Kategória: Domáca politika

Bývalý dvojnásobný predseda vlády a jeden z reformátorov slovenskej ekonomiky Mikuláš Dzurinda sa opakovane pripomína verejnosti a v médiách naznačuje, že s politikou neskončil, čo v kontexte jeho ďalších vyjadrení vyznieva ako signál, že je pripravený znovu vstúpiť do arény vnútropolitických zápasov o moc. Možno ho k tomu povzbudil aj mentálny stav súčasných predstaviteľov opozície, ktorí sa už dlho pokúšajú „vyhodiť zo sedla“ premiéra Róberta Fica, ale počínajú si nie príliš obratne a poznať na nich nedostatok politickej inteligencie a plytkosť ich argumentov, poplatných cudzím vzorom.

Rozhodnutie prezidenta Andreja Kisku udeliť na prahu Nového roku 2018 štátne vyznamenania osobám, ktoré principiálne odmietali vznik samostatnej Slovenskej republiky a doteraz využívajú rôzne príležitosti, aby defektné javy v slovenskej spoločnosti zlomyseľne kritizovali, nestretlo sa s jednoznačným pochopením spoločnosti. Viacerí pripomínajú, že vlastne nejde ani tak o vyznamenaných, ale o symbolické gesto hlavy štátu, ktorým dal najavo, ako vníma našu nedávnu minulosť a aké stranícke tričko nosí pod prezidentským kabátom predstieranej nadstraníckosti.

Približne o dva roky a dva mesiace budú na Slovensku parlamentné voľby, ktoré považuje opozícia za príležitosť, aby zbavila stranu Smer-SD mandátu kľúčovým spôsobom sa podieľať na moci. Opozičných politikov povzbudil výsledok župných volieb, ale napriek ich propagandistickému optimizmu realistickí analytici nevidia výsledok volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020 tak jednoznačne a nevylučujú, že rozdelenie kresiel v parlamente môže vytvoriť patovú situáciu, ktorá si bude vyžadovať od politikov zásadný kompromis, ak sa budú chcieť dohodnúť o zostavení efektívne fungujúcej vlády.

Ľavicovo zmýšľajúci podnikateľ Ivan Štefunko inicioval vznik politického hnutia Progresívne Slovensko, ktoré vstupuje na politickú scénu našej krajiny s odvážnymi predsavzatiami, s intelektuálne zdatným jadrom kompetentných odborníkov a konkrétnou víziou budúcnosti Slovenska. Dokonca chcú vyradiť z hry „konzervatívneho socialistu“ Róberta Fica a posadnutí utopickou eufóriou trúfajú si vymaniť Slovensko z politického systému autoritatívnych lídrov.

Účelom sobotňajšieho snemu Smeru – sociálnej demokracie nebola vnútrostranícka diskusia, ale mobilizácia členskej a voličskej základne po neúspechu v regionálnych voľbách – napísal v denníku Pravda 15.decembra 2017 politológ Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV. Kriticky, ale bez predsudkov charakterizoval najsilnejšiu parlamentnú politickú stranu na Slovensku, ktorá sa nachádza na prahu krízového obdobia svojej existencie.

V posledných mesiacoch sme svedkami toho, ako sa Slovensko stále hlbšie a hlbšie zabára do bahna politickej nevraživosti, poloprávd a argumentačnej plytkosti, ktorá zamoruje priestor verejnej komunikácie a vyvoláva v spoločnosti skepsu a nedôveru v budúcnosť. V takomto kontexte je výstižná charakteristika bývalého ministra školstva Juraja Draxlera, ktorý nedávno napísal, že „výstredná, hysterická politika prestáva ľudí baviť.“

Aktuálny stav pomerov na slovenskej politickej scéne a rozloženie politických síl naznačujú, že v súčasnosti nemožno s istotou predvídať, ako dopadnú parlamentné voľby, ktoré by sa mali konať v marci 2020. Opozíciu povzbudili výsledky župných volieb a vládna strana Smer sa pokúša chytiť „druhý dych“, aby zabrzdila negatívny trend jej volebných preferencií.

Výsledky župných volieb povzbudili opozíciu, vyvolali nervozitu vo vládnej strane Smer – SD a pre serióznych analytikov slovenskej politickej scény nastolili otázku, čo sa stane v roku 2020, keď najsilnejšia politická strana na Slovensku nebude mať dostatok partnerov na zostavenie koaličnej vlády. Doterajšie volebné preferencie však naznačujú, že všetko môže byť aj inak – teda opozícia premrhá šancu získať väčšinu kresiel v parlamente a premiér Róbert Fico sa o dva roky ocitne v pozícii Andreja Babiša, ktorý hľadá partnerov na podporu jeho kabinetu.

Triezvo uvažujúci analytici pri hodnotení aktuálnej politickej situácie na Slovensku si kladú otázku, kam môže vyústiť vývoj pomerov o dva roky, keď krajina bude stáť na prahu parlamentných volieb a občania budú manipulovaní argumentmi opozičných i vládnych strán. Súčasná roztrieštená vnútropolitická scéna nedáva veľké nádeje, že spoločnosť sa vydá konštruktívnym smerom a vznikne atmosféra umožňujúca pozitívny prístup k riešeniu problémov, deformovane prezentovaných politikmi všetkých straníckych farieb.

Vyslať horší signál o Slovensku do sveta, ako to dokázali dvaja jeho najvyšší ústavní predstavitelia, sa sotva niekomu podarí. Prezident Andrej Kiska rečnil pred Európskym parlamentom o „ruskej hrozbe“ Európe a predseda Národnej rady Slovenskej republiky Andrej Danko v ten istý deň „vylieval“ svoje rusofilstvo pred poslancami ruskej Štátnej dumy.