30. novembra 2018

Polemikou o migračnom pakte z Marrakéša sa začala predvolebná kampaň na Slovensku – politici parazitujú na globálnom probléme

Od Igor Cibula

Ani nie pred týždňom premiér Peter Pellegrini v súvislosti s účasťou Slovenska na konferencii v Marrakéši – ktorá je venovaná Globálnemu paktu o migrácii – navrhoval odmietnuť pakt, ale vyslať do Marrakéša delegáciu Slovenskej republiky na úrovni veľvyslanca, ktorý by vysvetlil, prečo s paktom nesúhlasíme. Podľa koaličnej strany Most-Híd najlepšie by bolo hľadať riešenie za rokovacím stolom, a preto strana podporovala stanovisko ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka, že do Marrakéša treba ísť, aby Slovensko mohlo prezentovať svoj postoj. Vývoj za nasledujúce štyri dni dospel k tomu, že v atmosfére „vybičovaného“ populizmu a demagógie Národná rada SR neakceptovala uvedené riešenia a Lajčák splnil svoju „hrozbu“, že podá demisiu, ak Slovensko na konferenciu do Marrakéša nepôjde. Vládna koalícia sa hlavne pričinením predsedu parlamentu dostala temer na hranu svojej ďalšej existencie a premiér Pellegrini verejne deklaroval, že sa bude zo všetkých síl snažiť, aby Lajčák svoju demisiu odvolal.

V kontexte tohto vývoja možno bez preháňania konštatovať, že na Slovensku sa už začala predvolebná kampaň k parlamentným voľbám, ktoré by mali byť v prvom štvrťroku 2020. Nielen predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko, ale aj politici ostatných strán – vládnych i opozičných – neodolali tomu, aby využili príležitosť nakloniť si voličov argumentmi proti paktu z Marrakéša. Samotný dokument možno naozaj označiť za potenciálny zdroj bezpečnostného rizika a považovať ho za deformovaný produkt snahy nekompetentne reagovať na rapídne rozrastajúcu sa nelegálnu migráciu, ktorá významnou mierou ohrozuje stabilitu na európskom kontinente. Žiaľ, komunikácia na uvedenú tému v slovenskom parlamente i niektorých médiách často presahovala racionálny rámec a naznačovala, že v slovenskej politike sa presadzujú predstavitelia názorov, ktorým chýba intelektuálne zázemie a širší rozhľad v geopolitike, aby pochopili zložitosť problému nelegálnej migrácie a nešírili poplašné správy, znepokojujúce občanov.

Možno reálne očakávať, že v takomto rámci povrchnosti a manipulácie faktami bude prebiehať aj nadchádzajúca predvolebná kampaň – a to k voľbe prezidenta republiky i k parlamentným voľbám v roku 2020. Vývoj v uplynulých dňoch na Slovensku ukázal, že ani naša krajina nie je imúnna voči vlne populizmu, ktorá sa valí Európou. Aktuálne najmarkantnejším príkladom negatívneho vplyvu populistickej demagógie je Veľká Británia, kde si dnes vláda Theresy Mayovej i opoziční politici „lámu hlavu“, ako sa vysporiadať s problémom Brexit-u, ktorí si britskí občania „slobodne“ odhlasovali v referende v júni 2016. Populisti sa usilujú získať početnú základňu voličov zjednodušeným a povrchným prezentovaním vážnych spoločenských problémov (napríklad aj migrácie) ktoré vyvolávajú emocionálne reakcie ľudí – aby podporili zavádzajúce postoje politikov. Populizmus zrkadlí sklamanie občanov z tzv. klasických politických strán a výsledkov ich vládnutia. Prehlbujúca sa sociálna nerovnosť, rakovina korupcie, klientelistické praktiky a stranícky protekcionizmus všetkých politických farieb umocňujú pocit skepticizmu a nedôvery voči tradičným politikom, čo v súčasnosti zvyšuje obavy z negatívnych dôsledkov prijímania migrantov z odlišných civilizačných spoločenstiev.

V búrlivej diskusii okolo fenoménu nelegálnej migrácie v nedávnych dňoch iba slabo zazneli hlasy prezidentských kandidátov alebo predstaviteľov kresťanských demokratov. Vyzerá to tak, že ani oni by nechceli stratiť hlasy svojich sympatizantov a pre istotu sa teda ani neprezentovali vlastnými názormi, ako by sa Slovensko malo postaviť k téme, ktorá sa však neuzavrie marrakéšskym paktom OSN o migrácii. Ide o celosvetový problém, ale slovenská verejnosť by mala poznať odpoveď na túto otázku od všetkých, ktorí sa uchádzajú o jej politickú podporu. Keďže zdržanlivosť či odpor voči migračnému paktu je svetovo rozšíreným javom, nemala by si ani slovenská spoločnosť klásť zábrany alebo obmedzenia k diskusii na túto tému. Nie však v populistickom tóne, ani používaním urážlivých invektív voči názorovým protivníkom. Cieľom by malo byť hľadanie celospoločensky akceptovateľných záverov, ktorý by mali predstavovať rámec pre prezentáciu postojov Slovenska k migrácii ako globálnemu problému. K tomu sa žiada dodať, že – či sa to niekomu páči alebo nie – ešte vláda Roberta Fica naznačila líniu migračnej politiky Slovenska, keď od začiatku bojovala proti zavedeniu tzv. migračných kvót a dokonca sa v tejto veci obrátila aj na Európsky súdny dvor.