Vnútorná kríza strany Smer-SD trvá už pridlho – Robert Fico stratil kontakt s realitou

Napriek relatívne stabilnej voličskej základni najsilnejšia vládna a parlamentná strana Smer-SD už na jeseň minulého roku bola v stave vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia navonok nepriznávali. Jedným z príznakov tejto krízy bol fakt, že sa jej nedarilo nájsť vhodného kandidáta na prezidentský úrad, hoci na túto funkciu predseda strany Robert Fico opakovane nahováral ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka. Už rok predtým – po župných voľbách v novembri 2017 – boli jasné varovné signály, že najvplyvnejšia slovenská politická strana sa ocitla na historickej križovatke. Utrpela vážne straty, avšak namiesto kritickej sebareflexie vtedy ešte premiér Fico naordinoval strane konfrontačnú komunikačnú doktrínu a opatrné kritické pripomienky zvnútra strany bral na ľahkú váhu. Kedysi pragmatický realista a triezvy politik Robert Fico nedokázal urobiť poriadok na palube svojej straníckej lode a ponechal ju napospas bludným prúdom korporátnych parazitov, kormidlujúcich Smer-SD do plytkých vôd lacného populizmu a k úskaliam, na ktorých stroskotali už predtým Mečiarovo HZDS a Dzurindova SDKÚ.

Pri hlbšom ponore do minulosti je však zrejmé, že problémy – ktoré sa v Smer-e nakopili – sú už dávnejšieho dáta. Azda samotný Fico si ich uvedomoval a cítil, že ich riešenie by si vyžadovalo radikálnejšie postupy a prostriedky, na čo si však možno   netrúfal. V takomto kontexte sa dá vnímať jeho zámer kandidovať na post prezidenta republiky v roku 2014 ako pokus uniknúť pred neodkladnými riešeniami a ponechať stranu a zodpovednosť za celú Slovenskú republiku na pleciach iných. Už v tom čase bola významná časť spoločnosti nespokojná s fungovaním štátu, čo voliči vyjadrili v prezidentských voľbách podporou v politike neskúseného Andreja Kisku. Porážka v prezidentských voľbách nebola pre Roberta Fica dostatočnou lekciou, aby sa z tejto negatívnej skúsenosti poučil a zásadne zmenil štýl svojej politiky. Predovšetkým sa spoliehal na taktiku ústretovosti voči sociálne slabším skupinám a snažil sa vyhovieť názorom konzervatívne založených ľudí, ale jeho pozornosti unikala mladšia generácia, obyvatelia veľkomestských aglomerácií a do určitej miery aj tí, čo sú viac navyknutí pracovať hlavou než rukami.

Politici – rovnako ako iní ľudia – robia tiež chyby, ale Ficovým strategickým zlyhaním bola reakcia na vnútropolitický vývoj, ktorý nastal po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky vo februári 2018. Neschopná opozícia si z tejto tragédie urobila kľúčovú tému jej agendy a za pomoci prezidenta republiky Andreja Kisku sa snažila o to, aby nasmerovala vývoj k predčasným parlamentným voľbám. V tomto síce opozícia nebola úspešná, ale vyprovokovala Roberta Fica k neuváženým postojom, ktoré viedli k zmene vlády. Fico nedokázal konať iniciatívne, neurobil neodkladné personálne poriadky vo svojom okolí a lacnými propagandistickými trikmi sa pokúsil zvrátiť negatívny vývoj nálady v spoločnosti. Viaceré jeho postupy potvrdzujú charakteristiku situácie vyjadrenú konštatovaním, že Fico „stratil kontakt s realitou.“ Aktuálne pomery svedčia o tom, že predsedu strany Smer-SD trvale poznačila frustrácia z toho, ako ho opozícia pripravila o kreslo premiéra.

Súčasná Ficova pozícia v strane Smer-SD je daná nielen jeho zásluhami z minulosti, ale aj tým, že napriek všetkému – čo doteraz negatívne ovplyvnilo vnímanie Smer-u v spoločnosti – sympatie voči jeho osobe stále viažu významnú časť voličskej základne strany. Ide najmä o nacionálne a konzervatívne orientovaných voličov, pre ktorých skratka SD v názve strany sú iba dve nič nehovoriace písmená. Nie je to  zanedbateľná časť straníckeho elektorátu, i keď v nedávnych prezidentských voľbách nie všetci prejavili lojalitu nominantovi Smer-u Marošovi Šefčovičovi. V takomto kontexte úvahy o tom, že by mohol Fica na poste predsedu strany vystriedať premiér Peter Pellegrini, nastoľujú otázku, či by sa táto zmena nepremietla aj do poklesu volebných preferencií Smer-u a časť elektorátu by migrovala do tábora voličov Slovenskej národnej strany, prípadne strany, ktorú by viedol Štefan Harabín.

Azda samotný Robert Fico si uvedomuje, že sa už vyčerpal jeho invenčný potenciál, ktorý bol dlhé obdobie pre stranu Smer-SD pozitívnym prínosom. Možno to usudzovať z faktu, že sa pokúšal o únik z politiky takým spôsobom, že by bol zvolený za predsedu Ústavného súdu SR. Žiaľ, prejavy jeho samoľúbosti či márnomyseľnosti sú sprievodným symptómom viacerých jeho verejných vyjadrení a postojov, ktorými poškodzuje nielen svoju povesť pragmatického politika, ale negatívne vplýva na pomery v strane, ktorú kedysi zakladal. K tomu sa žiada dodať, že Robert Fico nie je jediný z politikov na Slovensku, ktorí si nedokázali priznať, že sa už „opotrebovali“ a nadišiel ich čas odísť. Možno jeho odchod z predsedníckeho postu by znížil percento voličov jeho strany, ale otvoril by šance na jej regeneráciu, ak takýmto potenciálom pozitívnej zmeny Smer ešte disponuje.