Opozičným silám by nemalo stačiť, že iba strašia – Smer-SD ešte nechápe potrebu zmeniť stereotyp svojej politiky

Ambícia predsedu strany Smer-SD Roberta Fica zavŕšiť svoju politickú kariéru postom predsedu Ústavného súdu SR prehĺbila krízový stav politickej scény na Slovensku a následný vývoj naznačil odlišnosť jeho vnímania politiky od mentality premiéra Petra Pellegriniho. Zdá sa však, že v našej najväčšej parlamentnej strane ešte nechápu potrebu zmeniť stereotyp politiky, ktorý bol vývojom prekonaný a môže viesť perspektívne tam, kam sa dopracovalo HZDS. Z histórie je dobre známe, že viazať osud politickej strany na jednu dominantnú osobnosť za každých okolností prináša riziká a komplikácie, ktoré za určitých podmienok môžu vyústiť do politickej katastrofy. Zatiaľ sa strana Smer-SD do takého štádia ešte nedopracovala, ale už sa posúva na okraj útesu, kde neuvážená fixácia na jedného vodcu vedie k zrúteniu do priepasti – najprv politickej izolácie, potom spoločenskej marginalizácie a nakoniec historického zabudnutia. I keď aktuálne volebné preferencie Ficovej strany neveštia takúto pochmúrnu perspektívu, pribúdajú signály, že k takémuto vývoju môže dôjsť.

Pre vládny Smer je však vlastne určitým „šťastím“, že má proti sebe úrovňou politického nadania degenerovanú opozíciu, ktorú vedie zopár nekompetentných lídrov. Najlepším dôkazom uvedenej charakteristiky je fakt, že volebné preferencie opozičných politických strán sa prakticky dlhodobo nemenia a ich zmeny sa pohybujú na úrovni štatistickej chyby. Tak ako v najväčšej vládnej strane nedokážu predsedovi vysvetliť, že prekročil svoj „zenit“ – tak ani opozičníci nie sú schopní otvorenej kritickej sebareflexie. Preto sa parlamentnej opozícii zrodila akási „nová opozícia“ na úrovni komunálnych politikov, čo ilustruje tiež výsledok volieb primátora v Bratislave, kde voliči radšej uprednostnili kandidáta, ktorého nepodporovala opozícia. Práve mizerný stav opozičných „elít“ viedol organizátorov pouličných protestov po zavraždení Jána Kuciaka a jeho partnerky k tomu, že  nepustili k mikrofónom pred demonštrantov opozičných lídrov, aby tak „neodplašili“ niektorých nespokojencov.

V takomto kontexte sa žiada uvažovať nad tým, že sa Slovensko nachádza na prahu prezidentských volieb a prakticky o rok budú voľby poslancov Národnej rady SR. Kým činitelia opozície šíria politickú hystériu v súvislosti so „sabotážou“ volieb sudcov ústavného súdu, našiel sa iba jeden triezvo rozmýšľajúci opozičný – aj to „odstavený“  politik, ktorý verejne konštatoval, že u nás zatiaľ problémom „nie je činnosť vládnej koalície.“ Jeden zo zakladajúcich členov KDH a – zdôrazňujem – vzdelaný,  realisticky uvažujúci politik Ivan Šimko podotkol, že vládna koalícia „je dnes síce trochu v panike, to sa opozícii čiastočne podarilo, ale zatiaľ vládne v podstate štandardne. Opozičným silám by však nemalo stačiť, že iba strašia. Kým nezačnú budovať politickú formáciu, ktorá bude schopná poraziť tú súčasnú vo voľbách, prevziať demokraticky moc, a vládnuť lepšie, tak sú to všetko iba reči, čo nemajú silu privodiť zmenu. Iba frustráciu.“

Kým opozícia improvizuje, aby vytlačila stranu Smer-SD z jej mocenských pozícií, vo Ficovej strane stoja pred dilemou, ako „elegantne“ odpratať predsedu mimo sféru politiky, nestratiť pritom podstatnú časť elektorátu naviazanú na Ficovu osobu a zároveň nestratiť koaličný potenciál po voľbách v roku 2020 – o čo sa usiluje premiér Peter Pellegrini. Fico je už tou príslovečnou „chromou alebo krívajúcou kačicou“, ale jeho mnohí voliči a tiež aj stranícki kolegovia ešte nepochopili, že Fico už sám dal najavo, že svoju budúcnosť nevidí v politike. Urobil tak už pred piatimi rokmi, keď sa rozhodol kandidovať na post hlavy štátu a definitívne to potvrdil svojím rozhodnutím uchádzať sa o funkciu predsedu Ústavného súdu SR. Žiaľ, okolnosti, za akých tento proces odchodu Roberta Fica z politiky prebieha, majú problémový charakter a vyvolávajú politické komplikácie, ktoré chce opozícia využiť na to, aby zvýšila svoje šance v budúcoročných parlamentných voľbách – ale aj v prospech svojich prezidentských kandidátov.

Vyostrovanie vnútropolitickej polemiky v súvislosti s voľbami sudcov ústavného súdu nie je pozitívnou predohrou kampane k budúcoročným parlamentným voľbám. Vystupňované spoločenské napätie prehlbuje totiž stranícko-politickú diferenciáciu spoločnosti a orientuje ju smerom ku konfliktom a nie ku kompromisom, ktoré Slovensko objektívne potrebuje, ak chce úspešne čeliť súčasným i budúcim problémom. Niektorí politici si tento problém uvedomujú, na čo tiež nedávno upozornil jeden z prezidentských kandidátov – Maroš Šefčovič, ktorý hovoril o potrebe tzv. okrúhlych stolov všetkých parlamentných politických strán. Vývoj volebných preferencií politických subjektov naznačuje, že uvedený Ševčovičov nápad nie je na zahodenie a v tomto rámci by mali politici uvažovať už teraz, keď vedú spory o obsadenie pozícií na ústavnom súde alebo vyberajú argumenty na podporu svojich prezidentských kandidátov.