Kategória: Domáca politika

Možno niektorí opoziční voliči, ktorí by chceli po voľbách inú vládu, ako je terajšia trojkoalícia, netrpezlivo čakali, s čím príde po komunálnych voľbách prezident Andrej Kiska, ktorý avizoval vstup do politiky po skončení svojho prezidentského mandátu. Sľúbil totiž, že v novembri oznámi, ako sa bude angažovať vo vnútornej politike a komentátori „hádali“ a špekulovali, či si založí vlastnú politickú stranu alebo sa pripojí k iniciatíve neparlamentných subjektov – ako sú napríklad Progresívne Slovensko a strana Spolu – občianska demokracia – aby využil existujúce štruktúry týchto subjektov a nemusel začínať svoje aktivity doslova „na zelenej lúke.“ Možno sa spoliehal tak trochu na aktivistov občianskej iniciatívy „Za slušné Slovensko“, s ktorými sa stretával počas dní vládnej krízy, iniciovanej na pozadí zavraždenia novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej.

Mnohé komentáre a analýzy výsledkov komunálnych volieb na Slovensku nestoja ani za reč, pretože napríklad porovnávanie počtu získaných miest starostov a primátorov je zavádzajúci ukazovateľ, keďže porovnávajú sa obce či mestá s rozdielnym počtom obyvateľov. Reálnu výpovednú hodnotu nemajú ani vyjadrenia viacerých najvyšších predstaviteľov politických subjektov, lebo prezentujú predstieraný optimizmus, aby zastreli reálny stav aktuálnej politickej situácie a balamutili svojich potenciálnych – alebo skutočných voličov. Kategória potenciálnych voličov je signifikantná z toho dôvodu, že sa týka tých občanov, ktorí z rozličných príčin ignorovali komunálne voľby, ale k parlamentným či prezidentským voľbám pôjdu, pretože ich považujú za dôležitejšie z ich pohľadu na možnosť závažných spoločenských zmien a vplyvu na budúce smerovanie štátu.

Pribúdajú signály, že minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák predsa len nebude ignorovať mienku významnej časti verejnosti, že by bol najvhodnejším kandidátom na post prezidenta Slovenskej republiky vo voľbách, ktoré budú na budúci rok. Presvedčili ho o tom výsledky prieskumov verejnej mienky i výzvy spoločenských autorít, naklonených myšlienke, že by po politicky neskúsenom Andrejovi Kiskovi mal prísť do Grasalkovičovho paláca človek s dostatočnými politickými skúsenosťami, medzinárodne uznávaný diplomat a osobnosť schopná samostatného úsudku bez pomocných barličiek všelijakých poradcov a „našepkávačov.“ Zatiaľ sa síce Lajčák verejne jednoznačne k otázke svojej prezidentskej kandidatúry nevyjadril – čo je potvrdením jeho v diplomacii osvedčenej zdržanlivosti – ale viaceré okolnosti z politického zákulisia nasvedčujú, že vývoj smeruje k tomu, aby sa Lajčákove meno objavilo v zozname najvážnejších uchádzačov o prezidentský úrad.

Najsilnejšia parlamentná a vládna strana Smer-SD doteraz oficiálne nenominovala kandidáta na post prezidenta republiky, čo je príznakom jej vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia nepriznávajú. Môžu síce argumentovať stabilnou voličskou základňou – ktorá sa dokonca pri posledných prieskumoch volebných preferencií mierne rozšírila – avšak je to predsa len málo, aby vyvrátili pochybnosti, že strana Roberta Fica od minuloročných župných volieb stráca politickú dynamiku, ale aj vnútornú súdržnosť, čo demonštroval odchod Mareka Maďariča z vedenia strany i z postu ministra kultúry vo Ficovej vláde. Ani neochota ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka prijať ponuku strany Smer-SD kandidovať na prezidentský úrad nie je však jediný príznak toho, že Fico už nedisponuje bezvýhradnou lojalitou elitných kádrov jeho strany, ktorí po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky opatrne dávajú najavo, že politika Smer-u si vyžaduje korekciu, ak si chce udržať dominujúcu politickú pozíciu na Slovensku.

Vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky otvára mýtickú Pandorinu skrinku slovenskej politiky, i keď niektorí zasvätení môžu pochybovať, či odhalí všetko to zlo a morálnu biedu, o ktorej verejnosť viac tuší, ako vie – alebo si všeličo len domýšľa. Medializované súvislosti s menom podnikateľa Mariana Kočnera naznačujú, že prípad sa môže stať ústrednou témou blížiacej sa kampane k voľbám prezidenta republiky, ale hlavne k voľbám do Národnej rady SR, ktoré majú byť v prvom štvrťroku roku 2020. Opoziční politici si prihrievajú na procese prebiehajúceho vyšetrovania svoju politickú „polievočku“, keďže doterajšie výsledky prieskumov volebných preferencií signalizujú, že opoziční vodcovia a ich politické programy doteraz nepreklopili pomyselnú misku váh sympatií voličov v ich prospech. Ani ex-premiér Róbert Fico si nenechal ujsť príležitosť, aby doterajší stav policajného vyšetrovania neinterpretoval vo svoj prospech.

Nie všetkých politikov – vládnych i opozičných – pri realistickom hodnotení ich vyjadrení a činov možno hádzať do jedného vreca. Ale zriedkakedy sa vyskytuje taká kritická sebareflexia, akú v nedeľu 30. septembra 2018 prezentoval v diskusnej televíznej relácii TA3 „V politike“ poslanec Národnej rady z hnutia Sme rodina Milan Krajniak. Na margo posledného protestného pochodu iniciatívy „Za slušné Slovensko“ totiž konštatoval, že „ľudia protestujú, lebo neveria nikomu z nás.“ Ku Krajniakovemu vyjadreniu sa žiadať doložiť otázku, že koľko bolo tých ľudí, ktorí prišli na piatkový protest v Bratislave a ostatných slovenských mestách. Preto oveľa presnejšou mierou nespokojnosti je posledný prieskum volebných preferencií agentúry Focus; jeho výsledky viac-menej kopírujú čísla z prieskumov za posledné mesiace, keď sa preferencie politických strán pohybovali na približne rovnakej úrovni a ich rozdiely sa blížili úrovni štatistickej chyby.

Najnovší vývoj policajného vyšetrovania kauzy zavraždenia Jána Kuciaka a jeho priateľky môže viesť nielen k usvedčeniu vraha a jeho komplicov – ale azda umožní zistiť, kto bol objednávateľom vraždy – a vnáša nový moment do kampane, v ktorej opozícia dvojnásobnú vraždu s nevyjasneným pozadím využívala hlavne ako jeden z argumentov proti súčasnej vládnej koalícii. Na pozadí niektorých chýb Ficovej vlády zavraždenie Kuciaka a jeho partnerky slúžilo ako morálny stimul všetkých kritických obvinení, ktoré opozícia predkladala verejnosti ako jasné dôkazy o tom, že súčasnú koalíciu je potrebné čo najskôr nahradiť novou vládnou zostavou. Dokonca opoziční politici – s výnimkou Milana Krajniaka – prišli tiež s nekompetentným nápadom zmeniť proces nominácie policajného prezidenta, čo vládna koalícia akceptovala, aby si zachránila kožu pred rozhnevanou laickou verejnosťou.

V súvislosti s voľbami poslancov Národnej rady SR v roku 2020 sa množia úvahy analytikov o tom, aké sú šance súčasného prezidenta republiky Andreja Kisku, keď ukončí svoj prezidentský úrad a začne sa prejavovať ako aktívny opozičný politik. Jeho zámer predovšetkým vystrašil predstaviteľov opozičných strán, ako sú Richard Sulík, Igor Matovič a Alojz Hlina, pretože správne predpokladajú určitý úbytok svojich voličov v prospech politického subjektu na čele s Andrejom Kiskom. Potvrdili to aj výsledky prieskumov, i keď ich relevantnosť je vzhľadom na časový horizont parlamentných volieb nie celkom presná. Napriek tomu signalizujú, že významná časť potenciálnych voličov opozície presunie svoje sympatie k avizovanej Kiskovej strane, keďže osoba prezidenta republiky sa im javí dôveryhodnejšia, ako podaktorí predstavitelia opozičnej „elity“.

Voľby prezidenta Slovenskej republiky na budúci rok budú prvým testom volebného potenciálu strany Smer-SD pred voľbami poslancov Národnej rady SR v roku 2020. Preto predsedovi najsilnejšej parlamentnej strany Róbertovi Ficovi záležalo na tom, aby jeho strana postavila do súboja o prezidentské kreslo silného kandidáta. Azda najvhodnejším adeptom na kandidatúru bol trojnásobný minister zahraničných vecí – predseda 72. Valného zhromaždenia OSN – Miroslav Lajčák. Spomedzi doteraz známych mien potenciálnych prezidentských kandidátov mal donedávna najväčšie šance zvíťaziť v súboji o funkciu hlavy štátu, ale najúspešnejší minister zahraničných vecí v histórii samostatného Slovenska sa tejto príležitosti vzdal a napriek vytrvalému naliehaniu Róberta Fica ponuku kandidovať za stranu Smer-SD neprijal.

Posledný prieskum volebných preferencií na Slovensku ani po niekoľkomesačnej kampani opozície i prezidenta republiky, ale ani po škandále s použitím slovenského vládneho špeciálu pri únose vietnamského občana Trinh Xuan Thanha nijako zásadne nezmenil politickú mapu elektorátu tak, aby sme mohli s určitou istotou predvídať, ako dopadnú voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020. Hlavná vládna strana Smer-SD neklesla pod magickú hranicu 20 % voličských preferencií a vedúca „sila“ opozície – strana Sloboda a Solidarita – klesla z marcových 14 % na 12,2 %. Od marca tohto roku opozičné hnutie OĽaNO stratilo 1,7 %, teda voličov jeho agresívna politická agenda tiež nepresvedčila. Jediný opozičný subjekt, ktorý spoľahlivo osciluje okolo svojej hodnoty sedem percent je zatiaľ iba Kresťanskodemokratické hnutie, čo tiež síce nie je zázrak, avšak možno akýsi príznak stabilizácie jeho voličstva.