Autor Igor Cibula

Za obdobie niečo viac ako rok dopadla vojna na Ukrajine pre Ukrajinu oveľa lepšie, ako to väčšina predpokladala. Snaha Ruska podrobiť si suseda zlyhala. Ukrajina zostáva nezávislou, suverénnou a fungujúcou demokraciou, ktorá si drží zhruba 85 % územia, ktoré kontrolovala pred ruskou inváziou v roku 2014. Zároveň je ťažké pociťovať optimizmus, kam vojna smeruje. Ľudské a ekonomické náklady, ktoré sú už teraz enormné, budú stúpať, keďže sa Moskva aj Kyjev pripravujú na ďalšie kroky na bojisku. Početná prevaha ruskej armády jej pravdepodobne dáva schopnosť čeliť väčším operačným schopnostiam a morálke Ukrajiny, ako aj jej prístupu Kyjeva k západnej podpore. Najpravdepodobnejším výsledkom konfliktu teda nie je úplné ukrajinské víťazstvo, ale krvavá patová situácia.

Ruskí a medzinárodní experti pokračujú v rekapitulácii výsledkov návštevy čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve, pričom často prezentujú názor, že Rusko upadá do vazalskej závislosti od Číny, alebo šíria fámy o vytvorení strategickej protizápadnej aliancie medzi týmito dvoma krajinami. Americkí analytici upozorňujú na zámer Pekingu pripútať si Rusko ako juniorského partnera Číny. Strategická hodnota Ruska pre Čínu si podľa nich vyžaduje, aby Moskva na Ukrajine objektívne neprehrávala. Pekingu vyhovuje interpretácia, že dnešná Ukrajina predznamenáva zajtrajšok Taiwanu, ale chce, aby svet akceptoval, že Ukrajina je suverénny štát a Taiwan nie je. Existuje však aj menej dramatická vízia vzťahu Pekingu a Moskvy, ktorá sa opiera o tvrdenie, že ​​medzi Čínou a Ruskom nevznikla a ani sa nikdy nevyvinie žiadna trvalá únia a dokonca kvázi feudálny vzťah. S najväčšou pravdepodobnosťou, či už teraz alebo v budúcnosti, sa veci zredukujú na nerovné ekonomické  partnerstvo a príležitostnú politickú spoluprácu, ktorá má veľmi ďaleko od skutočného spojenectva.

Rok po ruskej invázii na Ukrajinu ruské elity – vysokí úradníci a podnikatelia – neboli schopní pozbierať žiadne nadšenie pre „špeciálnu vojenskú operáciu“. Nenašli sa však medzi nimi ani takí, ktorí by proti invázii na Ukrajinu verejne vystupovali.  Sotva však niekto naozaj sa stotožňuje s cieľmi prezidenta Vladimíra Putina pri vypuknutí tejto vojny. Mnohí z príslušníkov takzvanej „strany vojny“ sú politici, ktorí videli vojnu ako výťah v ich kariére. Oproti tomu, členovia  „strany mieru“ sa zameriavajú na minimalizáciu dôsledkov vojny pre ruskú spoločnosť, zatiaľ čo vyšší manažéri naďalej prispôsobujú svoje firmy novej realite a snažia sa nesledovať správy o dianí príliš pozorne. Iba niektorí boli natoľko zásadoví, aby sa vzdali svojich funkcií. Morálne kompromisy a úprimný strach z bezpečnostných služieb znamenajú, že väčšina zostala na mieste, hoci sa neponáhľajú zhromaždiť sa okolo Putina a ani sa podieľať na výlevoch „vlastenectva“. Všeobecne platí, že každý, kto má čo stratiť, jednoducho radšej klame a mlčí.

Vojna na Ukrajine radikálne zmenila geopolitickú situáciu vo svete a zvýraznila význam partnerstva medzi Ruskom a Čínou. Analytici si všimli, že  Peking a Moskva sa snažia spochybniť to, čo vnímajú ako globálny poriadok ovládaný Západom, ktorý umožňuje Spojeným štátom a ich spojencom presadzovať ich záujmy voči iným. Obe krajiny často protestovali proti nadradenosti „západných hodnôt“ na medzinárodných fórach a presadzovali podmienené chápanie ľudských práv a demokracie, definované „v súlade so špecifickou situáciou v každej krajine.“ Vo svojom spoločnom vyhlásení z februára 2022 Čína a Rusko trvali na tom, že sú tiež demokraciami, a napadli „niektoré štáty“ za to, že použili „zámienku ochrany demokracie a ľudských práv“ na rozsievanie nezhôd medzi inými krajinami a zasahovanie do ich vnútorných záležitosti. Predstavitelia oboch krajín  obviňujú Washington z toho, že nespravodlivo využíva svoju ekonomickú silu, vrátane privilegovaného postavenia amerického dolára v globálnom finančnom systéme na uvalenie represívnych opatrení voči svojim rivalov.

Posolstvo ruského prezidenta Vladimíra Putina o stave krajiny prednesené 21. februára vo Federálnom zhromaždení bolo v Rusku netrpezlivo očakávané. Napriek tomu to nevrhlo svetlo na otázku, ktorá je v popredí mysle ruskej elity i verejnosti: ako Putin zamýšľa vyhrať vojnu na Ukrajine. Putinov prejav bol odložený z minulého roka, čo vyvolalo špekulácie, že prezident nevedel, čo má povedať pri deficite víťazstiev na fronte. Je však pravdepodobnejšie, že bol príliš ponorený do svojej neúspešnej vojenskej kampane, aby si našiel čas. Nakoniec bol tento prejav zmesou toho, čo Putin považoval za potrebné povedať (geopolitická časť o „šialenom“ Západe) a toho, čo sa od neho vyžaduje podľa ústavy (aktualizácia o sociálno-ekonomickej situácii Ruska). Putin povedal, že všetky nadchádzajúce voľby – vrátane prezidentských volieb v marci 2024 – sa budú konať podľa plánu, čo by malo ukončiť špekulácie, že by mohli byť zrušené alebo odložené. Prezident opäť demonštroval absolútny nedostatok obáv z toho, že systém, ktorý vybudoval, môže byť aj napriek sankciám a vojne niečím iným ako silným a stabilným. Jednoznačne naďalej verí, že má širokú podporu medzi verejnosťou aj elitami.