaoberať sa takýmito prognózami, ale žiada sa napríklad pripomenúť, že v súčasnom izraelskom parlamente – Knessete – je trinásť poslaneckých klubov podľa straníckej príslušnosti poslancov, čo nebýva Izraeli neobvyklé; pred desiatimi rokmi ich bolo až 15. V takomto kontexte hodnotiť zloženie budúcej Národnej rady SR a z toho odvodenú stabilitu koaličnej vlády si vyžaduje predovšetkým brať do úvahy, aká je schopnosť slovenských politikov hľadať a zhodnúť sa na kompromisoch, bez ktorých početná vládna koalícia nemôže byť stabilná a efektívne fungovať tak, ako si to vyžadujú záujmy väčšiny občanov štátu.

Vývoj v poslednom období signalizuje, že súčasná vládna koalícia bude po voľbách na budúci rok vystriedaná inou koaličnou zostavou, ale nie je jednoduché špekulovať nad tým, kto bude v novej exekutíve dominovať. Do súboja o moc vstúpili viaceré nové subjekty – ba dokonca avizované sú ďalšie, aj keď s neistou perspektívou. Doterajší aktéri na parlamentnej scéne pociťujú z tohto vývoja obavy, čo dokazuje aj čerstvý zákon Národnej rady SR, na ktorom sa pri hlasovaní zhodli vládni i opoziční poslanci. Prijali ho kvôli ambíciám sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabína, ktorý v prezidentských voľbách demonštroval svoj politický vplyv a pripustil, že by mohol aktívne vstúpiť do vnútropolitického diania na Slovensku. Zákonom mu vlastne – obrazne povedané – priložili „nôž na krk“, aby sa rozhodol medzi sociálnou istotou garantovanou sudcovským talárom alebo riskantným osudom parlamentného politika, odkázaného na vratkú priazeň potenciálnych voličov.

Vrtkavú náklonnosť sympatizantov pocítili na vlastnej koži aj dvaja samozvaní adepti na post budúceho predsedu vlády, ktorá vznikne po budúcoročných voľbách. Predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík sa v minulosti opakovane verejne prezentoval ako budúci premiér, keď opozícia vystrieda koalíciu vedenú stranou Smer-SD. Súčasné preferencie SaS však jednoznačne potvrdzujú, že Sulíkov premiérsky sen sa nenaplní. Ale ani Andrej Kiska – ktorého Sulík označil za rozbíjača opozície – pri aktuálnych preferenciách jeho politického subjektu „Za ľudí“ nemôže očakávať, že by ho prezidentka Zuzana Čaputová poverila zostavovaním vlády po parlamentných voľbách na budúci rok. Kiskova strana svojím „neslaným-nemastným“ politickým programom – ako ju sám nazval strana „stredu“ – nepôsobí presvedčivo na voličov, ktorých neoslňujú funkcionári lokálnej samosprávy, ani mená pozbierané zo všetkých kútov opozičných kuloárov.

Súčasný stav opozičných štruktúr potvrdzuje domnienky spred mnohých mesiacov, že strana Andreja Kisku nebude iba protivníkom strany Smer-SD – od ktorej by chcel bývalý prezident po voľbách v roku 2020 „prevziať moc“ – ale aj konkurenciou starým opozičným štruktúram, ktoré  svojou „jalovou“ nemohúcnosťou nedokázali získať si dostatočnú podporu voličov, aby pripravili stranu Roberta Fica o moc. Viacerí analytici sa zhodli v tom, že Kiskova strana musí byť pripravená na politický boj na viacerých frontoch. „Prebehnutie“ poslankyne Veroniky Remišovej z politického hnutia OĽaNO k ex-prezidentovi môže síce priniesť nejaké to percento voličov strane „Za ľudí“, ale nerozšíri elektorát opozície, keďže sa tým „scvrkne“ tábor voličov Igora Matoviča. Kiskova strana nie je teda iba protivníkom Smer-u, ale aj nežiaducou konkurenciou opozičných subjektov, takže nebolo by vôbec žiadnym prekvapením, keby potajme prispievali k tomu, aby ku Kiskovým daňovým problémom pribúdali aj ďalší „kostlivci zo skrine.“

Kľúč k budúcemu vývoju situácie na Slovensku môže získať koalícia Progresívne Slovensko/Spolu; mienkotvorný komentátor opozičného denníka ju nazval „obskúrnou straničkou,“ ktorá rok po založení siaha „dobre že nie“ po premiérskej funkcii. K uvedenej charakteristike treba poznamenať, že takých „obskúrnych straničiek“ je v opozičnom tábore viac. Hanlivé označenie preferenčne najsilnejšej opozičnej strany možno považovať za výstižné pomenovanie politického subjektu, považovaného za potenciálneho kandidáta na dominujúce postavenie v opozícii. Azda si asi komentátor neuvedomil, že za slovom „obskúrny“ sa skrýva „mravná závadnosť“ subjektu, s ktorým tento pojem spájame. V tejto súvislosti sa spomínajú akýsi „digitálni oligarchovia“ – ktorí sa síce ohradzujú voči takémuto pomenovaniu – ale ako sa vraví, „bez vetra sa ani lístok na strome nepohne.“ Ambíciám koalície Progresívne Slovensko/Spolu získať vedúce postavenie na slovenskej politickej scéne neprekáža ani tak jej finančné zázemie, ale skôr politická naivita a nadmerné sebavedomie, ktoré kedysi pochovalo hnutie Verejnosť proti násiliu.