8. decembra 2017

Môže byť Róbert Fico premiérom po parlamentných voľbách v roku 2020 ?

Od Igor Cibula

Aktuálny stav pomerov na slovenskej politickej scéne a rozloženie politických síl naznačujú, že v súčasnosti nemožno s istotou predvídať, ako dopadnú parlamentné voľby, ktoré by sa mali konať v marci 2020. Opozíciu povzbudili výsledky župných volieb a vládna strana Smer sa pokúša chytiť „druhý dych“, aby zabrzdila negatívny trend jej volebných preferencií.

Nie je síce výrazný, ale aj tak je pre premiéra Róberta Fica varovným signálom, že bude musieť podstúpiť radikálne zmeny v politike strany Smer-SD, ak si chce udržať pozíciu politického hegemóna na Slovensku. Na druhej strane župné voľby posilnili optimizmus opozície, že sa jej pri najbližších parlamentných voľbách podarí získať také množstvo voličských hlasov, ktoré je umožní zabrániť Ficovi, aby zostavil svoju v poradí už štvrtú vládu. Prognózy opozícii naklonených novinárov nemožno brať ako relevantné práve tak, ako Ficove pozitívne hodnotenie výsledkov župných volieb. Oboje slúžia účelom propagandy, ktorej prvoradým poslaním nie je prezentovať pravdu, ale manipulovať vedomím občanov, aby vnímali realitu tak, ako si to želajú stratégovia manipulácie.    

Strana Smer sa ocitla pred dilemou, či ignorovať medializované kauzy a podozrenia, alebo rozhodnúť sa pre iné riešenia, ktorých dôsledky nie sú zaručene predvídateľné. Pre voličské zázemie Smer-u prvý variant nie je neprijateľný, pretože jeho voliči uprednostňujú sociálne orientovanú politiku strany, umocnenú opatreniami v prospech sociálne slabších vrstiev obyvateľstva, ktoré médiá dehonestujúco kvalifikujú ako „populistické“. Pre túto kategóriu elektorátu na Slovensku je Róbert Fico garantom určitej miery stability a nevyvoláva v nich obavy z reforiem, ktoré sľubuje opozícia. Okrem toho Smer prihliada aj na konzervatívny naturel niektorých skupín voličov, ktorým sú vzdialené liberálne kategórie spoločenských hodnôt.

Primárnym problémom tzv. štandardných i neštandardných politických subjektov opozície sú viacerí ich predstavitelia, ktoré môžu byť autoritami v mestskom prostredí, ale v povedomí mnohých radových občanov sú zafixovaní ako arogantní intelektuáli. Svojim knižným jazykom obhajujú stranícke programy, pričom sa nebránia agresívnej rétorike, čo vyvoláva skôr nedôveru než pozitívne sympatie.  Možno by potrebovali školenie od profesorky Ivety Radičovej alebo biskupa Róberta Bezáka, ale asi by im nepomohlo, keďže sú svojou mentálnou podstatou iní ako je bývalá premiérka alebo „penzionovaný“ cirkevný hodnostár. Vodca „obyčajných ľudí“ Igor Matovič vždy zostane vulgárnym hulvátom a kandidát na premiéra Richard Sulík arogantným „egomaniakom“ bez spoločenských zábran.

Sotva možno očakávať, že v najbližších dvoch rokoch dôjde k zmenám, ktoré prekreslia obraz vodcov opozičných politických strán v očiach ich potenciálnych voličov. Ani kritici Fica medzi opozičnými voličmi nie sú však všetci takí morálni ignoranti, aby napríklad akceptovali vládnu koalíciu, na ktorej bude participovať politický subjekt Borisa Kollára. Práve v takomto kontexte nemožno s určitosťou očakávať, že výsledok parlamentných volieb v roku 2020 na Slovensku bude jednoznačne čitateľný. Nedá sa vylúčiť situácia, v ktorej víťaz volieb, bude hľadať partnerov ochotných vstúpiť do vládnej koalície – s podobnými peripetiami, ako je to v súčasnosti v Českej republike. O nových politických subjektoch si zatiaľ nemožno robiť ilúzie, takže odpoveď na otázku, kto bude zostavovať slovenskú vládu po parlamentných voľbách v roku 2020, by mohol v súčasnosti  poskytnúť iba propagandistický manipulátor alebo veštec s „krištáľovou guľou.“ Ak sa opozícia nespamätá, staronovým premiérom môže byť znovu Róbert Fico !