Fico môže získať najviac hlasov, ale nezostaví vládu, ako Mečiar v roku 1998 – Väčšina občanov Slovenska odmietne režim politického chameleóna
Prieskumy volebných preferencií dlhodobo veštia, že väčšina občanov Slovenskej republiky – ktorí prejavili ochotu zúčastniť sa parlamentných volieb v roku 2027 – má negatívny názor na vládnu koalíciu Roberta Fica. Po štvrtýkrát sa stal premiérom predovšetkým vďaka tomu, že mu umožnili návrat k moci insitní politici, hlavne talentovaný populista Igor Matovič, ktorému sekundovali osoby bez politického talentu. O Ficovi sa traduje legenda , že je skúsený politik, ale jeho štvrté funkčné pôsobenie na pozícii premiéra túto legendu spochybňuje. Ocitol sa na politickej trajektórii Vladimíra Mečiara v období 1994-1998, keď tento „otec slovenskej samostatnosti“ neuniesol bremeno historickej zodpovednosti, podľahol ópiu moci a klientelizmus i korupcia odradili aj niektorých jeho spolupútnikov. Aj Roberta Fica opustili podaktorí jeho súdruhovia na čele s Petrom Pellegrinim, ktorí nepočítali s tým, že babrácka zostava Matovičovych poskokov resuscituje politickú mŕtvolu predsedu strany Smer-SD.
Robert Fico po svojom štvrtom návrate k moci – otrasený zradou Pellegriniho a „prízrakom“ trestných stíhaní jeho ľudí – postupne stratil svoj príslovečný racionálny pragmatizmus a schopnosť vnímať zložitosti spoločenskej reality. Výrazne sa to prejavilo v apríli 2024. keď Peter Pellegrini vyhral prezidentské voľby a na uvoľnený post predsedu Národnej rady Slovenskej republiky mal byť podľa koaličnej dohody zvolený nominant strany Hlas-SD. Napriek koaličnej dohode vtedy Fico podporil ašpirácie predsedu SNS Andreja Danka, ktorý túžil po funkcii predsedu parlamentu. Premiér Fico nedokázal naplniť Dankove ambície a následne ho sklamal v marci 2025, keď po odchode troch poslancov z klubu SNS jedného z nich – Rudolfa Huliaka vymenoval za ministra cestovného ruch a športu namiesto Dankovho nominanta Dušana Keketiho. Ďalšie sklamanie zažíva Andrej Danko v súčasností, keď premiér Fico neprejavil náležité pochopenie pre Dankovu naliehavú žiadosť vymeniť Tomáša Tarabu v kresle ministra životného prostredia. Spor vyvoláva napätie vo vládnej koalícii, ktorú udržiava pokope už iba dominantná pozícia Roberta Fica v koaličnom elektoráte a strach Ficových koaličných partnerov z predčasných volieb.
Pre Slovensko nie je ani tak škodlivá Ficova neschopnosť stmeliť nesúrodú koalíciu, ale predovšetkým jeho náhlivé prezliekanie „politických kabátov.“ Keď zakladal stranu Smer-SD, tvrdil, že ide po „strednej ceste“ Tonyho Blaira. Počas slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie presadzoval vstup Slovenska do tzv. tvrdého jadra EÚ; požadoval, aby sme boli „blízko pri jadre, pri Francúzsku, pri Nemecku.“ Presviedčal svojich voličov, že Slovensko so svojou malou, exportne orientovanou ekonomikou musí byť prítomné pri rozhodovaní o budúcnosti Európy. Až do vypuknutia vojny na Ukrajine nespochybňoval záväzky Slovenska voči NATO, ani článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Až vnútropolitická neistota – čo bude s ním, ak budúce voľby vyhrá opozícia – ho doviedla k zahraničnopolitickej doktríne „politiky na štyri svetové strany.“ Premiér Fico favorizuje jednu svetovú stranu – Rusko a Čínu, pričom predstiera, že sedí na viacerých stoličkách.
V takomto kontexte sa žiada pripomenúť, ako sa Fico vybral vo februári 2025 na konzervatívnu konferenciu CPAC (Conservative Political Action Conference) vo Washingtone, kde ako „slovenský sociálny demokrat“ – za ktorého sa vydáva – kritizoval EÚ a zastal sa Donalda Trumpa, za čo sa mu americký prezident verejne poďakoval. O tom, akú má politickú váhu Fico u Trumpa, svedčí jeho návšteva v januári 2026 v Trumpovej súkromnej rezidencii v Mar-a-Lago na Floride. S prezidentom USA a jeho ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom si Fico spolu s kolegom Jurajom Blanárom posedeli opri šálke čaju, ale administratíva prezidenta o tomto stretnutí nevydala žiadnu oficiálnu správu. Nezmienilo sa o tom ani tlačové oddelenie Bieleho domu, ba ani Trump nenapísal na svojej sociálnej sieti Truth Social čo i len jedinú vetu, že ho navštívil slovenský premiér. Bolo to vo výrečnom kontraste s tým, ako referoval Trump o svojich stretnutiach s Viktorom Orbánom.
Premiér Robert Fico sa nemá čím chváliť pred svojimi voličmi, keď by mal hovoriť o tom, ako si ho cenia na „všetkých štyroch svetových stranách“ v zahraničí. Ale to ešte neznamená, že Fico svoj zápas o udržanie sa pri moci definitívne prehral. Spolieha sa na nešikovnosť a ťarbavosť opozičných lídrov, ktorí sa nedokážu vymaniť z ich argumentačných stereotypov. Vo svojich verejných vystúpeniach venujú často viac priestoru nezhodám v koalícii, ako problémom, ktoré trápia občanov. Dobre mienenú kritiku politici opozície ignorujú, alebo ju vnímajú ako nepriateľský akt. Zostávajú uväznení v sociálnych „bublinách“ a spoliehajú sa na to, že prieskumy volebných preferencií im veštia víťazstvo v parlamentných voľbách. Takémuto sebaklamu podlieha aj časť opozičného elektorátu, ktorej sa politika javí iba v dvoch farbách.