Autor Igor Cibula

Mená troch kandidátov sú predmetom špekulácií analytikov o tom, kto sa dostane do druhého kola prezidentských volieb, resp. kto z týchto troch má najväčšiu šancu zvíťaziť v druhom kole. Keď koncom minulého týždňa začali prieskumné agentúry „chrliť dych vyrážajúce“ preferencie Zuzany Čaputovej, podaktorým sa na chvíľu zdalo, že už má táto občianska aktivistka a opozičnými médiami čerstvo „puncovaná“ politička víťazstvo „v hrsti“, ale potom sa aj jej najfanatickejší prívrženci „zháčili“, lebo si uvedomili, že pochybnosti vyvolávajúce čísla sú vlastne viac súčasťou scenára manipulácie verejnej mienky, než reálny obraz jej skutočného postavenia v rebríčku popularity medzi potenciálnymi voličmi. Triezvo uvažujúci politológovia síce pripustili, že kandidátka vďaka efektu „snehovej gule“ upútala pozornosť voličov, ktorí si až do nedávna neuvedomovali ani význam prezidentských volieb – ani sľuby prezidentských kandidátov, ale práve preto im pripomenuli skúsenosti z minulosti, keď prieskumami favorizovaní prezidentskí kandidáti nedosiahli svoju najvyššiu métu, hoci im to prieskumy predpovedali.

Prvé kolo prezidentskej predvolebnej kampane sa posunulo do najostrejšej fázy, ktorá prebieha na pozadí osobnej konfrontácie medzi prezidentom Andrejom Kiskom a predsedom najsilnejšej parlamentnej strany Robertom Ficom. Nemožno presne určiť mieru, akou ich súboj ovplyvňuje pozície hlavných aktérov, ale určite skalných prívržencov Zuzany Čaputovej, Maroša Šefčoviča i Štefana Harabína utvrdzuje v ich pôvodnom rozhodnutí, komu 16. marca dajú svoj hlas v prvom kole volieb prezidenta republiky. Rapídne rastúce čísla volebných preferencií ženskej kandidátky na kreslo v Grasalkovičovom paláci u niektorých tiež znedôveryhodňujú údaje prieskumných agentúr a posilňujú pochybnosti, či súťaž o prezidentský úrad prebieha korektne, bez manipulácie a indoktrinácie médií tzv. hlavného prúdu, ktoré sa svojou náklonnosťou k liberálnemu krídlu opozície ani netaja. Niektoré pochybnosti pramenia síce skôr v špekuláciách – než vo faktoch, ale aj tak ich nemožno nebrať do úvahy v hodnotení súčasného stavu predvolebného boja.

Ostrý súboj opozície s vládnou koalíciou sa rozbehol na plné obrátky, čo dokazuje stupňujúce sa vzájomné propagandistické ostreľovanie argumentmi rozličného kalibru. Médiá tzv. hlavného prúdu sa chopili ako vítanej príležitosti správy o tom, že podľa talianskeho denníka La Repubblica v roku 2012 sa Robert Fico telefonicky rozprával s podnikateľom Antoninom Vadalom, spájaným s mafiou. V tejto súvislosti si možno položiť otázku, či s rovnakou vehemenciou – ako to je vo Ficovom prípade – budú slovenské médiá rozoberať dôverné vzťahy medzi väzobne stíhaným Marianom Kočnerom a predsedom strany SaS Richardom Sulíkom, ktorý už opakovane dal najavo, že ako predstaviteľ v súčasnosti najsilnejšej opozičnej politickej strany sa bude po voľbách do Národnej rady SR v roku 2020 uchádzať o post premiéra. Nevedno totiž, či „objektívni“ komentátori už udelili morálnu „amnestiu“ bývalému šéfovi parlamentu, zásobujúceho Kočnera dôvernými informáciami z vládnej „kuchyne“ a intrigujúcemu proti premiérke Ivete Radičovej v rokoch 2010-2012.

Ambícia predsedu strany Smer-SD Roberta Fica zavŕšiť svoju politickú kariéru postom predsedu Ústavného súdu SR prehĺbila krízový stav politickej scény na Slovensku a následný vývoj naznačil odlišnosť jeho vnímania politiky od mentality premiéra Petra Pellegriniho. Zdá sa však, že v našej najväčšej parlamentnej strane ešte nechápu potrebu zmeniť stereotyp politiky, ktorý bol vývojom prekonaný a môže viesť perspektívne tam, kam sa dopracovalo HZDS. Z histórie je dobre známe, že viazať osud politickej strany na jednu dominantnú osobnosť za každých okolností prináša riziká a komplikácie, ktoré za určitých podmienok môžu vyústiť do politickej katastrofy. Zatiaľ sa strana Smer-SD do takého štádia ešte nedopracovala, ale už sa posúva na okraj útesu, kde neuvážená fixácia na jedného vodcu vedie k zrúteniu do priepasti – najprv politickej izolácie, potom spoločenskej marginalizácie a nakoniec historického zabudnutia. I keď aktuálne volebné preferencie Ficovej strany neveštia takúto pochmúrnu perspektívu, pribúdajú signály, že k takémuto vývoju môže dôjsť.

Prezidentská kampaň v elektronických médiách odštartovala orgie populizmu. Keďže niektorí sa tomu termínu bránia zubami-nechtami a iní mu ani nie celkom rozumejú, tak sa žiada pripomenúť jeho význam, ako ho vykladajú politológovia. Pod tento pojem spravidla patrí vystupovanie politikov na verejnosti takým spôsobom, že zdôrazňujú pochopenie problémov obyčajných ľudí, prípadne im dávajú nerealizovateľné sľuby, pričom sa snažia zaujať občanov za každú cenu – a to bez ohľadu na okolnosti a súvislosti. Azda jediný, kto nepodľahol pred televíznou kamerou populistickým manierom bol doteraz iba Eduard Chmelár, ktorý divákom, televíznemu moderátorovi i svojmu spolubesedníkovi vysvetlil, že slovenská ústava poskytuje prezidentovi republiky veľmi úzko vymedzené kompetencie, neumožňujúce naplniť činmi predsavzatia, prislúchajúce výlučne exekutíve, teda vláde vytvorenej na základe výsledkov parlamentných volieb.