Kto preberie moc na Slovensku na budúci rok – s “rýchlokvasenými” politickými stranami nemáme dobré skúsenosti

Súčasná politická scéna na Slovensku nevzbudzuje v mnohých občanoch nádeje, že ich očakávania zmeny sa naplnia po parlamentných voľbách v roku 2020 tak, ako si to predstavujú. Azda s výnimkou tých prívržencov opozície, ktorí sa tešia, že dnešná koaličná vláda bude nahradená koalíciou v novom stranícko-ideologickom zafarbení. Viacerí to však považujú za minimalistický prístup, pretože garnitúra, pripravujúca sa na prevzatie moci okrem negatívneho vymedzenia sa predovšetkým voči strane Smer-SD neponúka ani programové riešenia – ani osobnosti, garantujúce uskutočnenie vízií, ktoré by pôsobili presvedčivo a dôveryhodne. V programovej rovine sú deklarované všeobecné predsavzatia vyjadrené niekedy až populisticky pôsobiacimi frázami o boji proti korupcii a iným spoločenským nešvárom, heslami o „štíhlom štáte“ a prísľubmi radikálnej nápravy všetkým nespokojným s ich sociálnou situáciou – či s privilégiami majetných elít.

Zjednodušene povedané, ak opozícia získala šancu prevziať po voľbách na budúci rok vládnu moc, nie je to ani tak vďaka tomu, že svojimi programovými argumentmi presvedčila väčšinu svojich potenciálnych voličov, ale predovšetkým zásluhou chýb súčasnej vládnej koalície, hlavne jej lídra Roberta Fica. V určitom momente svojho pôsobenia na poste premiéra stratil kontakt s realitou, prestal objektívne vnímať problémy spoločnosti a nakoniec podľahol sebaklamu, že je vo svojej funkcii nenahraditeľný. Okrem toho jeho strana nedokázala odolať ópiu moci, zamotala sa do pavučín korupcie a nevedela ani prejaviť kritickú sebareflexiu v  krízových situáciách, keď si to vyžadoval objektívny spoločenský záujem. Uvedené okolnosti nie sú pre stranu Smer-SD a jej predsedu špecifické, pretože rovnaké alebo podobné deformácie spôsobili pád vlády Vladimíra Mečiara i Mikuláša Dzurindu a nakoniec aj zánik ich politických subjektov.

Slabinou vládnej koalície bol a zostal predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko, ktorému sa síce podarilo získať post predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, ale nie vážnosť a úctu, aká ústavnému činiteľovi na takejto úrovni prináleží. Pre Roberta Fica nebol autoritou ani rešpektovaným partnerom, takže si svoju pozíciu v koalícii snažil presadzovať spektakulárnymi gestami a voličov si chce nakloniť – po vzore Roberta Fica – populizmom sociálneho typu a tiež okázalo demonštrovanou náklonnosťou voči Rusku. Ani tento Dankov prístup však nezabránil tomu, aby volebné preferencie SNS klesli na súčasnú úroveň a pochovali Dankove politické ambície. Vôbec neprekvapuje, že časť Dankovho elektorátu „prebehla“ ku Kotlebovej Ľudovej strane Naše Slovensko, resp. do tábora sympatizantov sudcu Štefana Harabína, ktorý sa uchádzal o úrad prezidenta republiky a naznačuje svoje ďalšie ašpirácie na pôsobenie v politike.

Účasť vo vládnej koalícii so stranou Smer-SD a SNS poškodila stranu Most-Híd, ale napriek tomu tento prejav politickej odvahy Bélu Bugára by si zaslúžil ocenenie. Rozhodnutie strany Most-Híd vstúpiť do kabinetu Roberta Fica prišlo v čase, keď Slovenskú republiku čakala stolička predsedníckej krajiny Európskej únie a krajina potrebovala stabilnú politickú reprezentáciu v Bruseli. Béla Bugár neprijal teda ponuku podieľať sa na koaličnej vláde iba preto, aby získal výhody vládnutia pre maďarskú menšinu; objektívne sa prejavil ako slovenský patriot, ktorý prispel k tomu, že Slovensko sa so cťou zhostilo svojho predsedníctva v EÚ. Strana Most-Híd tým však prevzala zodpovednosť aj za defekty vládnutia svojich koaličných partnerov a opozícii naklonené médiá tzv. hlavného prúdu jej to „nedarovali.“ Okrem toho opozícia neodpustila Bugárovi ani to, že Most-Híd nepoložil koaličnú vládu po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky a neumožnil tak predčasné voľby, ale podporil vytvorenie vlády na čele s Petrom Pellegrinim.

Po parlamentných voľbách na budúci rok sa očakáva, že by mala nastúpiť nová exekutíva. Avšak nemožno s určitosťou predvídať, aká bude jej stabilita, keďže budúcu vládnu koalíciu by malo tvoriť nielen možno dvojnásobné množstvo politických subjektov – ako je tomu teraz – ale aj nové politické strany so začínajúcimi politikmi či s opozičnými politikmi, ktorí sa neprejavovali v politickom boji s Robertom Ficom tak efektívne, ako sa to od nich očakávalo. S „rýchlokvasenými“ politickými stranami nemáme na Slovensku dobré skúsenosti. Boli to vlastne strany na jedno použitie. Predseda jednej z nich získal prezidentský úrad a zakladateľ druhej dnes čelí závažným trestným obvineniam. V súčasnosti volebnými preferenciami najsilnejšia opozičná strana neprešla ešte ohňom parlamentných volieb a tak trochu sa „vyhrieva na výslní“ prezidentského úspechu Zuzany Čaputovej. Druhú stranu chystajúcu sa „prebrať moc“ zakladá bývalý prezident, ktorý „zutekal“ z Grasalkovičovho paláca, kde svoje politické kvality príliš neosvedčil. Avizovaná je tiež tretia nová politická strana bývalého dvojnásobného ministra Ficovej vlády, ktorý sa v exekutíve prejavil skôr ako excelentný manažér než politik. Manipulované médiá potenciálnych adeptov na politickú kariéru, resp. vládnutie známkujú a občan sa má podľa týchto tendenčných hodnotí rozhodnúť, komu dať v budúcoročných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky svoj hlas.