Robert Fico bude jediný premiér z krajín EÚ na oslavách 9. mája v Moskve – Spojenci vnímajú Slovensko ako trójskeho koňa Kremľa

Premiér Robert Fico pôjde na oslavy Dňa víťazstva 9. mája v Moskve, čo prezentuje predovšetkým svojim voličom ako pietnu spomienku na vojakov Červenej armády, ktorí položili svoje životy pri oslobodzovaní našej vlasti.  Zdôrazňuje, že ide o akt historickej úcty a prejav jeho suverénnej zahraničnej politiky. Ficova návšteva Moskvy sa neuskutoční pri príležitosti nejakého okrúhleho výročia ukončenia II. svetovej vojny. Pamiatke bojovníkov Červenej armády by sa mohol pokloniť na ktoromkoľvek pietnom mieste na Slovensku – od Dukly až po bratislavský Slavín. V prvom rade je to Ficova demonštrácia politickej náklonnosti voči autokratickému režimu prezidenta Vladimíra Putina, ktorého najmä v Európe vnímajú ako strojcu agresie proti Ukrajine; jeho propagandisti pestujú fóbiu proti Západu – ba dokonca vyhrážajú sa európskym metropolám jadrovými zbraňami. V takomto kontexte je pochopiteľné, že ani jeden z premiérov či prezidentov krajín Európskej únie – s výnimkou Roberta Fica – na Putinovu propagandistickú ceremóniu do Moskvy nepríde.

Fico svoju definíciu suverénnej zahraničnej politiky  vysvetľuje rétorickou frázou o zahraničnej politike „na všetky štyri svetové strany.“ Táto metafora nie je Ficov originálny výmysel, pretože už francúzsky prezident generál Charles de Gaulle prišiel v roku 1959 s myšlienkou „stratégie všetkých azimutov.“ Jej podstata spočívala v nezávislej jadrovej sile Francúzka, odmietnutí byť satelitom Spojených štátov, odchode z vojenských štruktúr NATO a nadviazaní spolupráce so Sovietskym zväzom a s Čínou.  De Gaulleova doktrína balansovania medzi Západom a Východom sa opierala o fakt, že Francúzsko bolo jadrovou veľmocou s významným politickým a ekonomickým potenciálom. Pritom však de Gaulle favorizoval „západný“ azimut,“ čo dokazuje jeho výrazný akcent na francúzsko-nemecké zmierenie, ku ktorému došlo v roku 1963.

Na pozadí uvedených súvislostí Ficova rétorická floskula o zahraničnej politike „na všetky štyri svetové strany“ slúži iba na zavádzanie trochu jednoduchších ľudí, pretože malá krajina, ako je Slovensko, nemá vojenský ani ekonomický potenciál, aby v geopolitických vzťahoch konala nezávisle a „suverénne.“ Na príklade malých európskych štátov – ako sú napríklad Dánsko, Nórsko alebo Fínsko – možno však ilustrovať, že miera suverenity malej krajiny závisí okrem iného od jej ukotvenia v medzinárodných štruktúrach, schopnosti presadiť sa diplomaticky a tiež od úrovne ekonomickej nezávislosti. Žiaľ, premiér Fico svojou politikou oslabuje pozíciu Slovenska v euroatlantických štruktúrach, šírením ruských naratívov protiukrajinskej propagandy obmedzuje potenciál našej diplomacie a prehliadaním strategického významu Európskej únie ako piliera našej ekonomiky poškodzuje Slovensko.

Zásadný rozdiel medzi spojencami Slovenska v NATO a v EÚ a Ficovou garnitúrou spočíva v odlišnom hodnotení situácie na Ukrajine. Vládni stratégovia očakávajú, že vojna na Ukrajine sa skončí tak, ako si to predstavuje prezident Vladimír Putin. Inak si nemožno vysvetliť nevraživý vzťah Ficovej garnitúry – prezidenta Petra Pellegriniho nevynímajúc – k administratíve v Kyjeve. Oproti tomu európski partneri Slovenska sú odhodlaní urobiť všetko preto, aby sa nezávislá Ukrajina udržala a nepodľahla ruskému agresorovi. Väčšina Európanov si uvedomuje, že Ukrajinci dnes bojujú nielen za svoju slobodu, ale aj za to, aby sa obmedzil vojenský potenciál agresívneho Ruska, ktoré otvorene označuje Západ za svojho nepriateľa. Nemožno zabúdať, že keby sa Rusku podarilo dosiahnuť víťazstvo na krajine, Moskva by koncentrovala svoje sily na Moldavsko, Gruzínsko a možno aj pobaltské štáty.

V Bruseli Ficovu cestu do Moskvy  považujú za narušenie koordinovaného postupu EÚ voči Rusku, ktoré pokračuje v agresívnej vojne proti Ukrajine. Vedie to k paušálnemu vnímaniu Slovenskej republiky ako „trójskeho koňa“ Kremľa. Preto s nedôverou pristupujú aj k slovenským predstaviteľom bezpečnostných a spravodajských štruktúr, s ktorými donedávna udržiavali plodnú a intenzívnu spoluprácu. Slovensko sa Ficovým pričinením dostáva do pozície, v akej bolo Maďarsko pod vedením Viktora Orbána. Prejavy Ficovej náklonnosti voči Putinovi oceňujú ruské médiá naklonené vláde, ale tá zaiste nepovažuje slovenského premiéra za spoľahlivého partnera, ako bol Viktor Orbán – keďže je všeobecne známe, že na Slovensku vyrobené delostrelecké granáty majú výdatný podiel na delostreleckej munícii, ktorou ostreľuje ukrajinské delostrelectvo pozície ruskej armády v Donbase.