6. januára 2024

Na Ukrajine môže vyhrať iba jedna strana konfliktu – Európa potrebuje len jasné myslenie a triezve odhodlanie

Od Igor Cibula

Zatiaľ čo mnohí z nás začali nový rok ohňostrojom, dobrou náladou a spoločnosťou blízkych, Ukrajinci čelili masívnym ruským leteckým útokom, rozbitým bytom a vraždám blízkych. Vladimír Putin je odhodlaný poraziť a zničiť nezávislú Ukrajinu. Ukrajina je rovnako odhodlaná vzdorovať. Čo sú však v tomto epochálnom boji odhodlané dosiahnuť ostatné svetové demokracie ? Odpoveď, ktorú dáme v roku 2024, bude formovať nielen budúcnosť Európy. Povie nám to aj niečo dôležité o relatívnej sile demokracie a autokracie na začiatku 21. storočia. Najprv si musíme ujasniť, v akom stave je situácia na Ukrajine.  Neexistuje žiadna patová situácia, ktorá by mohla viesť k zmrazeniu konfliktu alebo k urovnaniu sporu, ako niektorí na Západe naivne dúfajú. Sme skôr uprostred dlhej, zložitej vojny, ktorá bude pravdepodobne trvať minimálne do roku 2025, ak nie dlhšie. Ani jedna strana sa nevzdáva; jedna z nich môže vyhrať, ale nie obe.

V takomto kontexte britský historik, spisovateľ a komentátor Timothy Garton Ash v denníku Financial Times podotýka, že prezident Putin využíva všetky svoje výhody vyplývajúce z rozsahu, bezohľadnosti a diktatúry doma a podpory iných takýchto režimov v zahraničí – vrátane Iránu, Severnej Kórey a Číny. Samotná Ukrajina stojí pred niekoľkými veľkými rozhodnutiami, vrátane toho, či povolá veľký počet mladých mužov na obnovu svojich vyčerpaných a unavených ozbrojených síl. Rozhodujúce pre výsledok konfliktu však budú rozhodnutia, ktoré v najbližších mesiacoch urobia demokracie podporujúce Kyjev. V súčasnosti robia dosť na to, aby zabránili porážke Ukrajiny, ale nie dosť na to, aby jej pomohli vyhrať. V roku 2024 by mohli poskytnúť Kyjevu nástroje na opätovné získanie väčšieho územia a presvedčiť Rusko, že nemôže zvíťaziť. To je jediná cesta k trvalému mieru.

Okamžite treba dodať- v priebehu niekoľkých dní – viac prostriedkov protivzdušnej obrany. V priebehu niekoľkých týždňov viac rakiet dlhého doletu, najmä nemeckých striel s plochou dráhou letu Taurus, ale aj amerických taktických balistických striel ATACMS, aby Ukrajina mohla pokračovať v odtláčaní  Putinovej čiernomorskej flotily a zamerať sa na jeho strategickú a symbolickú baštu na Kryme. Ako však presvedčivo podrobne vysvetľuje nedávna štúdia estónskeho ministerstva obrany, dlhodobým predpokladom pre víťazstvo Kyjeva bude rozsiahlejší výcvik ukrajinských jednotiek a rýchle a podstatné zvýšenie priemyselnej výroby zbraní a munície. (Z jedného milióna delostreleckých nábojov, ktoré Európska únia prisľúbila Ukrajine do marca, bola doteraz dodaná menej ako tretina.) 

Demokracie – na rozdiel od diktatúr – to nemôžu robiť na príkaz. Politický systém Západu si vyžaduje, aby sa lídri viacerých národných demokracií dohodli na jasných strategických cieľoch a presvedčili svojich voličov i parlamenty, aby schválili potrebné prostriedky. Ešte aj pred možnou katastrofou druhého prezidentstva Donalda Trumpa je jasné, že USA vzhľadom na horúčkovitý a krehký stav svojej demokracie túto skokovú zmenu nebudú viesť. Preto zodpovednosť padá na Európu – a napokon ide o obranu európskej krajiny. Robia európski lídri to, čo je potrebné? Pozrime sa na ich novoročné posolstvá. Britský premiér Rishi Sunak ani len nespomenul vojnu v povzbudzujúcom popise úspechov svojej vlády – zjavne zameraných na tohtoročné parlamentné voľby. Nemecký kancelár Olaf Scholz sa témy dotkol len okrajovo, predtým ako pristúpil k posvätnej téme nemeckého hospodárstva. Nový poľský premiér Donald Tusk vo svojom vystúpení venoval sa výlučne obnove demokracie doma. 

Hoci prezident Emmanuel Macron sa zameral na tému francúzskej hrdosti, navrhol „opätovné vyzbrojenie európskej suverenity“ – vrátane „zastavenia Ruska a podpory Ukrajincov.“ Bol to však fínsky prezident Sauli Niinistö, ktorý predniesol zásadné posolstvo: „Európa sa musí zobudiť. Dánska premiérka Mette Frederiksenová bola tiež obdivuhodne priama: „Ukrajine chýba munícia. Európa nedodala to, čo je potrebné. Budeme naliehať na väčšiu európsku produkciu. Je to naliehavé. A dánske F16 budú čoskoro vo vzduchu. Vojna na Ukrajine je tiež vojnou o Európu, ktorú poznáme. Podľa Timothy Gartona Asha „to je jazyk, ktorý potrebujeme.“ Pri diskusiách o vojne ľudia vždy spomínajú výrok Winstona Churchilla: „Nemám čo ponúknuť, len krv, drinu, slzy a pot.“ Ale v tomto prípade krv, pot a slzy patria výlučne Ukrajincom. Od nás ostatných sa vyžaduje len jasné myslenie, triezve odhodlanie a úplne zvládnuteľné prerozdelenie zdrojov. Žiada sa dodať, že naliehavo potrebné investície do obranného priemyslu navyše vytvoria pracovné miesta doma a zvýšia našu vlastnú bezpečnosť. Je to naozaj príliš veľa?