Ukrajina platí vysokú cenu za svoju železnú vôľu prežiť – hrdinsky plní úloha pešiakov v zástupnej vojne Západu s Ruskom

Zdá sa, že konflikt na Ukrajine sa ustálil v násilnej rovnováhe. Ale problémy, ktoré vojna spôsobuje, a globálne dilemy, ktoré prináša, sa len začali. Únava zo sankcií nie je jednoduchá. „Finančná zbraň“ je nedokonalý nástroj, ktorý je náchylný na nejednotné presadzovanie a nezamýšľané následky. Bezprecedentný rozsah sankcií voči Putinovmu najužšiemu okruhu, ako aj ruskému finančnému systému, leteckým spoločnostiam a obchodu,  prispeje k odhadovanému 10 % poklesu ruského hrubého domáceho produktu v tomto roku. Putina to však nezastrašilo ani neodradilo. Teraz, keď vojna Vladimíra Putina s Ukrajinou trvá už viac ako 100 dní a na väčšinu ľudí z Ukrajiny dolieha únava ,  konečne sme schopní viac-menej racionálne uvažovať o katastrofe, ktorá zmenila  súčasný svet.

Ruský publicista – žijúci na Západe – Leonid Beršidskij sa pokúsil na internetovom portáli agentúry Bloomberg analyzovať vojnu na Ukrajine. Upozorňuje, že  vojnová hmla, ktorá zakrývala dianie na bojisku počas prvých týždňov invázie, sa trochu preriedila. Vojenskí analytici sa spočiatku spoliehali na údaje ukrajinského generálneho štábu a západných spravodajských služieb čiastočne preto, že nemohli nájsť dôveryhodné ruské zdroje. Od prvých dní sa však ruskí nacionalisti – na mieste aj na periférii – ukázali ako prekvapivo užitočný zdroj, ktorý robí analýzu oficiálnej ruskej propagandy do značnej miery zbytočnou. Medzi nimi si všíma Igora Girkina – predtým známeho pod jeho krycím menom Strelkov – ktorý tiež poskytuje dôveryhodnú analýzu problémov ruských a proruských jednotiek so zlým velením a logistikou, ako aj strategických zlyhaní Moskvy. Girkin, jeden z kľúčových účastníkov proruského povstania na východe Ukrajiny v roku 2014, otvorene sníva o úlohe v súčasnej vojne, ale Kremeľ ho nepovažuje za dostatočne lojálneho, aby ju získal. Čiastočne kvôli Girkinovej žiarlivosti a frustrácii bol jeho kanál Telegram počas tejto vojny povinným čítaním.

Nacionalisti ako bloger Andrej Morozov a Girkin podporujú ruské víťazstvo z celého srdca milujúceho impérium – no ich hlboká nenávisť k protivníkovi je prepletená rovnako hlbokým rešpektom k bojovej schopnosti Ukrajincov. Nacionalisti otvorene neveria a často opovrhujú najvyšším predstaviteľom Ruska  – Putinom. Nikdy neverili v bleskovú vojnu, o ktorej si Putin zrejme myslel, že je na ňu pripravený. Majú tiež prístup k zdrojom v rôznych odvetviach inváznej armády, od separatistických milícií cez súkromnú vojenskú spoločnosť Wagner až po bežné ruské jednotky. V porovnaní s informáciami pochádzajúcimi z ukrajinských a západných zdrojov, ich prehľad a analýza poskytujú veľmi potrebnú rovnováhu, prezentujú aktivitu, v ktorej Putinova propagandistická mašinéria úplne zlyháva.

Hlasy nacionalistov sú dôležité aj preto, že v prípade ruskej porážky bude ich pravdepodobne najhlasnejšie počuť; môžu dokonca skončiť ako ďalšia revanšistická hybná sila krajiny. Ich úprimnosť im kúpi podporu verejnosti, ak sa režim oslabí a nebude schopný udržať Rusov na uzde iba represiou. Vzhľadom na to, že zvyšky ruskej liberálnej opozície od začiatku vojny z veľkej časti opustili krajinu a vzdali sa akéhokoľvek realistického nároku na hlavnú úlohu v post-Putinovej budúcnosti, Girkin a jeho kamaráti v inváznej armáde aj mimo nej majú najväčší potenciál, keďže odišli dôveryhodné protirežimné sily.  V mnohých ohľadoch sú tiež nebezpečnejší pre samotné Rusko a jeho susedov ako Vladimír Putin a jeho tím gaunerov a pochlebovačov. 

Ruský publicista pripomína, že v prvých dňoch vojny väčšina serióznych analytikov verila, že ukrajinská porážka je nevyhnutná. V neskorších týždňoch spôsobili náhodné, príliš optimistické a zle naplánované ruské kroky, že ruská armáda bola vnímaná ako papierový tiger. Do 100 dní sa však obe strany vojensky ukázali ako schopné. Rusi ukázali, že sa dokážu poučiť sa zo svojich chýb: zmiernili svoje nereálne ciele, centralizovali velenie svojej operácie, sústredili zdroje do oblastí, kde považovali úspech za najpravdepodobnejší, a zlepšili logistiku a koordináciu medzi súčasťami armády. Ukrajinci svoju dravú motiváciu rýchlo pretavili do poznania protivníka, čo umožnilo niekoľko úspešných protiútokov. Prezident Volodymyr Zelensky – vždy skvelý komunikátor – rozkvitol do postavy rovnako hrdinskej, ako je zručný v posielaní správ. Ukrajinské ministerstvo infraštruktúry urobilo nemožné a udržalo dopravu v chode, cesty sprejazdnili, vyhodené mosty vymenili a armádu zásobovali.

Prvých 100 dní konfliktu ukázalo, že vojna môže ísť oboma smermi. Žiadna zo strán sa nezrúti ani sa nevzdá a o akékoľvek ústupky, ktoré sa nakoniec zaznamenajú v mierovej dohode, sa bude tvrdo bojovať. Okrem toho zverstvá, ktoré Rusi spáchali na Ukrajine, od Buče cez Mariupoľ po Odesu, politicky znemožňujú ukrajinskému vedeniu ponúknuť akýkoľvek kompromis. Rusko prezidenta Putina – na druhej strane – pravdepodobne nie je ochotné dodržať svoj záväzok akéhokoľvek obchodu; po neúspechu minských dohôd z rokov 2014 a 2015 už neverí v obchody. Dohodnutý výsledok je možný len vtedy, ak bude jedna strana dôkladne porazená a bude to pripomínať skôr kapituláciu tejto strany ako kompromis. Vojna, ktorá sa neskončila o tri dni, tri týždne alebo tri mesiace, sľubuje, že bude trvať tak dlho, ako bude trvať rozhodujúce víťazstvo útočníkov alebo obrancov.  A môže to trvať veľmi dlho a ani potom nemusí byť vec vyriešená, pretože porazený bude pekelne odhodlaný pomstiť sa.

Existuje veľká priepasť medzi vnímaním bezprecedentnej jednoty na podporu Ukrajiny zo strany západných politikov a analytikov a triezvym pohľadom Ukrajincov na to, ako veľmi im dokázal Západ pomôcť. Pred vypuknutím konfliktu tok západných zbraní – väčšinou ručných zbraní, prenosných a nesmrtiacich zariadení – postačoval na to, aby Putin videl casus belli v takom rozsahu, v akom ho potreboval, ale ani zďaleka to nestačilo na zastavenie jeho inváznej sily. Ukrajinci museli preukázať svoju odvahu a neustále ju dokazovať, aby získali ťažšie zbrane. Dostávajú ich však pomalšie, ako diktuje vojenská nevyhnutnosť, a potreba školenia v používaní zbraňových systémov tento proces ešte viac spomaľuje. NATO sa vyhýba všetkému, čo by sa dalo považovať za priamu intervenciu. Pred vojnou, keď sa hrozba ruskej invázie zvyšovala, neprišlo k prijatiu Ukrajiny – hoci pri spätnom pohľade udelenie členstva Ukrajine mohlo byť jedným z mála preventívnych krokov, ktoré by mohli zastaviť Putina v jeho krokoch. Teraz, keď sa pripájajú Fínsko a Švédsko, je Putinova odpoveď prekvapivo bezzubá.

Od začiatku invázie NATO odmieta ukrajinské výzvy na vytvorenie bezletovej zóny a ukazuje Ukrajincom, ako bojujú s plnou silou ruskej konvenčnej armády, pričom bolo zastrašené Putinovými rituálnymi hrozbami jadrovej vojny. Čo sa týka skutočných bojov, Ukrajina stále stojí sama v krvi a blate, na čo sa bude dlho spomínať pri víťazstve alebo porážke. Úloha pešiakov v zástupnej vojne Západu s Ruskom nie je taká, akú by si Ukrajinci dobrovoľne zvolili, a keď bude znovu nastolený mier, ponesú zášť – väčšiu voči svojim menej aktívnym západným podporovateľom, ako je Nemecko, Francúzsko a susedné Maďarsko – a menšiu, ale stále významnú proti USA, ktoré majú rozhodujúce slovo o rozsahu západnej podpory.  Pamätať sa bude aj na všetky medzery v zdanlivo prísnom režime západných sankcií; iste, sankcie bolia, ale v krátkodobom a strednodobom horizonte nebolí natoľko dôkladné, že by Putin rozhodne prehral alebo by prehodnotil svoje možnosti.

Podľa názoru Beršidského ukrajinská porážka by určite viedla k vzájomnému obviňovaniu a hlbším roztržkám medzi USA a Európou, medzi západom Európy a jej východom a dokonca aj v rámci východnej Európy medzi na jednej strane Pobaltím, Poľskom a Českou republikou, ktoré sa angažovali pri podpore Ukrajiny a oveľa menej nadšeného Maďarska nad rámec povinnosti. Ruská porážka by pomohla zakryť rozdiely, ale pravdepodobne by viedla k hádkam o zdieľanie finančného bremena obnovy Ukrajiny a hádkam o to, kto koľko urobil počas konfliktu.

Vojna na Ukrajine  ďaleko prekračuje typický moderný rozsah pozornosti. Je ťažké odolať rozptyľovaniu, ktoré je z veľkej časti tiež dôsledkom vojny – inflácii spôsobenej rastúcimi cenami energií a potravín, pravdepodobnou recesiou v západných ekonomikách, výpredajom na akciovom trhu. Keď sa vojna skončí, len málo ľudí mimo Ukrajiny sa môže zaujímať o jej osud – o to, koľko územia bude musieť odovzdať Rusku; o obrovskej práci pri rekonštrukcii rozbombardovaných miest, priemyslu a infraštruktúry; o osud takmer 14 miliónov  Ukrajincov, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy. Napriek svojej európskej geografii Ukrajina riskuje, že sa presunie na perifériu západných myslí, ako sa to stalo Sýrii. To by bola najväčšia chyba, akú by mohol zvyšok sveta urobiť, nielen preto, že Putin a nacionalisti, ktorí po ňom môžu vládnuť Rusku, budú naďalej posadnutí Ukrajinou. Ak bude podpora slabnúť, ak bude Ukrajina prinútená uzavrieť ponižujúcu dohodu, ak bude povojnové úsilie o obnovu niečo iné ako investícia, ktorú USA urobili v Európe po druhej svetovej vojne, potom bude pravdepodobne viac invázií Vladimíra Putina v každej časti. sveta, kde „silák“ živí svoje teritoriálne ambície. Slabšie strany v takýchto konfliktoch budú silne motivované vzdať sa a nie bojovať, ako to urobila Ukrajina, už len preto, aby sa vyhli zničeniu podobného rozsahu. Ak Ukrajina nebude odmenená a kompenzovaná za svoju obeť, ostatní v jej postavení budú odradení, ustráchaní a neistí.

Leonid Beršidskij podotýka, že Ukrajina bojovala sama, ale pomôcť jej postaviť sa na nohy a prosperovať, aj keď Rusko zaberie viac územia, je vecou celého sveta. Krajina nemôže opäť povstať sama od seba. Svetu sa môže zdať príliš skoro plánovať pomoc po vojne – no plánovanie môže svetu zabrániť, aby zabudol na cenu, ktorú teraz Ukrajina platí za svoju železnú vôľu prežiť.