Na Ukrajine sa uzavrela kniha post-imperiálnej histórie Ruska – ako “ísť na západ” bez rozbíjania vzťahov s Ruskom
Ukrajinská kríza sa obvykle chápe ako akt konečného oddelenia druhej najväčšej bývalej sovietskej republiky od cárskeho Ruska. Význam reverzného efektu – teda keď Rusko konečne „nakreslí“ hranicu medzi sebou a Ukrajinou – sa často prehliada, ale jeho význam je obrovský. Uzavrela sa kniha post-imperiálneho obdobia nedávnej histórie Ruska, ktorá ešte stála vyvolávala nádeje na nejakú zmysluplnú reintegráciu bývalých sovietskych republík okolo Ruskej federácie. Namiesto toho oddelenie Ukrajiny a zrútenie vzťahov so Západom uviedli novú éru, v ktorej sa Ruská federácia presadzuje ako samostatný multietnický štát uprostred megakontinentu Veľkej Euroázie.
Riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin uverejnil štúdiu, v ktorej sa zaoberá tým, ako nezávislý ukrajinský štát a ukrajinský politický národ uľahčujú prechod Ruska z post-imperiálneho stavu a uľahčujú formovanie ruského politického národa. Pripomína, že viac ako dve desaťročia Rusko nebralo veľmi vážne svojho najväčšieho post-sovietskeho suseda. Rusi často idealizujú históriu vzťahov s Ukrajinou, ktorú vnímajú ako rozšírenie samotného Ruska, neoddeliteľnú súčasť „ruského sveta.“ V súvislosti s „oranžovou revolúciou“ na Ukrajine v rokoch 2004-2005 uvádza, že v Kremli ju chápali ako rozširovanie geopolitického vplyvu USA a skúšku na zmenu režimu v Moskve. Výlučne ukrajinské „korene revolúcie“ pripúšťali len ako sekundárne. Z ruského pohľadu sa nezávislosť Ukrajiny vykresľuje ako niečo neprirodzené a škodlivé, pričom sa považuje za zradu nielen ruských, ale aj ukrajinských záujmov.
Podľa názoru Trenina Vladimír Putin urobil integráciu Ukrajiny s Ruskom ústredným bodom zahraničnopolitického programu, keď pripravoval svoj návrat na post ruského prezidenta v roku 2012. Bolo by poctivé uviesť, že úspech celého Putinovho euroázijského integračného projektu závisel od toho, že Kyjev sa vyrovná – ekonomicky, ako aj politicky – Moskve. Aby to Kremeľ dosiahol, tvrdo na tom pracoval, ale výlučne s Janukovičom a jeho vládou. Napriek tomu ani „proruský“ ukrajinský prezident, ani jeho spojenci-oligarchovia, nemali o to záujem: ich hra bola „dojenie“ Ruska i Západu pre vlastný prospech. V Moskve očakávali, že kvôli „Majdanu“ zavedie Janukovič výnimočný stav, čo by však znamenalo vypuknutie občianskej vojny na Ukrajine s následným rozpadom krajiny.
Za hlavný dôvod zlyhania ruskej politiky voči Ukrajine považuje Dmitrij Trenin ignorovanie skutočnosti, ktorá je pre mnohých Rusov nepríjemná: takmer celá ukrajinská elita – aj keď v rozličnej miere – je preniknutá duchom národnej nezávislosti, snom o dokončení starodávneho politického projektu ukrajinskej nezávislosti, ktorý predpokladá oddelenie od Ruska. Až do roku 2014 neexistovala žiadna šanca realizovať takýto projekt v rámci Ukrajiny, úzko prepojenej s Ruskom ekonomicky, sociálne a kultúrne, nehovoriac o ich tesnej integrácii. Problémom bola obrovská „mäkká moc“ Ruska vo vzťahu k Ukrajine; oveľa širšie používanie ruského jazyka a bohatstvo ruskej kultúry spolu s príležitosťami, ktoré ponúkal oveľa väčší sused – to všetko bránilo vytvoreniu separátneho ukrajinského politického národa, založeného na odlišných ukrajinských hodnotách.
Od začiatku konfliktu v Donbase formovanie ukrajinského politického národa prebiehalo na jasnej protiruskej platforme. Trenin sa domnieva, že k tomu nemuselo dôjsť, keby zahraničná politika Ruska bola „osvietenejšia“. Vznik nezávislej Ukrajiny – ako aj Bieloruska – je prirodzený proces, niečo, čo by Rusko malo lepšie chápať a akceptovať ako fakt. Nezávislá Ukrajina otvorene – Bielorusko menej otvorene – orientujú sa smerom k Európskej únii z rovnakých dôvodov, ako to urobili Rumuni a Bulhari. Podľa názoru Trenina „chytrá“ ruská politika by to mala vnímať a ponúknuť im koncepciu, ako „ísť na západ“ bez rozbíjania vzťahov s Ruskom. Na to je už príliš neskoro pre Ukrajinu, ale stále je príležitosť konať tak voči Bielorusku.