Autor Igor Cibula

Zdá sa, že konflikt na Ukrajine sa ustálil v násilnej rovnováhe. Ale problémy, ktoré vojna spôsobuje, a globálne dilemy, ktoré prináša, sa len začali. Únava zo sankcií nie je jednoduchá. „Finančná zbraň“ je nedokonalý nástroj, ktorý je náchylný na nejednotné presadzovanie a nezamýšľané následky. Bezprecedentný rozsah sankcií voči Putinovmu najužšiemu okruhu, ako aj ruskému finančnému systému, leteckým spoločnostiam a obchodu,  prispeje k odhadovanému 10 % poklesu ruského hrubého domáceho produktu v tomto roku. Putina to však nezastrašilo ani neodradilo. Teraz, keď vojna Vladimíra Putina s Ukrajinou trvá už viac ako 100 dní a na väčšinu ľudí z Ukrajiny dolieha únava ,  konečne sme schopní viac-menej racionálne uvažovať o katastrofe, ktorá zmenila  súčasný svet.

Nedostatočné vojenské výkony armády Ruskej federácie na Ukrajine vážne poškodili povesť jej ozbrojených síl. Ruská armáda, ktorá tu uviazla a pribúdajú jej  straty, sa sotva javí ako druhá alebo tretia najschopnejšia sila na svete, ako sa predtým myslelo. Naopak, NATO bolo oživené, pričom Fínsko a Švédsko dúfajú, že sa k nej pridajú. Ukázalo sa, že invázia Vladimíra Putina bola kolosálnym prepočtom. Niektorí v NATO si však môžu prehnane vysvetľovať ponaučenie z tejto vojny a nedokážu vnímať európsku bezpečnosť perspektívnejšie. Rusko neodchádza ako strategický konkurent a nemá ani Potemkinove ozbrojené sily. Dokazuje to aj jeho pokrok na východnej Ukrajine v posledných dňoch, aj keď trhavý a postupný. Obranné komunity majú tendenciu nejednať v nuansách – politika často pripomína kývajúce sa kyvadlo. Ak bola predtým ruská vojenská sila v západných obranných kruhoch zveličená, teraz je pravdepodobne podceňovaná. Realita je niečo medzi tým. Ako hovorí aforizmus, Rusko nikdy nie je také silné, ani také slabé, ako vyzerá. Ešte dôležitejšie je, že vojenská sila je často úzko spätá s kontextom a veľká časť výkonu Ruska v tejto vojne môže súvisieť so zvláštnosťou jeho  nepremysleného plánu a politických predpokladov jeho vedenia.

Pred sto dňami začal prezident Vladimír Putin inváziu na Ukrajinu varovaním pred jadrovým útokom. Vyzdvihol ruský atómový arzenál a prisľúbil podrobenie Ukrajiny a vyhrážal sa krajinám, keby boli v pokušení zasahovať, dôsledkami „takými, aké ste ešte nevideli v celej svojej histórii.“ Aj keď nikdy nepoužije jadrovú bombu na Ukrajine, už týmto Vladimír Putin narušil jadrový poriadok. Po jeho vyhrážkach NATO obmedzilo podporu, ktorú bolo pripravené Kyjevu ponúknuť – a to s dvoma dôsledkami, ktoré sú o to znepokojujúcejšie, že boli prehlušené bubnovaním ruskej  propagandistickej kampane. Jedným z nich je fakt, že zraniteľné štáty, ktoré vidia svet očami Ukrajiny, budú mať pocit, že najlepšou obranou proti nukleárnemu agresorovi je mať vlastné zbrane. Druhým dôsledkom je, že ostatné štáty s jadrovými zbraňami budú veriť, že môžu dosiahnuť úspech  kopírovaním taktiky prezidenta  Putina. Ak áno, niekto niekde určite môže premeniť svoju hrozbu na realitu. A to sa nesmie stať ničivým dedičstvom tejto vojny na Ukrajine.

Vojenská konfrontácia medzi Ruskom a Ukrajinou nie je etnický konflikt: etnickí Ukrajinci a etnickí Rusi bojujú na oboch stranách frontovej línie. A radikálny nacionalizmus nie je hlavnou motiváciou ukrajinského odporu – na rozdiel od mnohých vyhlásení Moskvy. Nie je to ani boj o náboženstvo. Rusko aj Ukrajina sú v podstate sekulárne štáty a nedávna náboženská renesancia v týchto dvoch krajinách je povrchná. Ani boj nie je väčšinou o území (hoci súvisiace spory zostávajú hrozivou prekážkou dosiahnutia mierového urovnania). Konflikt sa týka stretu medzi veľmi odlišnými spôsobmi organizácie spoločenského a politického života v rámci dvoch krajín, ktoré spolu kedysi tvorili veľkú časť sovietskeho priestoru. Je to tiež intelektuálna a duchovná konfrontácia dvoch názorov: dvoch pohľadov na moderný medzinárodný systém a na svet ako taký; dve protichodné predstavy o tom, čo je správne a čo nie, čo je spravodlivé a čo nie, čo je legitímne a čo je nelegitímne a čo by malo predstavovať vedenie krajiny.

Po ruskej invázii na Ukrajinu sa geopolitické úvahy viacerých európskych krajín menia. Fínsko a Švédsko teraz urýchľujú prechod od svojej historickej neutrality pokusom o vstup do Severoatlantickej aliancie.  NATO je historická aliancia tridsiatich krajín, ktoré slúžili ako hrádza proti Sovietskemu zväzu až do jeho zániku; jej zakladajúca zmluva obsahuje článok V, ktorý zaväzuje každého člena aliancie k obrane akéhokoľvek iného člena, ak  je vojensky napadnutý. V dôsledku toho musí rozhodnutie o rozšírení NATO o Fínsko a Švédsko brať do úvahy zásadnú otázku, či je v záujme ostatných členov aliancie rozširovať jej bezpečnostnú štruktúru. Najmä v USA niektorí začali uvažovať nad tým, či je v záujme Spojených štátov prevziať na seba zmluvný záväzok ísť do vojny s jadrovou mocnosťou o štrukturálnu integritu týchto dvoch krajín?