Kategória: Domáca politika

Protestná akcia nespokojných farmárov naznačuje, aký bude na Slovensku priebeh kampane pred parlamentnými voľbami v roku 2020. Aj na nich sa priživuje opozícia, i keď jej všetky doterajšie aktivity po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nepriniesli ten efekt, ktorý opoziční politici očakávali. Volebné preferencie opozičných strán stagnujú na približne rovnakej úrovni a márne sa prezident republiky Andrej Kiska snaží, aby pomer síl zmenil.

Žiada sa znovu zopakovať konštatovanie, že „vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa určite s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí vyšetriť. K odhaleniu páchateľov – či páchateľa – môže viac-menej priviesť iba náhodná okolnosť, čo je názor skúsených odborníkov, doložený overenými štatistickými údajmi a skúsenosťami kriminalistov a kompetentných bezpečnostných expertov.“ V takejto súvislosti možno označiť za zavádzanie verejnosti očakávanie prezidenta Andreja Kisku v jeho správe o stave republiky – prednesenej 13. júna 2018 v Národnej rade Slovenskej republiky – že sa „ministerka vnútra a nedávno vymenovaný prezident policajného zboru pridajú k snahe generálnej prokuratúry zachrániť zvyšky dobrého mena orgánov činných v trestnom konaní, ktorému ich predchodcovia tak ublížili.“

Premiér Peter Pellegrini prevzal funkciu šéfa exekutívy v zložitej situácii, keď Slovensko bičované politickými vášňami a hektickými výzvami z námestí s napätím očakávalo, ako sa zachovajú hlavní aktéri vnútropolitickej krízy, iniciovanej vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky. Novinári tzv. hlavného prúdu ho vopred diskvalifikovali ako Ficovu „bábku“ a Pellegriniho vláde nedávali žiadne šance, že dokáže zastaviť politický „pád“ strany Smer-SD. Opozičné médiá konštatovali, že padla popularita Roberta Fica a „nalievali rozumy“ opozičným politikom, čo majú robiť, aby konečne využili šancu dostať sa k moci. Racionálnejšie uvažujúci komentátori si však uvedomovali, že vyhliadky opozície na úspech nie sú až tak optimistické, ako ich „vyfarbovali“ samotní opoziční lídri – a to najmä z toho dôvodu, že opozícia trpí deficitom skutočných vodcovských osobností s náležitými intelektuálnymi kvalitami i mentálnymi dispozíciami. Akéhosi „mesiáša“ opozície videli v prezidentovi Andrejovi Kiskovi, ale on im svojím rozhodnutím znovu nekandidovať na post hlavy štátu rozhádzal figúrky na pomyselnej šachovnici. Predsavzatím pokračovať v aktivite na verejnej scéne predovšetkým zaskočil politikov.

Rozhodnutie prezidenta Andreja Kisku ďalej pokračovať v politike zamiešalo karty vládnym i opozičným politikom, ktorí sú znepokojení tým, že Kiska má v pláne aktívne pôsobiť na slovenskej politickej scéne. Nervozita opozičných politikov je pochopiteľná, ak si pozrieme výsledky opakovaných prieskumov ich volebných preferencií. Napriek vražde investigatívneho novinára, vládnej kríze spojenej so zmenou na poste premiéra a pouličným protestom organizovaným občianskymi aktivistami volebné preferencie opozičných strán nesignalizujú rozšírenie ich elektorátu – s výnimkou Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Kiskov „mozgový trust“ správne vyhodnotil situáciu, keď mu poradil, aby svoju politickú budúcnosť priamo nespájal s predstaviteľmi parlamentnej opozície „napravo od stredu“, pretože tým by si svojich potenciálnych voličov skôr odradil než získal.

Možno Iba niektorí nepremýšľajúci konzumenti opozičných médií uverili argumentu Andreja Kisku, že o post hlavy štátu sa nebude uchádzať kvôli ohľadom na svoju rodinu. Naivná výhovorka niečo napovedá o jeho intelektuálnej výbave, ale nemožno mu ju vyčítať, pretože politici zriedkakedy bývajú pred verejnosťou úprimní. Žiada sa oceniť jeho rozhodnutie nepokračovať v úrade hlavy štátu, ak ho vnímame ako prejav kritickej sebareflexie i priznanie, že si netrúfa čeliť volebnej kampani, ktorá by nemala taký idylický charakter, ako jeho predchádzajúca volebná kampaň. Vtedy sa zjavil pred verejnosťou na krídlach „dobrého anjela“ ako nezištný filantrop, ochraňujúci chudobných a slabých. V porovnaní s politickými „supmi“ a „jastrabmi“ pôsobil upokojujúco a sľuboval občanom „hory-doly“ – čo robia všetci politici, keď sa chcú votrieť do priazne naivných voličov.

Občianske iniciatívy na námestiach odštartovali podpisovú kampaň za referendum, ktoré by malo vyústiť do predčasných parlamentných volieb. Pôvodne s nápadom na usporiadanie predčasných volieb vyšli opozičné strany SaS, OĽaNO a Sme rodina ešte začiatkom marca. Dokonca sa zhodli na tom, že do Národnej rady Slovenskej republiky predložia návrh ústavného zákona o skrátení aktuálneho volebného obdobia, pričom počítali s konkrétnym termínom predčasných volieb: 8. septembra 2018. Reorganizácia vlády – vrátane zmeny na poste premiéra – zmarila zámer opozície, ktoré sa spoliehala, že na schválenie ústavného zákona sa jej podarí získať hlasy niektorých poslancov z tábora vládnej koalície, medzi nimi z poslaneckého klubu strany Most-Híd.

Najväčšia vládna strana Smer-SD prežíva krízu, čo signalizovali už výsledky župných volieb v novembri minulého roku. Strana však nedokázala odvtedy preukázať kritickú sebareflexiu, ktorá si vyžadovala odvahu pozrieť sa do zrkadla a bezohľadne sa porátať so všetkým, čo ju politicky i morálne poškodzuje a značne uberá jej voličský potenciál. Ani stranícky snem Smer-u 9. decembra 2017 v Martine nepriniesol takú zásadnú zmenu, ktorá by ovplyvnila voličský potenciál strany a revitalizovala jej programovú agendu tak, aby zobrala vietor z plachát opozície. Predsedovi strany Smer-SD Robertovi Ficovi akosi uniklo, že pribúda občanov, ktorí túžia po tom, aby sa zastavila rakovina korupcie, rozmáhajúce sa klientelistické praktiky a stranícky protekcionizmus vo všetkých politických farbách. Zostal v zajatí konfrontačného stereotypu a politickú stratégiu koncentroval do doktríny tzv. sociálnych balíčkov.

Verejne prednesené kritické vyjadrenia predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka na adresu premiéra Petra Pellegriniho potvrdzujú názor, že SNS sa snaží získať voličov, ktorých stráca strana Smer-SD – a súčasne si pripravuje pôdu, aby mohla participovať na vláde Richarda Sulíka, ak sa v najbližších parlamentných voľbách vytvorí vhodná politická konštelácia. Keby išlo iba o to, aby sa riešili námietky, ktoré Danko vyslovil pred novinármi na tlačovej konferencii, v takom prípade nepotreboval na uvedený účel verejné fórum, ale mohol kritiku voči Pellegrinimu prezentovať na zasadnutí koaličnej rady alebo osloviť priamo premiéra a vydiskutovať si s ním všetky pochybnosti v dôvernom rozhovore medzi štyrmi očami. Teatrálny prístup ku komunikácii s koaličným partnerom naznačuje, že Andrej Danko odštartoval proces dištancovania sa od Smer-u, aby nebola jeho SNS spájaná s „hriechmi“ a chybami vládnej strany Roberta Fica.

Škandalózne problémy s prideľovaním dotácií farmárom a tiež s pochybným nájmom poľnohospodárskych pozemkov na východnom Slovensku – ktoré sa však netýkajú iba tohto regiónu – znovu pripomenuli to, čo zjednodušene pomenúvame „bratislavo-centrizmus.“ Inak povedané – exekutíva a ústredná administratíva v Bratislave situáciu v štáte vníma tak, ako sa javí optikou ministerských kancelárií, ústredných orgánov štátnej správy a straníckych centrál, kde sa známym a partajným protežantom prideľujú privilégiá a kde sa rozhoduje o tom, kam potečú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu i dotácie z eurofondov. Nie je to stranícky špecifický jav, teda na Slovensku sa to deje bez ohľadu na to, aká vláda je pri moci.

Pouličné protestné demonštrácie na Slovensku signalizujú, že v najbližších parlamentných voľbách môže dôjsť k zmenám v zložení parlamentu a následne aj k vzniku koaličnej vlády, v ktorej by sa kormidla exekutívy chopila súčasná opozícia. Už pred pol rokom sa však objavili pochybnosti, či je opozícia pripravená efektívne vládnuť a spravovať krajinu tak, ako si to aktuálny stav spoločnosti a pomery v Európskej únii vyžadujú. Po odchode Roberta Fica z postu predsedu vlády a zmenách na niektorých ministerských kreslách podobných pochybností pribudlo. Pritom sa žiada zdôrazniť, že nepochádzajú z vládneho tábora, ale od premýšľajúcich prívržencov opozície, ktorí – povedané slovami nedávneho poslanca Národnej rady Slovenskej rady Františka Šebeja – nepovažujú „nenávisť a zlosť za politickú agendu.“