4. decembra 2020

Predčasné parlamentné voľby sú plytvaním energie – porážka pandémie bude víťazstvom v boji o moc

Od Igor Cibula

Nepokojnosť s vládou premiéra Igora Matoviča vyjadrujú nielen voliči opozície, ale aj mnohí, ktorí po parlamentných voľbách vo februári 2020 očakávali zásadné zmeny v spoločnosti, predovšetkým odstránenie hlboko zakorenených nešvárov, akými boli všadeprítomná korupcia, klientelizmus a partokracia. Osemmesačná každodenná prax pôsobenia vládnej koalície však nenaplnila predstavy o tom, ako by mala riadiť štát nová vláda, ale priniesla viaceré sklamania; do značnej miery neprofesionálny postup administratívy pri riešení problémov pandémie spochybnil kompetentnosť vlády, ako aj spoločenskú autoritu a vážnosť samotného premiéra Matoviča. Jeho prístup k riešeniu zásadných problémov a komunikačný prejav potvrdili názor, že je to populistický politik bez náležitej intelektuálnej výbavy, človek značne povrchného úsudku s primitívnym vnímaním zložitostí spoločenského vývoja a mentálne deformovaný tak, ako bývajú sociopati, zaťažení posadnutosťou a histriónskou poruchou osobnosti s excesívnym emocionálnym prejavom, ako aj s excentristickou zhovievavosťou voči sebe.

Inšpirovaní uvedenými skutočnosťami politici viacerých opozičných strán dospeli k názoru, že súčasná spoločenská situácia na Slovensku dozrela do štádia, aby iniciovali referendum, na základe ktorého by poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili ústavný zákon o skrátení volebného zákona a vyhlásení predčasných parlamentných volieb v roku 2021. Strana Petra Pellegriniho Hlas – SD prišla s touto iniciatívou nielen preto, že zrkadlí nálady jej potenciálneho elektorátu, ale tiež na prezentáciu svojej pozície ako hlavnej opozičnej sily a získanie ďalších sympatizantov. Pre Roberta Fica je volanie po parlamentných voľbách v predčasnom termíne záchranná akcia, ktorá má demonštrovať potenciálnym voličom, že strana Smer-SD nie je ešte na okraji slovenskej politickej scény, ako to už naznačujú niektoré prieskumy volebných preferencií. Záujem Slovenskej národnej strany o predčasné parlamentné voľby je iba akt zúfalstva Andrej Danka, ktorý tým dokazuje, že stratil schopnosť vnímať politickú realitu.

Opoziční agitátori za predčasné parlamentné voľby sú si určite vedomí, že predčasné voľby do Národnej rady Slovenskej republiky sa vďaka ich aktivitám neuskutočnia. Má to byť len ich propagandistická agenda, ktorá sa opiera o rastúcu nespokojnosť občanov s tým, ako si Matovičova vláda počína s bojom proti pandémii. Predsa v parlamente sa nenájde 90 poslancov ochotných hlasovať za ústavný zákon a takto spáchať „politickú samovraždu.“ „Kiskove siroty“ zaiste nie sú tak naivné, že by očakávali po predčasných parlamentných voľbách svoj návrat do parlamentných lavíc. Ani Matovičovi tzv. obyčajní ľudia nepredpokladajú, že by sa tak v hojnom počte posadili do svojich poslaneckých kresiel, keby znovu podstúpili volebnú skúšku. A líder „multifunkčnej“ strany Sme rodina Boris Kollár by sotva mohol počítať s tým, že by sa našlo toľko poslancov, ktorí by ho zvolili opäť na čelo parlamentu.

Predčasné parlamentné voľby by mohli „posadiť“ na vedúceho „koňa“ koalície predsedu strany SaS Richarda Sulíka, prípadne dostať do Národnej rady SR stranu Progresívne Slovensko – možno aj predstaviteľov Kresťanskodemokratického hnutia a pri „troche šťastia“ tiež Stranu maďarskej komunity. Z takejto špekulatívnej úvahy však vyplýva, že predčasne zvolený parlament by sotva poskytoval šancu na vznik stabilnej vládne koalície, akú Slovensko v dobe pandemickej, či postpandemickej objektívne potrebuje. Strany politického spektra „napravo od stredu“ môžu vytvoriť iba nesúrodý konglomerát politických subjektov, ktoré sa však za súčasnej vlády neprejavili ako politické strany, vybavené kompetentnými osobnosťami. A čo sa týka vyhliadok Pellegriniho Hlasu-SD na postavenie vo vláde po budúcich parlamentných voľbách, perspektívna pozícia v súčasnosti najsilnejšieho parlamentného subjektu závisí aj od toho, ako strana dokáže skĺbiť svoju proklamovanú sociálnodemokratickú orientáciu s názorovou pestrosťou jej elektorátu, do značnej miery opantaného bludmi sociálnych sietí.

Pri triezvom pohľade na stav aktuálnych volebných preferencií politických strán a tiež na neľahké problémy Slovenska, kampaň o predčasných parlamentných voľbách nie je prejavom racionálneho prístupu k súčasnej situácii. Opozícia by mala popri kritike nedomyslených vládnych opatrení nastoľovať zásadné komplexné riešenia akútnych problémov na expertnej úrovni. V súvislosti s otázkami týkajúcimi sa pandémie treba hľadať inšpiráciu v zahraničí všade tam, kde boli v boji s koronavírusom úspešní – a na základe toho slovenskej verejnosti prezentovať riešenia inšpirované takýmito modelmi. Na druhej strane v zápase s pandémiou je vždy nevyhnutné vyhýbať sa straníckej politizácii prístupov k riešeniami, ktoré majú odborný charakter. Opozícia by nemala na zavádzajúcu demagogickú propagandu niektorých vládnych činiteľov reagovať podobným spôsobom, ale konkrétnymi riešeniami sa prezentovať občanom tak, že primárnym cieľom jej súčasnej aktivity nie je boj o moc, ale úsilie spoločne prekonať pandémiu a jej dôsledky na spoločnosť.