Krehké prímerie v Gaze závisí od trvalej pozornosti Washingtonu – Palestínsky štát stále nie je na obzore

„Kompromisy a ústupky potrebné na ukončenie vojen nevyhnutne preveria hodnoty a očakávania jednotlivcov“ – pripomína vo svojom komentári v denníku Financial Times  Emile Hokayem, riaditeľ Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie(IISS) v Londýne. Tí, ktorí sa pozerajú na obrovské plytvanie a agóniu uplynulých dvoch rokov, môžu sa zdráhať priznať, že dohoda, na ktorej sa vo štvrtok dohodli Izrael a Hamas, zníži ľudské utrpenie a možno otvorí cestu k izraelsko-palestínskemu mieru. Aj keď je nedokonalá, zabraňuje horším vyhliadkam, najmä etnickým čistkám v Gaze. Chvályhodné je, že oslobodzuje izraelských rukojemníkov, zastavuje zabíjanie civilistov v Gaze a oslobodzuje stovky palestínskych väzňov. Taktiež vyzýva na okamžité poskytnutie veľmi potrebnej pomoci, aj keď Izrael bude v dohľadnej budúcnosti naďalej kontrolovať viac ako polovicu pásma Gazy. Americký prezident Donald Trump už začal oslavovať svoj úspech; slávu a uznanie, ktoré mu doma unikajú, bude hľadať počas svojej nadchádzajúcej cesty do Izraela, kde premiér Benjamin Netanjahu tvrdo pracuje na tom, aby presvedčil svoju verejnosť, že dosiahol zamýšľaný výsledok a že cena za to stála. Palestínčania začali ťažkú ​​prácu a snažia sa zotaviť a spamätať z najhoršej vojny, akú kedy zažili.

Ako všetci predpovedali od roku 2023, na dosiahnutie tohto cieľa bude potrebný tlak zo strany USA – a akonáhle ho Washington vyvinul, zbrane rýchlo stíchli. Trump zmenil názor už za dva týždne, keď počas svojich stretnutí v OSN pochopil, že maximalistické plány a rétorika Izraela si všetkých znepriatelili a ohrozili jeho vlastné globálne postavenie. Opustil svoju predchádzajúcu ilúziu o Gaze a využil medzinárodnú izoláciu Izraela na to, aby zahnal Netanjahua do kúta a reagoval na obavy nervóznych Egypťanov, Jordáncov, Katarčanov, Emirátčanov a Saudov. Jeho často odsudzovaný sebecký buldozérový prístup priniesol to, čo mierny a neochotný prístup Joea Bidena nedokázal, aj keď podmienky dohody nie sú ďaleko od tých, ktoré boli predložené v roku 2024.

V súčasnej podobe však Trumpov plán ešte nie je o mieri a nie je ani dobre prepracovaným plánom. Okrem dohodnutej prvej fázy sa zvyšok stále číta ako jedálny lístok v reštaurácii, ktorý necháva veľa nejasností, priestor na zjednávanie a neočakávané zádrhele. Takéto menu má zmysel iba vtedy, ak šéfkuchár zároveň slúži ako spravodlivý a ochotný vykonávateľ pravidiel. Návrh dohody je nestabilný. Aj keď si USA môžu nárokovať regionálnu podporu, táto dohoda odsunula na vedľajšiu koľaj Palestínsku samosprávu, schátranú, ale všeobecne uznávanú palestínsku vládu. Taktiež zavádza správcovskú administratívu pre Gazu bez odkazu na medzinárodné právo (alebo – aspoň zatiaľ – bez schválenia Bezpečnostnou radou OSN) a predpokladá otvorený rokovací proces podmienený iba palestínskymi reformami, podobným neúspešným rokovaniam v minulosti. Mnohí pozorovatelia schvália mnohé „nie“ zahrnuté v deklarácii: žiadne vysídľovanie, žiadna anexia, žiadne prekážky ani pozastavenie pomoci civilistom. Je to dôkaz toho, ako veľmi medzinárodné právo a normy ochabli, že samotné odmietnutie nezákonného správania a politiky sa kvalifikuje ako úspech.

Hamas teraz čaká moment zúčtovania. Islamistické hnutie je nepopierateľne najväčším porazeným vo vojne: jeho najkrvavejší hazard sa zmenil na najnákladnejšiu tragédiu pre Palestínčanov. Jeho postavenie je v troskách, doma aj v regióne. Nehanební vodcovia Hamasu môžu tvrdiť, že táto vojna, nech bola akokoľvek nákladná, bola potrebným krokom k nevyhnutnému víťazstvu, a môžu sa brániť úplnému odzbrojeniu. Mnohí obyvatelia Gazy, ktorí to považujú za neúprimné predvádzanie sa, uvítajú vylúčenie tejto skupiny z vlády, za predpokladu, že im budú poskytnuté politické práva. Prechodné usporiadanie, ktoré  navrhujú Trump a bývalý britský premiér Sir Tony Blair, tento štandard nespĺňa – ale môže dočasne fungovať, ak sa bude snažiť o legitimitu a získa ju. 

Keďže Hamas bol odsunutý nadol, zodpovednosť spočíva na Izraeli. Netanjahu môže tento proces ľahko vykoľajiť, pretože podmienky dohody sú dostatočne nejednoznačné. Mohol by obnoviť vojnu pod tou najnepatrnejšou zámienkou, na neurčito odložiť ďalšie sťahovanie izraelských vojsk alebo sa zdržať rokovaní o ďalších fázach, ako sa to stalo, keď začiatkom tohto roka ukončil rokovania o prímerí. Na to, aby sa udržal na správnej ceste, bude potrebná Trumpova notoricky prchavá pozornosť a túžba izraelskej spoločnosti vyrovnať sa s touto temnou kapitolou, kým nové izraelské voľby buď posilnia diplomaciu, alebo definitívne neukončia vyhliadky na vyjednanú mierovú dohodu, ktorá by priniesla palestínsky štát.

Plán by mohol tiež stroskotať, ak sa USA unavia alebo rozptýlia, alebo ak sa opäť nechajú ovplyvniť izraelskými zástancami tvrdej línie. To by ohrozilo regionálne a medzinárodné záväzky týkajúce sa vojakov z Indonézie, Egypta, Turecka a krajín Perzského zálivu, ktoré si vyžadujú podporu USA. Tieto sily nemajú skúsenosti s nasadením pozemných jednotiek vo vojnových zónach a nechcú slúžiť ako zástupné okupačné sily, ktoré chránia Izrael. Štedrosť krajín Perzského zálivu nie je nekonečná a jej prejavenie bude trvať roky. Európski lídri sa zdajú byť príliš nerozhodní na to, aby zaplnili akékoľvek vákuum. A OSN je požiadaná o stabilizáciu hroznej humanitárnej situácie, aj keď je oslabená a čelí hnevu USA a Izraela. Ako vždy na Blízkom východe, skepticizmus je opodstatnený, ale cynizmus nie. Palestínsky štát stále nie je na obzore, ale jeho vyhliadky sú lepšie ako pred dvoma týždňami a existuje nádej – aj keď slabá – na regionálny mier.