Napriek hrôzostrašným scenárom, Putin neriskuje priame obsadenie Ukrajiny – pri najhoršom variante na utečencov z Ukrajiny sa musí pripraviť aj Slovensko !

Niektorí geopolitickí analytici sa obávajú, že svet sa ocitol na pokraji najväčšej vojenskej ofenzívy v Európe od čias druhej svetovej vojny. Vzhľadom na existujúce záujmy hlavných politických strán zainteresovaných v konflikte je nepravdepodobné, že Spojené štáty, Ukrajina a Rusko výrazne zmenia svoj súčasný prístup k situácii. Washington neriskuje použiť tvrdú silu na odstrašenie Ruska a neustúpi zo zásad ani hodnôt, ktoré vyznával už desaťročia. Na Ukrajine je postavenie prezidenta Volodymyra Zelenského neisté vzhľadom na jeho klesajúcu podporu, neschopnosť implementovať bilaterálny plán z Minska na deeskaláciu s Ruskom, ako aj nedostatočnú dôveru v jeho schopnosť viesť krajinu v čase vojny. Pochybnosti o politických kvalitách Zelenskeho umocňuje jeho zameranie na stíhanie bývalého prezidenta Petra Porošenka pre podozrenie z vlastizrady, zúrivý spor s oligarchom Rinatom Achmetovom a jeho bagatelizovanie aktuálnej ruskej hrozby. Pre Zelenského by kapitulácia pred Ruskom znamenala politickú samovraždu. A aj keby Washington alebo Kyjev zmenili svoj postoj, stále neexistuje žiadna záruka, že Moskva bude spokojná a deeskaluje.

V takomto kontexte sa venujú súčasnému geopolitickému prostrediu bývalý riaditeľ pre európske záležitosti v Rade národnej bezpečnosti USA Alexander Vindman a expert na Rusko  z think-thanku Lawfare Institute Dominic Cruz Bustillos v analytickom článku v časopise Foreign Affairs o tom, „ako by vyzerala vojna na Ukrajine – a ako by mala reagovať Amerika.“  Pripomínajú, že napriek návalu stretnutí v posledných týždňoch sa Spojené štáty, NATO, Ukrajina a Rusko nepriblížili k diplomatickému riešeniu a ani k zníženiu napätia na ukrajinsko-ruskej hranici. Hoci Rusko úplne neopustilo diplomatické predstieranie, priepasť medzi ruskými a západnými očakávaniami bola odhalená. Ruskí predstavitelia dali jasne najavo, že ich nezaujímajú návrhy zamerané výlučne na strategickú stabilitu alebo vojenské cvičenia, dokonca ani návrhy moratória na členstvo Ukrajiny v NATO. Ruský prezident Vladimír Putin sa nesnaží o nič iné ako o úplnú demontáž bezpečnostnej architektúry Európy po skončení studenej vojny a zrušenie medzinárodných dohôd upravujúcich práva štátov na sebaurčenie – výsledok, ktorý Spojené štáty a ich partneri a spojenci nikdy neprijmú.

Podľa mienky autorov napriek ubezpečeniam, že Rusko neplánuje „inváziu“ na Ukrajinu – ruská armáda okupuje ukrajinské územie a vedie vojnu na ukrajinskom území od roku 2014 – hromadenie armády pozdĺž ukrajinsko-ruskej hranice pokračuje v nezmenšenej miere. Najnovšie sa vojenská technika z ruského Východného vojenského okruhu presúva na západ, zatiaľ čo útočné a transportné helikoptéry, ako aj podporné jednotky sa presúvajú na miesto pre totálnu ofenzívu. Rusko tiež zdôvodnilo nahromadenie armády na severe Ukrajiny vyhlásením, že usporiada spoločné vojenské cvičenia s Bieloruskom, ktoré potrvajú do 20. februára. Ruské sily sa už sústreďujú v blízkosti južných a juhovýchodných hraníc s Ukrajinou. Pred začatím operácie zostávajú ďalšie kroky. Začiatkom tohto týždňa americký prezident Joe Biden predpovedal, že Putin sa nakoniec rozhodne pre nejakú formu invázie alebo vpádu. „Myslíte si, že otestuje Západ, Spojené štáty a NATO tak výrazne, ako len dokáže? Áno, myslím si, že to urobí,“ povedal prezident na tlačovej konferencii. 

Veľký vojenský konflikt na Ukrajine by bol katastrofou. Je to výsledok, po ktorom by nikto nemal túžiť. Teraz je to však pravdepodobnosť, na ktorú sa musia Spojené štáty pripraviť. Analytici vo svojom článku uvádzajú, že ak diplomacia zlyhá, existujú tri scenáre, ktoré sa môžu odohrať. Ktorý z nich sa uskutoční, bude do značnej miery závisieť od toho, ako sa Putin rozhodne, že môže najlepšie dosiahnuť svoje konečné ciele: ochromenie ukrajinských vojenských kapacít, zasiatie nepokojov v ukrajinskej vláde a v konečnom dôsledku premenu Ukrajiny na neúspešný štát – výsledok, o ktorý sa Putin usiluje. pretože by to znamenalo koniec ohrozenia z Ukrajiny ako nezvládnuteľného protivníka a čoraz vážnejšej bezpečnostnej výzvy.Putinovi sa protivia vyhliadky na rozvíjajúci sa a prosperujúci demokratický model v kolíske východoslovanskej civilizácie, čo je vývoj, ktorý by ruským občanom mohol poskytnúť čoraz príťažlivejší a inšpiratívnejší rámec pre demokratický prechod v ich vlastnej krajine. Tvárou v tvár klesajúcemu vplyvu a kontrole nad ukrajinskou vnútornou a zahraničnou politikou môže Kremeľ dosiahnuť svoje ciele iba vojenskou silou.

Prvý scenár by zahŕňal donucovacie diplomatické riešenie súčasnej krízy. Rusko by mohlo pristúpiť k formálnemu uznaniu alebo anektovaniu okupovaného regiónu Donbasu na východe Ukrajiny. Komunistická strana Ruskej federácie už pristúpila k tomu, že predložila ruskej Štátnej dume návrh zákona, ktorý by uznal separatistické štáty na Donbase podobným spôsobom, akým Rusko uznalo Abcházsko a Južné Osetsko – dva odštiepenecké regióny v Gruzínsku.  Kremľu by to umožnilo vyhnúť sa ďalšej vojenskej eskalácii, avšak napriek tomu by to znamenalo „víťazstvo“. Ruské vedenie môže tiež dúfať, že podnieti Ukrajinu k nesprávnemu odhadu podobnému tomu, ktorý v roku 2008 urobil gruzínsky prezident Michail Saakašvili, ktorý sa rozhodol bojovať proti separatistom podporovaným Ruskom v Abcházsku a Južnom Osetsku. Samotné takéto kroky by však pre Rusko nepredstavovali zisk; len by ďalej kalcifikovali status quo a Rusko by stratilo potenciál vložiť do ukrajinskej vnútornej politiky prokremeľskú „piatu kolónu“. Ak sa Putin rozhodne ísť týmto smerom, Spojené štáty a NATO môžu ešte reagovať dodatočným nasadením pozdĺž východného krídla NATO, čo by prinieslo druh bezpečnostnej dilemy, ktorej sa chce Kremeľ vyhnúť.

Do druhého scenára autori analýzy uviedli obmedzenú ruskú ofenzívu s obmedzenou vzdušnou silou s cieľom zmocniť sa ďalšieho územia na východnej Ukrajine a v Donbase, možno ako rozšírenie uznania alebo úplnej anexie regiónu. V tomto scenári by Rusko obsadilo Mariupol, významný ukrajinský prístav pri Azovskom mori, ako aj Charkov, mesto so symbolickým významom ako medzivojnové hlavné mesto Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Rusko by sa tiež mohlo pokúsiť o ambicióznejšiu rozšírenú verziu tejto ofenzívy vykonaním kliešťového pohybu z východu a juhu použitím pozemných, vzdušných a námorných síl. Z juhu by Rusko mohlo vybudovať „pozemný most“ spájajúci Krym s ruskou pevninou. Mohlo by tiež spustiť obojživelnú operáciu s cieľom dobyť Odesu, najdôležitejší ukrajinský prístav, a potom sa tlačiť smerom k ruským silám, ktoré sú už umiestnené v Podnestersku.

Takýto krok by pripravil Ukrajinu o životne dôležité hospodárske prístavy pozdĺž jej južného pobrežia, urobil by Ukrajinu uzavretou vo vnútrozemí a vyriešil by dlhodobé logistické problémy Ruska s poskytovaním dodávok, vrátane vody na Krym. Išlo by o obrovskú operáciu vyžadujúcu všetky sily, ktoré Rusko zhromaždilo na Kryme a pozdĺž východných a severných hraníc Ukrajiny. Vyžadovalo by si to tiež zabrať a udržať sporné územie. Rusko by bolo nútené zapojiť sa do nákladného úsilia o obsadenie veľkých ukrajinských miest, čím by svoje sily vystavilo ťažkej mestskej vojne, zdĺhavej vojenskej kampani a nákladným povstaniam. Navyše, zabratie a obsadenie územia na dlhodobú okupáciu by oslabilo Ukrajinu, ale neviedlo by k zlyhaniu štátu.

Preto je tretím a najpravdepodobnejším scenárom rozsiahla ruská ofenzíva využívajúca pozemnú, vzdušnú a námornú silu na všetkých smeroch útoku. V tomto scenári by Rusko čo najrýchlejšie vytvorilo vzdušnú a námornú prevahu. Niektoré ruské pozemné sily by potom postupovali smerom na Charkov a Sumy na severovýchode a iné – ktoré sú teraz sústredené na Kryme a v Donbase – by postupovali z juhu a z východu. Medzitým by ruské sily v Bielorusku mohli priamo ohroziť Kyjev, čím by zadržali ukrajinské sily, ktoré by sa inak mohli presunúť, aby posilnili východ a juh. Tieto sily by mohli postupovať na Kyjev, aby urýchlili kapituláciu ukrajinskej vlády.

Dlhodobá okupácia by podľa tohto scenára bolo nepravdepodobná. Obsadenie a pacifikovanie veľkých miest by znamenalo mestskú vojnu a ďalšie obete, ktorým sa ruská armáda chce zrejme vyhnúť. Ruské sily by s väčšou pravdepodobnosťou dobyli a obsadili územie na vytvorenie a ochranu zásobovacích línií a potom sa stiahli po získaní priaznivého diplomatického urovnania.  Ukrajine a Západu by potom zostalo, aby pozbierali kúsky. Táto operácia by sa zamerala na represívne útoky proti ukrajinskej vláde, armáde, kritickej infraštruktúre a miestam dôležitým pre národnú identitu a morálku Ukrajincov. Rusko by namierilo svoje bomby, rakety, delostrelectvo, riadené strely a balistické rakety krátkeho doletu na ciele ako prezidentský palác, prezidentské administratívne budovy, Najvyššiu radu (zákonodarný zbor Ukrajiny), ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany, sídlo Ukrajinskej bezpečnostnej služby a Majdan Nezaležnosti (centrálne námestie v Kyjeve a miesto viacerých prodemokratických revolúcií), okrem iných významných rozhodovacích orgánov a orientačných bodov. Kybernetické útoky by zasiahli kritickú infraštruktúru, ako je ukrajinská elektrická sieť, čo by mohlo ešte viac paralyzovať ukrajinský štát. Rusko by tiež uprednostnilo zničenie ukrajinských výrobcov zbraní. Elimináciou kapacity Ukrajiny na vývoj a výrobu riadených striel Neptún, raketových systémov Sapsan a balistických rakiet krátkeho doletu Hrim-2 by Rusko mohlo v bezprostrednej budúcnosti odstrániť potenciálnu hrozbu konvenčného odstrašovania z Ukrajiny.

Pozemná a námorná ofenzíva by bola vedená tak, aby obkľúčila a zlikvidovala ukrajinské ozbrojené sily, udržala by len nevyhnutný kritický terén a využívala vzdušné sily a palebnú silu na veľké vzdialenosti na dosiahnutie vojenských a politických cieľov Ruska. Tieto útoky by si vyžiadali desaťtisíce obetí a spustili humanitárnu katastrofu, vyvolali by chaos v civilnom a vojenskom velení a možno by Ukrajinu zbavili vedenia.  Ak by všetko išlo podľa plánu Ruska, útoky by ochromili ukrajinskú vládu, vojenskú a ekonomickú infraštruktúru – všetko dôležité kroky k cieľu urobiť z Ukrajiny zlyhávajúci štát.

Ako posledný krok musia Spojené štáty a ich európski spojenci a partneri v spolupráci s medzinárodnými humanitárnymi organizáciami vytvoriť humanitárne koridory so zdrojmi a personálom na ochranu utečencov. Desaťtisíce – ak nie státisíce či dokonca milióny – môžu pred konfliktom utiecť, či už ako vnútorne vysídlené osoby v rámci Ukrajiny, alebo ako utečenci v susedných krajinách. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo a Európska únia by sa mali tomuto prílevu žiadateľov o azyl a utečencov prispôsobiť núdzovými špeciálnymi prisťahovaleckými vízami, aké majú k dispozícii Afganci utekajúci pred ovládnutím ich krajiny Talibanom minulé leto. Členovia NATO sa budú musieť podeliť o bremeno spôsobené týmto prílevom; od krajín východného krídla aliancie nemožno očakávať, že budú konať samostatne.

Nie všetci analytici na Západe hodnotia potenciálny vojenský konflikt na Ukrajine takou optikou, ako to prezentovali autori citovaného článku v časopise Foreign Affairs. „Neuvidíme veľkú obrovskú červenú šípku smerujúcu cez Ukrajinu. Neverím, že Rusi majú schopnosť len tak úplne ovládnuť celú krajinu, ani si nemyslím, že by to chceli“ – povedal bývalý generálporučík americkej armády Ben Hodges, ktorý teraz pôsobí v Centre pre analýzu európskej politiky. Aj keď pomer vojenských síl v číslach vyzerá pre Ukrajinu ponuro, ruské velenie musí vziať do úvahy konštatovanie špecialistu zo Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru Siemona Wezemana, že miera odporu voči akejkoľvek invázii na Ukrajine by prevýšila čokoľvek, čomu Rusko čelilo v predchádzajúcich operáciách v Čečensku alebo počas krátkej vojny s Gruzínskom v roku 2008. Vyslúžilý generál Hodges podotkol, že aj keď čísla stoja proti Ukrajine, „ako viete z histórie, vojna nikdy nie je len o matematike.“ Preto aj mnohí západní experti nepovažujú za vysoko pravdepodobné, že by Putin uvažoval o priamom dobytí Ukrajiny.