26. septembra 2019

Znakom mizérie predvolebného zápasu je stav opozičných síl – opozícia by nemala mrhať energiu v žabo-myších vojnách

Od Igor Cibula

Pohľad na slovenskú politickú scénu nenapĺňa optimizmom ani prívržencov vládnej koalície, ale ani stúpencov opozície, aj keď im prieskumy volebných preferencií akú- takú nádej dávajú, že sa konečne dočkajú šance, aby mohli konečne vystriedať exekutívu, v ktorej dominuje najväčšia politická strana na Slovensku – Smer-SD. Niektorí politickí analytici si všimli, že pribudlo voličov, ktorí žijú v tom, že nemajú koho voliť. Jedných občanov odrádzajú medializované prešľapy politikov vládnej koalície a druhí nevidia v predstaviteľoch opozičných politických strán serióznu alternatívu pozitívnej zmeny, ktorú očakávajú v tom, že sa spoločnosť zbaví rakoviny korupcie, klientelizmu, zneužívania verejných funkcií a partokracie, rozšírenej v spoločnosti, ako kedysi dávno „čierny mor.“ Optimizmus neposkytuje voličom ani fakt, že podaktorí opoziční i vládni politici „vystrkávajú do popredia“ záujmu verejnosti otázky, ktoré pre väčšinu nie sú až tak dôležité, ako ich prezentujú stranícki agitátori a ako ich zveličene rozpitvávajú médiá tzv. hlavného prúdu.

Aktuálne sa ako najväčšia bieda straníckej propagandy javí skutočnosť, že kľúčovou témou verejného diškurzu nie sú problémy pre spoločnosť naozaj dôležité, ale súboj opozičných subjektov o priazeň voliča – ba dokonca vnútrostranícky súboj o kreslá na volebných kandidátkach. Za jeden z vrcholov trápností možno považovať počínanie opozičného lídra, ktorý stranícke snemy zvoláva ako „na bežiacom páse“ a v snahe manipulovať so sympatiami voličov už naznačil, že iba nedávno právoplatne zvolenú europoslankyňu zapíše na kandidátsku listinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby tým tromfol svojich straníckych oponentov. Iným príkladom politiky manipulácie s hodnotami je „preskakovanie“ poslancov do nových politických strán, kde šípia príležitosť „zachrániť si kreslo v budúcom parlamente – ba možno vylepšiť si pozíciu, keď sa budú deliť „korytá“ vo vláde. Volebné programy išli pre niektorých „bokom“, keď sa im črtá príležitosť posunúť sa v mocenskom rebríčku „vyššie.“

Ani vo vládnej koalícii nezaostali vo vynaliezavosti, ako si udržať voliča a napriek blížiacej sa globálnej ekonomickej recesii rozdávajú sociálne balíčky „jedna radosť.“ Dokonca niektoré zákony „načierajúce do štátnej kasy“ podporila aj opozícia, aby nestratila priazeň voličov, ktorí by jej takúto „šporovlivosť“ pri volebných urnách neodpustili. Najviac daňových úľav dokázala „vychrliť“ Slovenská národná strana, ktorá úbytok volebných preferencií sa pokúša „vyvážiť“ percentami daňových úľav a v zanietení predvolebným zápasom „zahviezdila“ aj nápadom zriadiť ministerstvo športu a cestovného ruchu. Aj strana Most-Híd iniciovala zvýšenie nezdaniteľnej časti daňového základu, aby v tomto trende nezaostala za svojimi koaličnými partnermi. Za takéhoto stavu sotva možno vyčítať politiku tzv. sociálnych balíčkov strany Smer-SD, ktorá už „hodila cez palubu“ záväzok vyrovnaného štátneho rozpočtu a prispôsobila sa tak atmosfére predvolebného boja, keď všetko musí ísť „bokom“, lebo prioritou je udržanie moci.

Najcharakteristickejším znakom „mizérie“ predvolebného zápasu je stav opozičných elít, ktoré nevyvolávajú v občanovi pocit optimizmu alebo povznášajúcej nádeje, že keď sa im podarí zhodou okolností zostaviť širokospektrálnu vládnu koalíciu, pohnú Slovensko o kúsok ďalej. Niektorí hovoria krčmovým jazykom ulice, sršia nenávisťou a s nekultivovanou pohŕdavosťou sa vyjadrujú o tých, ktorí ich nevolili. Nie sú to politici na úrovni Jozefa Moravčíka, Ivana Mikloša, Ivana Šimka alebo Ivety Radičovej – akí kedysi reprezentovali politiku „napravo od stredu“ – ale sú to arogantní exhibicionisti, možno aj poznačení tým, že tak dlho „trčali“ v opozícii a nezmohli sa na to, aby argumentmi a príťažlivými ideami získali na svoju stranu väčšinu voličov. Keď sa pozeráme na ich súčasné volebné preferencie, tak ledva-ledva dokážu poskladať vládu, ak sa im to vôbec podarí.

Ani nie o pol roka si Slovensko zvolí nový parlament a potom nastúpi nová vláda. Ešte šťastie, že najsilnejšia parlamentná politická strana v krajine sa dokázala v poslednej chvíli spamätať a prekonať krízu vnútornej identity, nevynímajúc názorové diferencie o spôsobe vládnutia medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim. V nadchádzajúcom predvolebnom boji bude veľmi dôležité, ak strana Smer-SD bude pôsobiť ako konsolidačný faktor spoločnosti, čo by malo aj opozíciu inšpirovať k tomu, aby nemrhala energiou vo vnútorných žabo-myších vojnách. Väčšina opozičných politikov síce sotva zmení svoju podstatu a hašterivý naturel, ale voliči opozície by mali dôkladne zvažovať, komu dajú v parlamentných voľbách svoj hlas a koho pošlú na „smetisko dejín.“ Pre Slovensko nebude žiadnou tragédiou, keď sa zmení vo februári 2020 vláda – v demokracii je to prirodzené – tragický vplyv na vnútropolitickú stabilitu krajiny by však mali také zmeny, ktoré by dali moc do rúk ľuďom nepripraveným, mentálne nespôsobilým zodpovedne riadiť osud tohto štátu.