Ako dopadne dramatický rusko-americký poker o Ukrajinu – prečo Francúzi a Nemci nepodľahli antiruskej hystérii šírenej z Washingtonu

V pondelok 31. januára sa zíde na základe žiadosti Spojených štátov Bezpečnostná rada OSN, aby sa zaoberala správaním Ruska voči Ukrajine, vrátane koncentráciou ruských vojakov pri ich spoločných hraniciach. Debata na tomto fóre sotva prinesie pozitívne riešenie zložitej situácie, ktorej vývoj si trúfa málokto predvídať. Podľa niektorých analytikov prezident Vladimír Putin plánuje rozsiahlu inváziu, aby obsadil hlavné mesto Kyjev a zvrhol vládu. A potom by pokračoval „malou vojnou,“ v ktorej by Rusko „zachránilo“ separatistov podporovaných Kremľom. Triezvejšie uvažujúci stratégovia nevykladajú situáciu tak dramaticky a prikláňajú sa k názoru, že namiesto hystérie treba chladnou hlavou posudzovať záujem Ruska, aby ho obklopovali štáty, ktoré neposkytujú svoje územie základniam jadrovo-raketových zbraní a garantujú, že neposlúžia štruktúram ohrozujúcim jeho bezpečnosť. V tomto sa uvažovanie v Moskve nelíši od vnímania strategickej reality vo Washingtone, čo v roku 1962 preukázal prezident John F. Kennedy, keď Nikita Chruščov nechal rozmiestniť sovietske rakety s jadrovými hlavicami na Kube.

Kanadský sociológ a komentátor Mathieu Bock-Côté v súvislosti s Ukrajinou napísal v parížskom denníku Le Figaro, že tí, ktorí chcú v ukrajinskej kríze vidieť jednoduchý konflikt medzi demokraciou a autoritárstvom, sú väzňami zastaraných mentálnych schém. Konzervatívne orientovaný esejista z francúzsky hovoriaceho Quebecu bez rozpakov napísal: „Ako môžeme kriticky hľadieť na Putinovo Rusko bez toho, aby sme otrocky reprodukovali Spojené štáty, ktoré si nemôžu pomôcť, ale vždy rozšíria zónu svojho vplyvu a ktoré objektívne snívajú o obkľúčení Ruska, bez toho, aby sme si uvedomili, že nemôžete ponížiť veľkú krajinu bez zaplatenia ceny ? Človek by si mohol klásť otázku, či sa Američania minimálne zaujímajú o psychológiu národov, alebo či k počudovaniu naďalej veria, že celá planéta sníva o ich napodobňovaní, o reprodukovaní ich modelu spoločnosti, ako sa ešte verilo na začiatku 21. storočia – teda tí, ktorých vtedy nazývali neokonzervatívcami.“

Žiada sa tiež pripomenúť názor citovaného Kanaďana, že ako by reagovali Spojené štáty, keby Kanada uvažovala o odchode od nich a pripojení sa k vojenskej aliancii pod vedením Moskvy ? Pamätáme si ich reakciu v čase raketovej krízy v roku 1962. Každá veľmoc má nárok na svoju prirodzenú zónu vplyvu, každá ríša má svoju predstavu o blízkom zahraničí. Niektoré krajiny, nech si o tom myslíme čokoľvek – a aj keď nás to mrzí – sú odsúdené na určitú formu geopolitického a kultúrneho balansovania a musia svojho ťažkého suseda zvládnuť ako najlepšie vedia bez servilnosti alebo deklarovaného nepriateľstva. Je to dokonca podmienkou ich nezávislosti. Byť bezprostredným susedom Ruska odsudzuje na povolanie povrazolezca. Mathieu Bock-Côté sa nazdáva, že ukrajinská kríza pravdepodobne predstavuje moment aktualizácie reprezentácií medzinárodného poriadku zdedeného z obdobia studenej vojny.

V kontexte uvedených myšlienok je dramatický rusko-americký „poker“ o Ukrajine pochopiteľnejší. Takto k nemu pristupujú realistickí Nemci a Francúzi, ktorí síce deklarovali solidaritu s Ukrajinou, ale nezapojili sa do antiruskej hystérie, kde dominujú Spojené štáty za asistencie Veľkej Británie. Európski politici dobre vedia, že Putin si dvakrát rozmyslí, než sa pustí do ozbrojeného konfliktu na Ukrajine, zatiaľ čo prezident Joe Biden „napína svaly,“ aby si aspoň trochu napravil reputáciu po nezvládnutom odchode z Afganistanu. A jeho britský kolega – premiér Boris Johnson sa štylizuje do role bojovníka za ukrajinskú slobodu, aby tak „zaretušoval“ škandálne radovánky na Downing Street 10 počas lockdownu. Politicky chradnúci Biden to však nemá vo Washingtone ľahké, pretože už sa našli kritici, ktorí mu pripomenuli, že žiadne tvrdé sankcie Putina nezmenia, iba ak ho viac vrhnú do objatia Číňanov.

Na Slovensku – podobne ako u bratov Čechov – sa tiež našli niektorí horliví koaliční politici, ktorí bez ohľadu na váhanie v Berlíne a v Paríži držia sa propagandistickej línie Washingtonu. Asi im chýbajú čerstvé správy z Kyjeva, kde  šéf ukrajinskej Bezpečnostnej rady Oleksij Danilov obvinil západných spojencov zo šírenia paniky propagovaním možnosti ruskej invázie. V rozhovore pre BBC tvrdil, že šírenie paniky podporované predovšetkým USA a Veľkou Britániou poškodzuje Ukrajinu a prináša prospech Putinovi. Podľa niektorých zdrojov Ukrajinci majú dôvody domnievať sa, že Spojené štáty a Británia sú so svojou radikálnou rétorikou neporovnateľnou so skutočným stupňom ohrozenia, ako aj s nadšením zo „statočných Ukrajincov“ bojujúcich a umierajúcich za západnú vec, pripravené „hodiť Ukrajinu pod autobus, aby Rusko uviazlo v zničujúcej vojne.“