Kategória: Názory iných

Od začiatku roka ukrajinské bezpilotné lietadlá zaútočili  na viac ako pätnásť ruských rafinérií a niekoľko ropných skladov v prvom masívnom, trvalom a úspešnom útoku ukrajinských dronov na ruskú infraštruktúru, ktorý zahŕňal aj útoky na veľké oceliarne. Ukrajinské ďalekosiahle útoky bezpilotných lietadiel sa začali pred rokom útokmi na Moskvu – vrátane samotného Kremľa. Namiesto toho, aby spôsobili veľa skutočných škôd, ich hlavným úspechom bolo zničiť zdanie neporaziteľnosti Ruska, pozdvihnúť ukrajinskú náladu a priniesť vojnu Moskovčanom, pričom zostali izolovanými udalosťami. V skorších fázach vojny Ukrajina sústreďovala svoje vojenské zdroje na vojenské ciele, ako sú sklady pohonných hmôt v blízkosti frontových línií alebo strategické letiská, čím prenechala svojim západným spojencom, aby viedli  ekonomickú vojnu. Sankcie však mali len obmedzený vplyv na ruské zisky a ekonomiku. Teraz Ukrajina berie veci do vlastných rúk a namiesto toho, aby sa spoliehala na západné sankcie, fyzicky útočí na ruskú energetickú infraštruktúru.

Zahraničná vplyvová sieť s desiatkami tisíc falošných účtov na sociálnych médiách bola v Izraeli počas uplynulého týždňa aktívna a odzrkadľovala ruský príbeh o útoku v Moskve, pri ktorom bolo zabitých najmenej 139 ľudí. Podľa vyšetrovania izraelskej mediálnej skupiny FakeReporter má táto sieť viac ako 22 000 účtov, ktoré zaplavili X (predtým Twitter) desiatkami tisíc príspevkov o útoku, ktorý zahanbil ruského prezidenta. Zodpovednosť za útok prevzal Islamský štát – provincia Chorásán , čo potvrdil Vladimír Putin. Kremeľ sa však najskôr snažil tvrdiť, že je do toho zapletená Ukrajina a teroristi sa po útoku pokúsili ujsť na jej územie. Nie je jasné, či ide o oficiálnu kampaň ruského vplyvu, pretože je takmer nemožné identifikovať vplyvové operácie, ale odráža tvrdenia Kremľa a nadväzuje na techniky a vzory, ktoré sa predtým pripisovali jeho vplyvovým jednotkám.

Keď sa lídri NATO v lete stretnú na summite vo Washingtone, 75. narodeniny Severoatlantickej aliancie by mali byť dôvodom na oslavu. NATO je silnejšie ako kedykoľvek predtým, keďže za posledný rok prijalo dvoch nových členov – Fínsko a Švédsko. Po desaťročiach kolísavého pohybu našla aliancia nový zmysel v odstrašovaní ruskej agresie, čo je jej  pôvodný raison d’etre.  Európske krajiny konečne zvyšujú svoje výdavky na obranu. Tieto trendy spoločne vykresľujú svetlú budúcnosť pre NATO, ale pred alianciou je aj nebezpečenstvo. Snaha odraziť ruskú inváziu na Ukrajinu sa zadrháva a revizionistický Putin ohrozuje európskych susedov. Nie je to však základný problém NATO. Aliancia vie, ako odstrašiť Rusko. Hlavný problém, ktorý sťažuje riešenie ostatných problémov, spočíva v prílišnej závislosti NATO na Spojených štátoch.

Lídri troch kľúčových európskych mocností neformálne známych ako Weimarský trojuholník sa zišli, aby ukázali silu a jednotu tvárou v tvár ruskej vojne proti Ukrajine. Aspoň taký bol zámer narýchlo zvolaného summitu, na ktorom sa 15. marca poobede stretli v nemeckom hlavnom meste Emmanuel Macron, francúzsky prezident, Olaf Scholz, nemecký kancelár a Donald Tusk, poľský premiér. Lídrom sa čiastočne podarilo prezentovať šťastnú tvár. Po stretnutí nevzniesli žiadne otázky, ale oznámili zoznam dohôd na zvýšenie podpory Ukrajine, ktoré zahrňovali menšie ústupky na všetkých stranách. Patrili medzi ne prísľub zaobstarať si životne potrebnú muníciu na svetových trhoch, namiesto toho – ako trvalo Francúzsko v minulosti – len z európskych zdrojov, hoci Macron sa k tomu takto vyjadril už vo februári. Zdá sa, že Nemecko a Francúzsko zmiernili niektoré zo svojich predchádzajúcich námietok voči použitiu aspoň úroku z približne 300 miliárd €  (327 miliárd $) zmrazených ruských vkladov v Európe na podporu Ukrajiny.

Kyjev sa teraz nachádza v podobnej kríze, akú zažila Moskva pred dvoma rokmi. Na rozdiel od Ruska však Kyjev nedokáže zmobilizovať svoj obranný priemysel a rýchlo zvýšiť výrobu; musí sa spoliehať na západnú vojenskú pomoc. Ukrajina má tiež menej obyvateľov ako Rusko, čo znamená, že jej obete sú pociťované intenzívnejšie. Keď sú však ukrajinské sily dostatočne početné, zásobené a opevnené, ukázali, že môžu spôsobiť ruským silám vysoké straty a zmariť schopnosť Ruska premeniť jeho papierové výhody na rozhodujúce zisky. Bitka o Avdijivku je najnovším príkladom: Rusko s použitím častých náletov a zapojením až 30 000 mužov  potrebovalo päť mesiacov na dobytie zničeného mesta. Rusko v priebehu obliehania Avdijivky stratilo viac ako 600 obrnených vozidiel a pravdepodobne tisíce vojakov. Veľké straty podčiarkujú, že útočné schopnosti Ruska sú stále nedostatočné, keď sa snažia prevalcovať pripravenú ukrajinskú obranu. Naprieč frontovou líniou však zostalo len málo miest, ktoré sú tak silne chránené ako bola Avdijivka, čo znamená, že budúci ruský postup môže prebiehať ľahšie. Okrem toho na ruských slabostiach bude veľmi málo záležať, ak vyčerpané ukrajinské jednotky už nebudú môcť budovať obranu, alebo ak nedokážu rýchlo replikovať typy obrany, ktoré boli postavené v Avdijivke počas desiatich rokov.

Prejav prezidenta Vladimíra Putina o stave krajiny aktuálne počúvali nielen účastníci zasadnutia Federálneho zhromaždenia, ale živý prenos Putinovho prejavu mohli sledovať na uliciach aj obyvatelia Moskvy a iných veľkých ruských miest. Analytici sa neskôr vyjadrili, že aj to, čo nepovedal, sa dalo predvídať. Nepadla ani zmienka o nedávnej smrti najobľúbenejšieho ruského opozičného politika Alexeja Navaľného vo väzbe – ani o všeobecnej atmosfére represií v Rusku. Putinov prejav o stave krajiny mal byť len predvolebnou formalitou, ale zanechal mimoriadne mrazivý dojem rozbiehajúcej sa špirály eskalácie. Zatiaľ čo sa  Putin pripravuje o necelé tri týždne uchádzať sa o znovuzvolenie na piate prezidentské obdobie, ruský vodca si nerobil starosti s písaním volebného manifestu. Namiesto toho sa rozhodol využiť platformu svojho každoročného prejavu o stave krajiny vo štvrtok ako vhodnú príležitosť na prezidentskú volebnú kampaň.

Po odvolaní generála Valerija Zalužného z funkcie vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny sa vyrojili viaceré špekulácie o tom, aký bude mať tento krok prezidenta Volodymyra Zelenského vplyv na ďalší vývoj situácie na Ukrajine. Popri úvahách o preformátovaní prakticky kompletného velenia armády analytici nastolili otázku, ako odchod generála Zalužného ovplyvní vývoj na politickej scéne Ukrajiny. Čo bude Zalužnyj robiť ďalej, zatiaľ ani len nenaznačil. Medzi viacerými ukrajinskými politickými pozorovateľmi si zaslúži pozornosť  vyjadrenie riaditeľa kyjevského think-tanku – Ukrajinského politického inštitútu – Ruslana Bortnika, ktorý s odvolaním sa na jeho dôverné zdroje povedal:  „Je veľmi pravdepodobné, že Zalužnyj si na pár týždňov oddýchne a vydá sa na nejaké medzinárodné turné a po návrate sa vrhne do politického života.“ Podobne uvažujú aj iní, a preto neprekvapuje, že podľa Bortnika „Zalužnyj sa môže stať akýmsi „ľadoborcom“ proti Zelenskému.“

Rezignácia hlavného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny bola mimoriadne dramatická. Napätie eskalovalo niekoľko mesiacov; 29. januára bolo vrcholné stretnutie, na  ktorom prezident Volodymyr Zelenským vyzval vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny Valerija Zalužného, ​​aby dobrovoľne odstúpil, ale ten odmietol. Nakoniec, po niekoľkých dňoch čakania a najbizarnejších špekuláciách, bol v histórii zaznamenaný veľkolepý koniec. Ak by sme nehovorili o zmene veliteľa armády uprostred vojny so silnejším nepriateľom, potom by sa to dalo vnímať len ako zvrat intríg. Napätý vzťah medzi prezidentom Zelenským a generálom Zalužným zostáva hlavnou témou ukrajinskej vnútornej politiky už rok a pol. Odvolanie Zalužného sa očakávalo  dlhšie, ale správy o tom stále zatienili iné udalosti, čo vyvolalo širokú škálu predpovedí o tom, čo čaká ukrajinskú armádu pod novým veliteľom. Potenciálne vnútropolitické dôsledky sa tiež zdajú byť ďalekosiahle. Odvolaním Zalužného podstupuje Zelenskyj vážne riziko – po prvýkrát sa tak tvrdo postavil proti verejnému konsenzu v záujme vlastného politického prežitia.

Obdobie po studenej vojne sa začalo začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia vzletnými víziami globálneho mieru. O tri desaťročia neskôr sa končí s rastúcimi rizikami globálnej vojny. Európa dnes zažíva na Ukrajine najničivejší vojenský konflikt za posledné generácie. Brutálny boj medzi Izraelom a Hamasom rozsieva násilie a nestabilitu na Blízkom východe. Východná Ázia, našťastie, nie je vo vojne. Ale ani to nie je úplne pokojné, keďže Čína tlačí na svojich susedov a hromadí vojenskú silu historickým tempom. Ak si mnohí dnes neuvedomujú, ako blízko je svet spustošený zúrivými, vzájomne prepojenými konfliktami, možno je to preto, že sme zabudli, ako vznikla posledná globálna vojna.

Vojna na Ukrajine oslabila dôveru Ruska v jeho konvenčné sily a zvýšila dôležitosť nestrategických jadrových zbraní pre Moskvu ako prostriedku na odstrašenie a porážku NATO v potenciálnom budúcom konflikte. Konštatoval popredný západný think-tank – Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie (IISS). Nestrategické jadrové zbrane zahŕňajú všetky jadrové zbrane s dosahom až 5 500 km, počnúc taktickými zbraňami určenými na použitie na bojisku – na rozdiel od strategických jadrových zbraní s dlhším doletom, ktoré by Rusko alebo USA mohli použiť na vzájomné zasiahnutie svojich vlastných krajín. Aktuálna správa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie nastolila otázku, či by sa Rusko mohlo odhodlať k odpáleniu nestrategických jadrových zbraní v presvedčení, že Západu chýba odhodlanie poskytnúť jadrovú odpoveď. „Ruské vnímanie nedostatku dôveryhodnej vôle Západu použiť jadrové zbrane alebo akceptovať obete v konflikte ďalej posilňuje agresívne myslenie a doktrínu nestrategických jadrových zbraní Ruska,“ uvádza sa v správe IISS.