Autor Igor Cibula

Riaditeľ ruského programu moskovská centra Nadácie Carnegie Andrej Kolesnikov po oslavách jubilea 21. augusta 1968 pripomenul v tomto kontexte výsledky prieskumu sociologického Centra Levada v Moskve, podľa ktorého 46 % oslovených nevedelo čo sa stalo v Česko-Slovensku pred päťdesiatimi rokmi. Tí, ktorí počuli o „Pražskej jari“, ospravedlňovali inváziu sprisahaním vnútornej tzv. piatej kolóny (23%) a konšpiráciou Západu (21%). Celkovo 44 % súhlasilo s konšpiratívnym vysvetlením túžby československého ľudu po slobode a demokracii. Počet tých, ktorí verili, že „Pražská jar“ bola vzburou proti režimu nanútenému Sovietskym zväzom, klesol za posledných desať rokov z 31 na 18 %. Skutočnú historickú pravdu o roku 1968 v Česko-Slovensku akceptovala v Rusku iba absolútna menšina !

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan uvalil domáce väzenie na amerického pastora Andrewa Brunsona na základe obvinenia zo špionáže a odmietol žiadosť amerického prezidenta Donalda Trumpa o jeho prepustenie do Spojených štátov. USA reagovali zavedením tvrdých colných taríf na turecký vývoz a uvalili tiež sankcie aj na dvoch tureckých ministrov a obvinili ich z porušovanie ľudských práv. Trumpove kroky podnietili prezidenta Erdoğana, ktorý na verejnom zhromaždení vyhlásil, že ekonomika krajiny bola ohrozená „prostredníctvom sankcií, zahraničnej meny, úrokových sadzieb a inflácie.“ Nazval to „pokusom o ekonomický prevrat“ a prisľúbil, že Turecko bude na to reagovať. Investície a trh pocítili oslabenie, verejnosť začína reptať a turecká líra rýchlo stráca hodnotu.

Po stretnutí amerického prezidenta Donalda Trumpa s najvyšším predstaviteľom Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (KĽDR) Kim Čong-unom v máji tohto roku v Singapure pozornosť svetových médií sa vo väčšej miere upriamuje na vývoj situácie v Severnej Kórey. Analytici zaregistrovali, že prezident Kim zmenil charakter svojho štátom dirigovaného socialistického hospodárstva tým, že povolil vyše 400 verejných trhovísk, ktoré dopĺňajú štátne prídely a vládne obchody, donedávna jediné zdroje zásobovania obyvateľstva tovarom. Poskytol tiež väčšiu autonómiu v rozhodovaní továrňam a poľnohospodárskym kolektívnym farmám. Vďaka trhovým aktivitám severokórejská ekonomika v období rokov 2012-2015 rástla v priemere o 1,77 %. Po zavedení sankcií proti KĽDR kvôli jadrovým a raketovým testom došlo v roku 2017 k poklesu o 3,5 %, čo predstavovalo najnižšiu úroveň rozvoja národného hospodárstva Severnej Kórey za posledné dve desaťročia.

Vo februári 2018 sa v Bruseli zaoberali novou stratégiou voči západnému Balkánu, ktorá by mala doviesť krajiny tohto regiónu do Európskej únie. Zo šiestich balkánskych štátov za najproblematickejšiu krajinu sa považuje Bosna a Hercegovina, kde vládnu nacionalistické strany a spoločnosť trpí korupciou a vysokou mierou nezamestnanosti mladých ľudí. Európska únia sa vzdala pôvodných plánov na integráciu policajných síl a stav stabilizačných síl EUFOR ALTHEA – najväčšia spoločná operácia EÚ a NATO – sa v Bosne postupne znížil na 600 vojakov. O Balkán stále viac prejavujú záujem Čína a Rusko, ktoré sa snaží vyplniť mocenské vákuum a predstaviteľa bosnianskych Srbov Milorada Dodika považuje za pilier svojho vplyvu.

Vraciame sa k udalostiam „pražskej jari“ 1968, ktoré sú pre mnohých už iba dejinami. Pretože ako novinár bol som nielen ich priamym svedkom, ale tiež aj ich aktívnym účastníkom, žiada sa mi spomenúť, ako sme vtedy a neskôr vnímali 21. august 1968, keď do Česko-Slovenska vtrhli sovietske okupačné vojská doplnené symbolickými jednotkami armád niektorých krajín Varšavskej zmluvy. Predovšetkým násilná likvidácia pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“ odhalila tzv. proletárskym internacionalizmom maskovanú tvár sovietskeho režimu a jeho veľmocenskú imperiálnu logiku. Reflexiu nás – prívržencov Alexandra Dubčeka – vyjadril neskôr bývalý poľský komunista, znamenitý filozof a historik Leszek Kolakowski: „Vjazdom sovietskych tankov do Prahy prestal byť komunizmus intelektuálnym problémom.“

V druhej polovici 19. storočia sa Turecko – vtedy ešte Osmanská ríša – pre svoje politické a ekonomické problémy začalo označovať ako „chorý muž na Bospore.“ K uvedenej metaforickej charakteristike sa analytici vždy vracali, keď sa táto veľká krajina na pomedzí Európy a Ázie ocitla v kríze. Aktuálna situácia v Turecku určitým spôsobom zvádza k podobným úvahám, aj keď súčasný stav nie je analogický s pomermi, kvôli ktorým kedysi „pokrstili“ Turecko na „chorého muža na Bospore.“ Západ – hlavne Washington – už dlhší čas pociťuje obavy z „odcudzenia“ Turecka (myslí sa vzťah k NATO) a prehlbovanie tohto „odcudzenia“ umocňujú vážne ekonomické problémy krajiny, ktoré nedávno zvýraznili sankčné opatrenia administratívy prezidenta Donalda Trumpa.

História ruskej základne vo Vietname sa začala písať v roku 1979, keď dva mesiace po skončení vojnového konfliktu medzi Vietnamom a Čínou bola podpísaná dohoda o využívaní prístavu v zátoke Cam Ranh ako logistického bodu sovietskeho námorníctva na obdobie 25 rokov. Počas vietnamskej vojny v rokoch 1964 – 1975 bol Cam Ranh – ktorý patril pod správu juhovietnamskej vlády – veľkou tylovou základňou armády Spojených štátov. Možno teda povedať, že dohoda so Sovietskym zväzom umožnila Vietnamu získať odstrašujúci prostriedok proti Číne. V polovici osemdesiatych rokov išlo o najväčšiu základňu sovietskeho námorníctva v zahraničí. Zaberala územie o rozlohe viac ako sto štvorcových kilometrov; slúžila potrebám 17. operačnej eskadry Tichomorskej flotily.

Rumunská sociálnodemokratická vláda sa v roku 2016 pokúsila zmierniť tresty za korupciu, čo vyvolalo v uliciach Bukurešti a v ďalších rumunských mestách demonštrácie, ktoré vtedy médiá označili za najväčšie v krajine od roku 1989, keď v Rumunsku padol komunistický režim. Vláda dostala strach a od svojho zámeru ustúpila, ale v tieni minuloročných Vianoc sa znovu pokúsila zmeniť zákony, aby jej činitelia nemuseli byť odsúdení za korupciu. Rumunský prezident Klaus Iohannis sociálnodemokratických politikov varoval, že krajina sa vystavuje riziku podobných sankcií, ako Poľsko, kde sa justícia dostala pod politickú kontrolu. Predáci sociálnych demokratov znovu ustúpili, ale nevzdali sa svojho zámeru oslabiť sankcie za korupciu, ktorá je tradičným problémom Rumunska.

Odborníci už poukazujú na to, že pomaly sa končí naivný optimizmus Západu o liberalizačnom potenciáli internetu. Za posledných päť rokov Čína značne sprísnila kontrolu webových stránok a sociálnych sietí. Napríklad v marci minulého roku vláda v Pekingu nariadila multimediálnemu holdingu Tencent – druhému najväčšiemu digitálnemu gigantu v Číne – ako aj ďalším čínskym technologickým spoločnostiam, aby vyradili webové stránky, kde boli diskusie o dejinách, medzinárodných otázkach a armáde. O niekoľko mesiacov neskôr Tencent, čínsky internetový vyhľadávač Baidu (obdoba Googlu) a jedna z najpopulárnejších mikroblogerských stránok Weibo dostali pokutu za to, čo uvádzali počas 19. zjazdu Komunistickej strany Číny. Úrady tiež nariadili telekomunikačným spoločnostiam, aby zablokovali virtuálne privátne siete (VPN), ktoré čínski podnikatelia, operátori a akademici často používajú na obchádzanie vládnych cenzorov.

Svetová banka vo svojej analýze minuloročného vývoja svetového hospodárstva uviedla, že ruská ekonomika je 11. najsilnejšou na svete. Teraz – keď sa po období recesie Rusko spamätalo a pomaly začalo jeho hospodárstvo naberať dych – z Washingtonu avizovali nové kolo sankcií, ktoré by mali prinútiť prezidenta Vladimíra Putina, aby zmenil svoju zahraničnú politiku a pristúpil na niektoré požiadavky Západu. Iniciátori sankcií sa domnievajú, že takýmto spôsobom presvedčia vedenie v Kremli, aby neriskovalo ďalšie škody ruskej ekonomike a akceptovalo ich podmienky pozitívnej spolupráce so zahraničím. Niektorí západní analytici sú však k takejto stratégii skeptickí s odôvodnením, že sankcie proti krajine ako je Rusko, majú veľmi obmedzený efekt, pretože upevňujú závislosť ruskej verejnosti, jej politickej elity a oligarchov na štáte. A tým neoslabujú, ale posilňujú autoritu Vladimíra Putina.