Viktor Orbán a Jaroslaw Kaczynski ako Dankove vzory – šéf parlamentu by chcel privábiť do svojho košiara voličov Smer-u

Ak predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko považoval svoju kampaň okolo tzv. marrakéšskeho paktu o migrácii a kritiku ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka ako „pôvodcu“ tohto zla pre Slovenskú republiku za jedného z jeho hlavných vinníkov za racionálny prístup, potom to nebol príliš uvážlivý krok voči koaličnému partnerovi – strane Smer-SD. Azda mal voliť diplomatickejší spôsob na prezentáciu svojich výhrad a nenechať sa uniesť nabubrelou rétorikou, skôr vhodnou do bulvárnych médií než na parlamentnú pôdu. V takomto kontexte nie je prekvapením, že premiér Peter Pellegrini s rovnakou priamočiarosťou verejne konštatoval, že minister obrany Peter Gajdoš – nominant SNS – bude musieť vysvetliť, prečo bez vedomia vlády a ministra financií podpísal zmluvy na nákup amerických stíhačiek F-16. Premiér „bez obalu“ povedal, že Gajdoš nesplnil ani uznesenie kabinetu, a preto predseda vlády zmluvy považuje za neplatné a obrana ich môže „akurát tak skartovať.“

Uvedené fakty sú príznakom nie práve najlepších vzťahov vo vládnej koalícii, čo sa netýka len nezhôd medzi Smer-om a SNS v otázke osoby ministra Lajčáka, alebo nákupu spomínaných vojenských lietadiel. Analytici si už skôr všimli, že je rozdiel medzi preexponovanou náklonnosťou Andreja Danka voči Moskve a záujmom Pellegriniho o to, aby Slovensko malo vyrovnané a štandardné vzťahy s Ruskom, ktoré však nesmú prevýšiť to, že „je Slovensko členom Európskej únie.“ Práve Dankovi adresoval Pellegrini dôrazné upozornenie, že vláda pod jeho vedením neopustí proeurópsku orientáciu a neodbočí z členstva v NATO. Predseda SNS vo vzťahu k Rusku kopíruje líniu maďarského premiéra Viktora Orbána, čo prezentoval aj v súvislosti s tým, že ako najvyšší predstaviteľ parlamentu bráni  schváleniu bezpečnostnej, obrannej a vojenskej stratégie Slovenskej republiky.

Najsilnejšia vládna strana Smer-SD by mala zvážiť, či má perspektívu jej koaličný vzťah s partnerom, ktorý ústami svojho predsedu vyhlasuje, že „chcel by som so SNS ešte raz zabojovať s programom podobným, aký mal Viktor Orbán v Maďarsku či Jaroslaw Kaczynski v Poľsku. S tvrdým programom centralizácie moci, s tvrdým programom toho, že sa tu urobí poriadok.“ Podľa Andreja Danka „Viktor Orbán a Jaroslaw Kaczynski sú šikovní, múdri ľudia obhajujúci záujmy svojich štátov. Ja som na stretnutí s maďarským ministrom zahraničných vecí povedal – pokiaľ Maďari nebudú spochybňovať hranice Slovenska, budú rešpektovať našu územnú celistvosť, tak som pripravený, aby sme v rámci V4 stáli bok po boku. Znamená to, že program v roku 2020 bude podobný Právu a spravodlivosti v Poľsku a Orbánovmu Fideszu.“ Šéf nášho parlamentu zdôraznil tiež, že sa hlási k tomu, že si „médiá v digitálnom priestore nemôžu písať, čo chcú.“ Čitateľom najčítanejšieho slovenského dennníka Nový čas sľúbil, že tohto roku v decembri predloží “zákon silného práva na opravu a ospravedlnenie.”

Z uvedeného vyplýva, že ak si chce strana Smer-SD zachovať fasádu ľavicovej strany, nemôže do budúcnosti kalkulovať s partnerstvom takého politického subjektu, ako si ho predstavuje líder SNS. Ale  národniari si po parlamentných voľbách v roku 2020 sotva nájdu koaličného partnera aj medzi väčšinou dnešných opozičných strán – s výnimkou Kotlebovej Ľudovej strany naše Slovensko. Andrejovi Dankovi imponujú autokratické režimy, aké sa presadzujú v Maďarsku a v Poľsku – a aký sa neúspešne pokúšal presadiť na Slovensku Vladimír Mečiar. Svojou radikálnou rétorikou sa vodca národniarov pokúša získať na svoju stranu nielen prívržencov Mariana Kotlebu, ale aj konzervatívne a nacionálne založené jadro elektorátu strany Smer-SD. Spolieha sa na to, že týchto voličov sklamaných niektorými kauzami Smer-u by mohol privábiť do košiara SNS, aby zastavil úbytok jej volebných preferencií.