Autor Igor Cibula

Politické predpovede sú nevďačnou úlohou – najmä v uzavretých autoritatívnych režimoch, kde sa nedeje politika pred zrakmi verejnosti. Obvykle ľudia predvídajú budúcnosť na základe jednoduchej extrapolácie súčasných trendov. Príkladom sú prognózy na trhu s ropou, kde všetci experti predpovedajú ďalší rast cien, keď v súčasnosti ceny rastú – a keď ceny klesajú, tak prognózy predvídajú ďalší pokles. Podobne je to pri politických analýzach vývoja v Rusku: keď pred dvoma rokmi začal Vladimír Putin radikálne meniť svoju administratívu a pristúpil k významným zmenám v mocenských štruktúrach, okamžite sa začalo hovoriť o trende modernizácie a príprave zmien režimu. Keď sa tak nestalo, nastal návrat k teórii o Putinovej „záľube v stabilite“. Vývoj za obdobie posledných štyroch rokov však ukazuje, že stabilita a absencia zmien prestali byť v Rusku najvyššou politickou hodnotou.

V apríli 2018 korešpondent stanice BBC Gordon Corera písal o kybernetických hrozbách z Ruska, ale zároveň pripustil, že Veľká Británia a USA môžu vykonávať takmer identické aktivity v kybernetickom priestore. Ako konkrétny príklad spomenul, že už viac ako desať rokov – od začiatku konfliktu v Afganistane – spravodajská agentúra GCHQ je priekopníkom vývoja a využívania ofenzívnych kybernetických techník. Kybernetické aktivity Britov boli zamerané proti islamským militantom so zámerom narušiť konkrétne komunikačné spojenia, odradiť jednotlivcov alebo skupiny od ich činnosti, či dokonca zničiť ich zariadenia a siete. Kybernetický priestor teda už nemožno vnímať ako niečo oddelené od ostatných sfér činnosti – či už akýchkoľvek informačných tokov alebo tradičnej vojenskej činnosti.

Vo štvrtok 28. júna 2018 sa začne v Bruseli summit hláv štátov a premiérov Európskej únie. Medzi hlavnými bodmi programu sú otázky reformy eurozóny a migračná kríza, ale diskusia by sa mala venovať aj ďalšej dôležitej téme – zhoršujúcim sa vzťahom medzi EÚ a administratívou amerického prezidenta Donalda Trumpa. Minulý týždeň sa jej dotkol počas svojej návštevy v Londýne aj generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, ktorý vyzval k úsiliu podporiť vojenskú alianciu v snahe prekonať diferencie medzi Európou a Spojenými štátmi v oblasti obchodu, zmeny klímy a iránskej jadrovej dohody. Najvyšší predstaviteľ Severoatlantickej aliancie pri tejto príležitosti vyslovil varovné slová, že „nie je nikde napísané, že transatlantická väzba prežije navždy.“ Summit NATO naplánovaný na 11. júla 2018 ukáže, či prezident Trump zvolí zdržanlivejší prístup k partnerom, alebo bude pokračovať v tóne, aký použil po svojom odchode zo stretnutia skupiny G7 v Kanade

Na verejnosť opakovane prenikli správy o tom, že na budúci mesiac by malo dôjsť k stretnutiu prezidentov Ruskej federácie a Spojených štátov. Z Moskvy signalizujú, že Rusko zostáva skeptické pred nadchádzajúcim stretnutím. Politici a odborníci vyjadrili pochybnosti o spôsobilosti Donalda Trumpa akokoľvek ovplyvniť pozíciu USA v otázkach dôležitých pre Moskvu. Dominantným momentom je to, že americký prezident zostáva rukojemníkom antiruského establišmentu vo Washingtone; všetky dohody s Trumpom môžu byť blokované Kongresom alebo dokonca byrokratickým okolím pána Bieleho domu. Na druhej strane prezidenti oboch krajín musia brať do úvahy nielen vnútropolitické nálady, ale aj možné negatívne dôsledky súčasného stavu bilaterálnych vzťahov.

Rozpad Sovietskeho zväzu bol dôsledkom nedostatkov spoločenského systému, ale nešlo o výsledok porážky vo vojne. Väčšina občanov Ruska nepovažuje za spravodlivé niektoré dôsledky tohto kolapsu, a sú naklonení procesu, ktorý má viesť k „re-etablovaniu“ Ruska ako globálnej veľmoci. Predstavitelia susedných štátov vnímajú tento vývoj ako prejav „imperiálnych ambícií“ Moskvy a reagujú náznakmi rusofóbneho odporu a snažia sa orientovať na iné globálne mocenské centrá. Prezident Vladimír Putin sa pokúsil zorganizovať aspoň niečo, čo sa podobá na ZSSR, ale jeho integračný model nespája národy a vedie k prehĺbeniu odcudzenia ich elít od Ruska. Preto sa v Moskve začína hovoriť o potrebe pragmatickej politiky voči súčasným spojencom, teda ak chcú od Ruska ekonomické výhody a vojenskú ochranu, mali by za to platiť „politickou vernosťou“ a „neobťažovať“ ruskojazyčné minority a vytláčať ruský jazyk.

Západné médiá venovali najväčšiu pozornosť prezidentovi autonómnej Čečenskej republiky Ramzanovi Kadyrovi kvôli jeho netolerantnej homofóbnej politike. Iba špecialisti si podrobnejšie všimli, že Kadyrov propaguje islam ako „pozitívnu silu“ a oddeľuje ju od radikálnych ideológií, ktoré spôsobili búrku globálneho terorizmu. V roku 2007 ho prezident Vladimír Putin nominoval za prezidenta autonómnej republiky a poskytol mu veľkorysé dotácie, aby obnovil vojnou zničený región na severnom Kaukaze. Jeho hlavné mesto Groznyj – ktorý vyzeral ako Stalingrad v roku 1943 – pôsobí v súčasnosti ako niektorý z emirátov na Blízkom východe a návštevníkov uchvacuje svoju mešitou „Srdce Čečenska“, ktorá je považovaná za najkrajšiu mešitu v Rusku.

Nemecko je strategickým partnerom Slovenskej republiky na európskom kontinente. Z toho dôvodu vývoj vnútropolitických pomerov v tejto krajine si zasluhuje osobitnú pozornosť aj na Slovensku. Spolková republika Nemecko je naším hlavným exportným a importným partnerom – a nielen ekonomicky, ale aj politicky dominuje v rozhodovacích procesoch v rámci Európskej únie. V takomto kontexte si vyžaduje pozornosť analytická správa o problémoch druhej najsilnejšej nemeckej politickej strany, ktorá by mohla byť inšpiráciou pre politické strany na Slovensku – vládne i opozičné – a to najmä svojou otvorenosťou pred verejnosťou a nezastieraným pomenovaním vlastných chýb a nedostatkov, čo nie je pre politické strany na Slovensku charakteristické v takej miere, ako to dokázali nemeckí sociálni demokrati.

Pred týždňom – 2. júna 2018 – zložil sľub do rúk španielskeho kráľa Filipa VI. nový premiér – šéf Španielskej socialistickej robotníckej strany (PSOE) Pedro Sánchez. Bývalý basketbalista vyštudoval ekonomické a obchodné vedy na madridskej univerzite Complutense a absolvoval magisterské štúdium európskej hospodárskej politiky na Slobodnej univerzite v Bruseli. Bol asistentom europoslankyne Barbary Dührkopovej (PSOE) a neskôr poradcom šéfa štábu vysokého predstaviteľa OSN v Bosne Carlosa Westendorpa. Na týchto pozíciách sa zdokonalil vo svojej francúzštine a angličtine. Má za sebou päťročnú prax docenta na Fakulte právnych a obchodných vied Univerzity Camila Josého Celu (UCJC) v Madride. Od roku 2009 pôsobil ako poslanec španielskeho parlamentu a zastával aj ďalšie funkcie vo verejnej sfére.