10. apríla 2022

Prečo Ukrajina nepodľahla prevahe ruských ozbrojených síl – čo podceňuje prezident Vladimír Putin vo svojich plánoch

Od Igor Cibula

Všetci experti sa v predvečer 24. februára 2022 zhodli na tom, že sme boli svedkami absolútnej vojensko-technickej prevahy ruských ozbrojených síl nad ukrajinskými. Prezbrojenie ruskej armády intenzívne prebiehalo v období od roku 2010, zdanlivo v súlade s koncepciou vedenia modernej vojny. Najvyššie ruské velenie starostlivo študovalo svoje vlastné i zahraničné skúsenosti a osvojilo si ich podľa svojich najlepších schopností. Ruská armáda získala stovky bezpilotných lietadiel, ktoré umožňujú prieskum a korigovanie paľby delostrelectva, vysoko presné riadené strely, modernizované tanky – ktoré dostali francúzske infračervené zameriavače Thales –  satelitnú navigáciu, komunikačné a riadiace systémy, systémy elektronického boja a mnohé ďalšie moderné prostriedky. Vojensko-technický potenciál ukrajinskej armády, napriek dovozu určitých druhov zbraní sa však v podstate nemenil a niektoré modifikácie a inovácie sa nedali porovnať s tým, čo malo Rusko. Napriek tomu, že väčšina zbraní v Rusku a na Ukrajine boli pôvodne rovnaké systémy, ruská kvantitatívna prevaha sa mnohým najkompetentnejším analytikom a priori zdala byť lepšia, čo do úrovne kvality zbraňových systémov.

Rusko a Ukrajina sú však veľmi odlišné na organizačnej úrovni, na úrovni svojich sociálno-teritoriálnych systémov – z takéhoto uhla pohľadu hodnotí doterajší priebeh vojny na Ukrajine ruský vojenský analytik Jozef Davydowski. Podľa jeho názoru ruská strana sa pokúsila odpozorovať a reprodukovať iba materiálny aspekt boja vedeného na základe doktríny sieťovo orientovanej vojny, ktorá využíva globálne infokomunikačné technológie.  Ukrajinská strana sa pri nedostatku materiálnych zdrojov spoliehala  práve na rozvoj organizačného potenciálu – na to, ako je armáda organizovaná, aké sú v nej vzťahy, spôsob myslenia a úroveň konania vojenského personálu vôbec. Zatiaľ čo ruský politický systém nedôveroval svojej armáde, urobil z veliacich dôstojníkov byrokratov v uniformách, neschopných robiť nezávislé rozhodnutia a snažil sa zabezpečiť ich úplnú lojalitu k súčasnému politickému vedeniu – a nie k spoločnosti a krajine ako celku – iné procesy prebiehali v ukrajinskej armáde. 

Od roku 2014 – v reakcii na prvú fázu ruskej agresie spojenú s anexiou Krymu a pokusom o vytvorenie separatistického útvaru „Novorossia,“ ktorý sa skončil vojnou na Donbase – prišla na ukrajinskú pôdu prvá vlna dobrovoľníkov, aj z radov podnikateľov a samotný ukrajinský podnikateľský sektor sa chopil príležitosti – zo začiatku individuálne. A to podnietilo rozvoj flexibility a iniciatívy vo vojenskom myslení na všetkých úrovniach a prirodzené zavádzanie efektívnych riadiacich postupov vyvinutých v súkromnom sektore do vojenských záležitostí. Okrem toho  moderná ukrajinská spoločnosť má dobre rozvinuté horizontálne väzby, čo znamená silné väzby dôvery, a táto občianska kultúra ovplyvnila aj armádu. Napríklad ukrajinský veliteľský štáb na všetkých úrovniach – počnúc seržantmi – je schopný prijímať nezávislé rozhodnutia na splnenie bojovej úlohy a nepotrebuje nadmernú kontrolu zo strany nadriadených orgánov a špeciálnych služieb a vo vojenskej hierarchii spätná komunikácia ( zdola nahor) funguje rovnako efektívne ako priama komunikácia (zhora nadol).

Okrem toho je zreteľný rozdiel v intelektuálnych potenciáloch oboch armád. Ruská armáda pociťuje dôsledky dlhoročnej degradácie školského vzdelávacieho systému najmä v malých mestách a obciach, ako aj degradácie systému odborného vzdelávania a odmietnutia reformy archaického vojenského školstva v roku 2011. Výsledkom tejto zámernej politiky anti-osvety je cynizmus a morálny úpadok ozbrojených síl na bojisku, čo logicky vedie k páchaniu vojnových zločinov a uzatváraniu kruhu tohto morálneho úpadku. V skutočnosti možno dokonca konštatovať antropologickú katastrofu ruskej spoločnosti. Na druhej strane ukrajinský vzdelávací systém, napriek svojim prirodzeným nedokonalostiam, sústavne neopakoval chyby nadmernej ruskej regulácie vzdelávania,

V dôsledku toho, keď Ukrajina od prvých dní útoku získala zbrane od západných štátov a prístup ku komunikačným a optickým sledovacím satelitom od západných súkromných spoločností, jej kvalitatívny potenciál vo vojne orientovanej na sieť prevýšil potenciál Ruska, a to aj napriek pokračujúcej ruskej kvantitatívnej prevahe, osobitne pociťovanej vo vzduchu. A dokonca tie isté obrnené vozidlá a delostrelectvo používajú tieto dve armády rôznymi spôsobmi; na príklade zničenia veľkej výsadkárskej lode „Saratov“ v prístave Berďjansk pomocou starej sovietskej rakety Točka-U – ktorá vôbec nie je určená na boj s loďami – Ukrajinci ukázali, že vedia postupovať kreatívne a aj efektívnejšie. Ľudský aspekt v modernom vedení vojny teda prevyšuje svojím významom vojensko-technický aspekt.

Podľa Jozefa Davydovského jeho hodnotenie by nebolo úplné, keby vynechal ešte jeden hrozivý problém, ktorý sa dnes podceňuje. Ruské intelektuálne, kultúrne a organizačné zlyhanie, ktoré bolo odhalené po 24. februári, je ešte prehĺbené politicky motivovanou fragmentáciou síl zapojených do agresie. Okrem samotnej ruskej armády na bojisku je prítomná Ruská garda, ktorá zo zákona vôbec nemá právo pôsobiť mimo Ruska; čečenské jednotky z tej istej Národnej gardy a polícia, ktoré sa v skutočnosti nehlási k svojim útvarom, ale Ramzanovi Kadyrovovi; „Ľudové milície“ zo separatistickej Luganskej ľudovej republiky a rôzni žoldnieri. Videli sme nielen nízku účinnosť tohto koktailu na bojisku, ale aj to, že civilné obyvateľstvo sa rýchlo stáva hlavným objektom jeho agresie. Mimochodom – podotkol ruský vojenský analytik –  takáto fragmentácia vojenskej moci bola charakteristická pre režimy Saddáma Husajna a Muammara Kaddáfího krátko pred ich kolapsom. Autoritárske systémy sa v snahe ochrániť pred vnútornými hrozbami blížili k svojmu neslávnemu a krvavému vojenskému koncu a následnej fragmentácii sociálno-teritoriálných systémov Iraku a Líbye. Pre Rusko by to malo byť varovaním a jasným príkladom toho, ako môže vonkajšia agresia viesť k fragmentácii sociálno-územného systému a následnej asymetrickej vojne či konfliktu nízkej intenzity už vo vnútri krajiny, ktorá vojnu začala.