Spravodajskí dôstojníci po stáročia využívali vedecký a technologický pokrok –  Digitálna revolúcia v špionáži nie je výnimkou

Sir David Omand je hosťujúcim profesorom na King’s College v Londýne, kde prednáša o otázkach bezpečnosti a spravodajských službách. V rokoch 1996 až 1997 bol riaditeľom britskej spravodajskej služby GCHQ, ktorá zodpovedá za poskytovanie signálového spravodajstva (SIGINT) a informačnej bezpečnosti. Okrem mnohých ďalších funkcií v britských a medzinárodných bezpečnostných zložkách sedem rokov pôsobil v Spoločnom výbore pre spravodajské služby Veľkej Británie. V roku 2012 vydal knihu „Zabezpečenie štátu,“ kde prezentoval  nový spôsob myslenia o cykle aktivít, ktoré generujú tajné spravodajské služby. Skúmal problémy, ktoré vyplývajú zo spôsobu, akým moderné spravodajské služby využívajú technológie na prístup k novým zdrojom informácií. Z jeho viacerých publikácií verejnosť najviac upútala kniha „Ako špióni myslia: Desať lekcií zo spravodajstva,“ ktorú recenzenti označili za „neoceniteľného sprievodcu, ako sa vyhnúť sebaklamu a falošným správam.“ Pred dvoma rokmi internetový portál Engelsberg Ideas uverejnil jeho úvahy na tému o využívaní digitálnych technológií a umelej inteligencie v špionáži. A teraz na tomto portáli publikoval esej „Špionážna revolúcia,“ ktorá si zaslúži, aby sa jeho podnetom venovali aj na Slovensku.

Vítané vymenovanie Blaise Metreweli za „C“ – šéfku britskej tajnej služby – je včasnou pripomienkou výziev, ktorým čelia spravodajské služby v digitálnom veku. Väčšina mediálnych komentárov k tomuto vymenovaniu sa pochopiteľne zameriavala na jej pohlavie, keďže je prvou ženou v tejto funkcii (napriek tomu, že Judi Dench v neskorších filmoch o Jamesovi Bondovi stvárnila úlohu šéfky tak prirodzene). Je to pochopiteľné, keďže vysokopostavené ženské dôstojníčky spravodajských služieb, ako napríklad Neta Ramsay a zosnulá Daphne Park, mohli byť v minulosti vystavené prevládajúcim predsudkom voči ženám a prehliadané. Dôležitejšie je však to, že 47-ročná Blaise Metreweli má nielen rozsiahle skúsenosti ako operatívna dôstojníčka, ale aj vysokú pozíciu v domácej bezpečnostnej službe MI5 a je povýšená zo svojej súčasnej pozície generálnej riaditeľky MI6 pre technológie a inovácie.

V prvých filmoch, pred začatím svojich misií, navštívi James Bond intendanta tajnej služby „Q,“ aby sa vybavil, napríklad Aston Martinom  s guľometmi a katapultovacím sedadlom, plus niektorými ďalšími nepravdepodobnými gadgetmi (fikcia nemusí dodržiavať fyzikálne zákony). Vždy som si Q predstavoval ako pomerne excentrického bývalého dôstojníka Kráľovského ženijného zboru. Ale vo filme „Skyfall“ sa Bond stretáva s novým Q, výstižne pred Turnerovým obrazom v Národnej galérii, ktorý zobrazuje starú 98-dielovú plachetnicu The Fighting Temeraire, ktorú ťahá do šrotu nový parný remorkér. Význam tohto obrazu Bondovi v strednom veku neunikne, keď sa mu vedľa neho predstaví  nový Q, ktorého stvárnil Ben Wishaw, mladík s akné, ako čarodejník novej digitálnej éry. Vo filme Bond stále dostáva rádiový maják a ručne vyrobenú zbraň na svoju misiu. „To je všetko?“- pýta sa  Bond, „nie sú to práve Vianoce, čo?“ Na čo Q odpovedá: „Čo si čakal, explodujúce pero? Na také veci dnes nechodíme.“ Ale Bondova nová Walther PPK má digitálne zakódovanú rukoväť s Bondovým odtlačkom dlane, takže  môže z nej vystreliť len Bond, ako neskôr zistí jeden zločinec, keď ju uchopí a vystrelí na Bonda, pričom guľka vyletí zozadu zbrane priamo do neho. Taký je trest za to, že sa postavil proti technológii tajnej služby Jeho Veličenstva. Táto scéna znamenala dôležitý kultúrny zlom na ceste z analógového sveta do digitálneho. Vedci by to opísali ako súčasť „prepojenia mysle a technológie,“ vzájomného pôsobenia medzi mysľou spravodajských dôstojníkov, ktorí sa snažia odhaliť a neutralizovať hrozby pre národ, pričom sa vyhýbajú pozornosti nepriateľov, a dosiahnuť svoje ciele využitím najnovších technológií. Dnes je napríklad umelá inteligencia už lepšia ako ľudia v rozpoznávaní tvárí, identifikácii hovoriacich a hľadaní vzorov vo veľmi veľkých súboroch údajov.

Spravodajskí dôstojníci boli vždy inovatívni pri využívaní najnovších vedeckých a technologických prvkov pokroku. Dobrá otázka do verejného kvízu by mohla znieť: kedy a kde bola po prvýkrát použitá elektrina na komunikáciu? V roku 1837 sa medený kábel použil na prenos elektrických signálov medzi stanicami Camden Town a Euston v Londýne. Demonštrácie sa zúčastnil nik iný ako Robert Stephenson, ktorého Rocket bola jednou z prvých parných lokomotív. Od prvého príkladu takmer okamžitej komunikácie uplynulo len sedem rokov, kým Samuel Morse v roku 1844 poslal prvú správu pomocou svojho rovnomenného kódu cez nový elektrický telegraf z Washingtonu do Baltimoru. „Čo Boh stvoril“ bola biblická správa odoslaná prostredníctvom novej technológie (Numeri 23:23). Spravodajská  hodnota, ktorú možno získať z káblovej komunikácie, sa stala zrejmou pre armády Únie aj Konfederácie počas občianskej vojny, keď sa snažili sledovať pohyby svojich protivníkov. Prezident Lincoln strávil väčšinu svojho prezidentského mandátu v telegrafnej kancelárii ministerstva vojny (kde mal aj posteľ) ako kdekoľvek inde mimo Bieleho domu. V čase francúzsko-pruskej vojny podmorské medené káble preklenuli Atlantický oceán a spojili rozsiahlu Britskú ríšu (v roku 1870 s Indiou a v roku 1872 s Austráliou – dnešné optické káble vo veľkej miere kopírujú rovnaké trasy).

Rovnaký príbeh sa opakoval s využitím rádia. Menej ako desať rokov po tom, ako Hertz v roku 1886 experimentálne potvrdil rovnice Clerk Maxwell, Marconi predviedol praktický rádiový prenos pred Kráľovským námorníctvom. Len o pár rokov neskôr boli britskí tajní agenti vybavený tajnými rádiovými prístrojmi zabudovanými do kufrov. V Bletchley Parku počas druhej svetovej vojny vynájdený prvý počítač Colossus, ktorý pomáhal spravodajským službám pri lúštení pokročilých nemeckých šifier. Colossus mal 1 600 ventilov; keď OpenAI v roku 2018 uviedol na trh veľký jazykový model GPT-1, mal 117 miliónov ekvivalentov; najnovšie generatívne modely umelej inteligencie môžu mať viac ako bilión. Je ťažké si predstaviť, ako by bez takej pokročilej umelej inteligencie mohli spravodajskí dôstojníci dávať zmysel neustále sa rozširujúcemu objemu materiálov dostupných z množstva rôznych globálnych zdrojov a tým odhaľovať vznikajúce riziká alebo trendy. Zároveň sa práca spravodajského dôstojníka pri nábore a riadení agentov stáva oveľa ťažšou. Digitálna technológia výrazne znižuje anonymitu, ktorú poskytujú falošné pasy a starostlivo vybrané veci vo vreckách – nieto ešte parochne, falošné fúzy a brady – ktoré sú obľúbenými pomôckami tradičných spravodajských služieb. Pre spravodajskú dôstojníčku a jej agentov pôsobiacich na nepriateľskom území každý krok znamená riziko, že vzniknú údaje, ktoré môže bezpečnostný aparát protivníka zachytiť, klasifikovať ako nezvyčajné a následne označiť na prešetrenie. Dá sa to považovať za paralelu k transparentnému bojisku, ktoré vzniklo na fronte na Ukrajine, kde každý pohyb vojaka alebo vozidla môže sledovať množstvo digitálnych senzorov prepojených s efektormi, ako sú drony s pohľadom z prvej osoby a presná munícia. Sú potrebné nové spôsoby vedenia spravodajských operácií, rovnako ako nové spôsoby vedenia vojny.

Keď som na jeseň roku 1969 nastúpil do spravodajskej služby GCHQ, spravodajská činnosť bola úplne analógová záležitosť. V tom čase som netušil, že v Kalifornii prebieha prvá priama komunikácia medzi počítačmi. Záznam tejto významnej udalosti – zrodu semienka, z ktorého vyrástol internet – ukazuje, že 29. októbra 1969 o 21:00 sa jeden počítač na Kalifornskej univerzite v Los Angeles prihlásil do druhého počítača v Stanfordovom výskumnom inštitúte. Pri prvom pokuse sa spojenie prerušilo, ale vytrvali. O niekoľko rokov neskôr sa to, čo začalo ako projekt pokročilého výskumu Ministerstva obrany, stalo celonárodnou sieťou a začalo sa rozširovať do zahraničia, pričom Spojené kráľovstvo bolo prvým zahraničným uzlom. V roku 1993 boli krajiny Five-Eyes (USA, Spojené kráľovstvo, Kanada, Austrália a Nový Zéland) pevne digitálne prepojené spolu s časťou západnej Európy a v roku 1995 bola sieť odovzdaná z Pentagónu na  Ministerstvo obchodu USA, čím vznikol moderný internet. Keď som sa v polovici 90. rokov stal riaditeľom GCHQ, tieto pokroky v digitálnej komunikácii sa práve začínali využívať na spravodajské účely. Nie je preto prekvapením, že v roku 1995 došlo k prvému veľkému útoku ruskej kyberšpionáže s krycím názvom Moonlight Maze, pri ktorom došlo k hackingu amerických obranných zariadení. Smer, ktorým sa spravodajský svet uberal do digitálnej éry, bol jasný

.Dnes  každá forma informácií, ku ktorým máme ako ľudia prístup prostredníctvom našich zmyslov a ktoré nám poskytujú informácie o svete, v ktorom žijeme, dá sa premeniť na čísla, nuly a jednotky: text, hudba a zvuk, statické a pohyblivé obrázky a dnes samozrejme aj naša online aktivita, naše cesty, nákupy a finančné transakcie, naše biometrické údaje, naša DNA. Dokonca aj naše emócie sa dajú digitalizovať prostredníctvom analýzy sentimentu. Keď v roku 2007 prišiel na trh iPhone, mobilné zariadenia nám všetkým začali poskytovať neustále prepojenie a odstránili bariéry času a priestoru. Do roku 2030 by mal internet vecí zahŕňať viac ako 29 miliárd jednotlivých zariadení, z ktorých každé bude mať vlastnú internetovú adresu. Keď sú informácie vo forme čísel, môžu byť šifrované a ľahko prenášané, ukladané, vyhľadávané, manipulované a, samozrejme, ukradnuté, poškodené a odoprené, ako to nedávno na vlastnej koži pocítil britský maloobchodný reťazec Marks and Spencer po vážnom útoku ransomware.

Využívanie týchto inovácií umožnila celá séria ďalších vedeckých objavov. Prvá kvantová revolúcia prišla v 50. rokoch 20. storočia, najmä v súvislosti s nositeľom Nobelovej ceny Richardom Feynmanom (bol to ten muž, ktorý hral na bongo bubny vo filme Oppenheimer) a jeho kvantovou elektrodynamickou teóriou, ktorá opisuje interakciu svetla s hmotou. To viedlo k vynálezu laditeľného lasera, ktorý umožnil rýchle zapisovanie, ukladanie a načítavanie údajov – čo je nevyhnutná schopnosť pre spravodajské a bezpečnostné agentúry – a neskôr bol komercializovaný pre širokú verejnosť vo forme CD a DVD. Laser tiež umožnil presnú výrobu tlačených obvodov, vďaka čomu bolo možné integrovať stále viac komponentov do integrovaných mikročipov. Výsledkom bola transformácia špionáže veľmocí prostredníctvom konštelácií satelitov – na geostacionárnych a eliptických dráhach – vypustených na zber a prenos všetkých druhov elektromagnetického žiarenia, multispektrálnej komunikácie, radaru, vizuálneho a infračerveného žiarenia. Najnovším prejavom je súkromná konštelácia satelitov Starlink Elona Muska, ktorá zohrala dôležitú, hoci niekedy kontroverznú úlohu v tom, že Ukrajine umožnila odolať ruskej invázii. Ale uprostred všetkých týchto technológií, ako nová šéfka SIS vie z vlastnej skúsenosti, nie je náhrada za dobre umiestnený ľudský zdroj, ktorý je schopný poskytnúť informácie aj o tých najuzavretejších spoločnostiach a o motiváciách ich autokratických vodcov.

Treba priznať, že nie všetky nápadité inovácie uplatnené v spravodajskej činnosti fungujú v praxi. CIA v 60. rokoch minulého storočia minula 20 miliónov dolárov na projekt „akustická mačka,“ v rámci ktorého implantovali mačkám antény a odpočúvacie zariadenia a vycvičili ich, aby vošli do sovietskych veľvyslanectiev a prechádzali sa tam, podobne ako mačka Larry z Downing Street 10. Americký program nakoniec audítori CIA zrušili s odôvodnením, že hoci všetka technológia fungovala bezchybne, mačky – ako všetky mačky – boli tvrdohlavo nevycvičiteľné. Nedávny riaditeľ CIA Bill Burns povedal, že jeho obľúbeným kúskom CIA bolo odpočúvacie zariadenie Dragonfly. Technici CIA vytvorili krásnu repliku vážky v životnej veľkosti, ktorá slúžila ako tajné odpočúvacie zariadenie s mikrofónom napájaným laserom. Žiaľ, zariadenie nebolo nikdy použiteľné v praxi. Vážilo len gram a najmenší závan vetra ho odfúkol príliš ďaleko od cieľa, aby bolo možné odpočúvať požadovanú konverzáciu. KGB počas studenej vojny tiež malo svoje výskumné a vývojové laboratóriá a vyrábalo vlastné účinné odpočúvacie zariadenia, vrátane rezonančného dutého rezonátora založeného na fyzike nezvyčajného hudobného nástroja vynájdeného sovietskym vedcom, thereminu. História spravodajských služieb má aj svoju temnú stránku. V Špionážnom múzeu vo Washingtone je vystavená jednorazová zbraň KGB z 60. rokov zabudovaná do jasne červenej ruže pre ženskú vrahyňu – nepochybne mala za úlohu priblížiť sa k cieľu na dosah ruky. V čiernom múzeu Scotland Yardu sa nachádza dáždniková zbraň, ktorá vystrelila ricínovú guľôčku, ktorá smrteľne otrávila bulharského disidenta Georgija Markova na Waterloo Bridge 18. septembra 1978.

Keď sa pozrieme späť, vidíme, ako každý vedecký a technologický pokrok v priebehu storočí využili spravodajskí dôstojníci. Aj tradične zmýšľajúce spravodajské agentúry prejavili pozoruhodnú otvorenosť pri využívaní pokrokových technológií svojej doby na podporu praktického špionážneho remesla. To bude platiť aj pre budúce vedecké revolúcie. Sme len na začiatku hľadania funkčného kvantového výpočtového systému, ale kvantové snímače už vykazujú praktický potenciál a pokročilá neuroveda mení vzťah medzi človekom a strojom. Dnes však väčšina potenciálne relevantného výskumu a vývoja, ktorý je možné využiť v spravodajských službách, už nie je obmedzená na prísne tajné projekty v vládnych laboratóriách, hoci tie existujú. Agentúry teraz musia hľadať inšpiráciu vo vonkajšom svete, v komerčnej sfére a v akademickej obci, ako aj využívať siete kontaktov, ktoré agentúry a ich vedeckí poradcovia v posledných rokoch postupne budovali. Bol by som rád, keby som mohol byť rovnako presvedčený, že civilná vláda bude v budúcich rokoch rovnako inovatívna, ako musí byť spravodajská komunita v oblasti nových technológií.