24. januára 2025

Európa nie je pripravená na Trumpa 2.0 v Bielom dome – Starý kontinent sa musí prebudiť do reality, aby prevzal bremeno vlastnej obrany

Od Igor Cibula

Európa verí, že je pripravená na Donalda Trumpa 2.0. Po tom, čo európski politici prežili jednu Trumpovu administratívu, veria, že majú recept na to, ako prekonať jej opakovanie. Ich sebadôvera je však neopodstatnená. Európa, ktorá sa zameriava na nesprávne ciele a rozptyľuje sa politickými krízami, nie je ani zďaleka pripravená na výzvy spojené s Trumpovým druhým funkčným obdobím ako prezidenta USA. Najzávažnejšie je to, že európski byrokrati si ešte neuvedomili naliehavosť a rozsah zmien, ktoré budú potrebné vo vojenských výdavkoch a stratégii. Úplatky a lichôtky môžu Trumpa dočasne upokojiť, ale nič z toho pravdepodobne nezmarí jeho plány na presun vojenských záväzkov USA z Európy. Európa sa môže čoskoro ocitnúť v situácii, keď jej bude chýbať americká bezpečnostná prikrývka a aj vlastná životaschopná alternatíva.

Ako uvádzajú autorky analýzy v časopise Foreign Policy – Emma Ashfordová z bezpečnostného think-tanku Stimson Center a Jennifer Kavanaghová z think-tanku  Defense Priorities –   pre Trumpa a jeho poradcov predstavuje európska spokojnosť výzvu pre jeden z ich hlavných cieľov: presunúť obranné bremeno Európy na spojencov v NATO. Nová administratíva však má niekoľko pák, ktoré môže použiť na to, aby prinútila Európu prestať snívať a naznačila vážnosť svojich zámerov: rozhodné zníženie vojenskej prítomnosti USA v Európe na začiatku prezidentovho funkčného obdobia a presunutie bezpečnostnej zodpovednosti na členské štáty Európskej únie. Od Trumpovho volebného víťazstva v novembri minulého roka sa európski lídri aktívne zapájajú do zúrivej diplomacie a sľubujú Trumpovi najrôznejšie politické výhry, aby zabránili trestajúcim clám a znižovaniu počtu amerických vojakov, ktorými hrozil počas svojej prezidentskej kampane. Na vrchole zoznamu dobrôt sú prísľuby vynakladať viac prostriedkov na obranu, čo je jedna z Trumpových dlhodobých požiadaviek. Generálny tajomník NATO Mark Rutte v posledných týždňoch jasne povedal, že Európa vie, že musí vynakladať viac prostriedkov. Keďže mnohé krajiny v súčasnosti dosahujú alebo prekračujú cieľ NATO vynakladať na obranu 2 % HDP, európski politici diskutujú o zvýšení tohto cieľa na 3 % v nádeji, že vyššie rozpočty – hoci stále nedosahujú Trumpovo 5 % ultimátum – by mohli udržať americké vojenské sily nasadené na obranu kontinentu.

Európa tiež dúfa, že využije ekonomické zosúladenie a angažovanosť s Washingtonom, aby sa vyhla sporom v oblasti obchodu a obrany. Napríklad prezidentka Európskej centrálnej banky Christine Lagardeová vyzvala Európu, aby prijala „stratégiu šekovej knižky“ a nakupovala viac amerického zemného plynu a zbraní, aby si udržala priazeň Trumpa. Ďalší európski politici vyzvali svojich partnerov, aby dôraznejšie dodržiavali americké vývozné kontroly a iniciatívy na zníženie rizika zamerané na Peking, čo naznačuje možnú dohodu: výmenu za americkú podporu proti Rusku; Európa by mohla pomôcť – ak už nie vojensky, tak ekonomicky – Washingtonu v jeho programe „zadržiavania Číny.“ Ústupky v oblasti ekonomickej politiky alebo politiky voči Číne môžu Európe získať určitý čas, ale Trumpa pravdepodobne neodradia. Prenesenie obranného bremena NATO na Európu je pre Trumpa a jeho najbližšie okolie hlavnou prioritou, v ktorej môžu byť len málo ochotní robiť kompromisy.

Okrem mrkvy sa európski lídri obrátili aj k taktike strašenia, pričom vyzdvihujú takzvané „prepojenia“ medzi ázijskou a európskou scénou. Varujú napríklad, že globálna dôveryhodnosť USA a zadržiavanie Číny si vyžadujú, aby Spojené štáty zachovali svoju prítomnosť v Európe – a financovali porážku Ruska na Ukrajine. Existuje niekoľko verzií tohto príbehu: jedna zdôrazňuje severokórejskú a čínsku úlohu vo vojne Ruska na Ukrajine, iná, že Taiwan môže byť ďalším dominom, ak Ukrajina padne. Tretia naznačuje, že stiahnutie USA z Európy by mohlo samotnú Európu vohnať do náručia Číny. Všetky však hrajú na dlhodobé obavy USA zo straty vplyvu na svetovej scéne a sú zamerané na tých z Trumpovho okruhu, ktorí argumentujú uprednostnením amerických zdrojov smerujúcich k Ázii.

Úsilie Európy pripraviť sa na Trumpov návrat nebolo úplne márne. Zvýšené výdavky na obranu členov NATO od roku 2020 by mali novú administratívu potešiť. Trump si už skutočne pripísal zásluhy za tento pokrok. Ale hoci sú sľuby o väčších vojenských výdavkoch dobré, len málo krajín vie, kde vziať peniaze na väčšie obranné rozpočty. Mnohé krajiny sa viac sústreďujú na Ukrajinu – a na dôsledky stiahnutia sa USA z tejto vojny – ako na posilnenie vlastnej obrany. To všetko spôsobuje, že Európa nie je v súlade s netrpezlivou americkou administratívou, pokiaľ ide o mieru a rýchlosť, akou by malo dôjsť k presunu záťaže. Táto samoľúbosť nie je možno prekvapujúca, keď vezmeme do úvahy dlhú históriu vzájomných vzťahov medzi Washingtonom a európskymi krajinami v otázke rozdelenia bremena, ktoré sa tiahnu prinajmenšom od čias vzniku samotného NATO.

Po desaťročia americkí politici presadzovali väčšie rozdelenie záťaže (pričom neboli ochotní vyvíjať skutočný tlak) a európski politici sa zaväzovali, že budú robiť viac (pričom to nerobili). Na oboch stranách sa všeobecne akceptoval predpoklad, že Európa sa nedokáže brániť sama kvôli vnútorným rozporom. Možno je to kontraintuitívne, že európski tvorcovia politiky sa upokojujú aj skúsenosťami z obdobia prvej Trumpovej administratívy. Napriek Trumpovej rétorike jeho prvá administratíva neurobila žiadne významné zmeny v záväzkoch USA voči Európe. NATO sa pod jeho dohľadom dokonca rozšírilo – o Čiernu Horu a Severné Macedónsko – a jeho administratíva zvýšila dodávky zbraní Ukrajine.

Trumpovo druhé funkčné obdobie sa však bude pravdepodobne líšiť od jeho prvého. V rokoch 2016 až 2020 bol hlavným hlasom, ktorý vyzýval na stiahnutie sa Spojených štátov z Európy, samotný Trump. Väčšina jeho poradcov bola proti stiahnutiu sa a prihlásila sa ku konsenzu washingtonskej elity, že presunutie bremena na Európu by znížilo vplyv USA a ohrozilo bezpečnosť USA. Dnes sú však sily v Trumpovej administratíve, ktoré presadzujú, aby Spojené štáty vyčlenili menej zdrojov na európsku obranu, oveľa silnejšie. Medzi republikánmi narastá pocit, že Washington zaplatil na Ukrajine a inde oveľa viac, než je jeho spravodlivý podiel. Potom je tu silný tlak takzvaných „prioritizátorov“, ako je Elbridge Colby (nominant administratívy na post námestníka ministra obrany pre politiku), ktorí tvrdia, že Washington by mal väčšinu svojich zdrojov sústrediť na indo-pacifický región, kde sa nachádzajú jeho najnaliehavejšie záujmy a najvážnejší súper. Napokon, ministerstvo obrany sa čoraz viac – aj keď potichu – zaoberá rozpočtovými otázkami, znižujúcimi sa zásobami a záťažou, ktorú pre obmedzený personál a systémy predstavuje nasadenie na viacerých miestach.

Európske štáty dosiahli v posledných rokoch pokrok v budovaní svojich obranných kapacít. Výdavky sa zvýšili, čiastočne kvôli Trumpovej rétorike v prvom funkčnom období a oveľa viac kvôli ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022. Európska únia debutovala s iniciatívami v oblasti spoločného obstarávania a financovania – ako je napríklad Program európskeho obranného priemyslu – ktoré umožňujú menším štátom koordinovať obranné programy, vyhnúť sa duplicite a vybudovať lepšiu obrannú priemyselnú základňu. Rozšírili sa minilaterálne dohody mimo Európskej únie, ako napríklad Sky Shield, ktorý v súčasnosti združuje 22 európskych štátov s cieľom koordinovať pozemnú protivzdušnú a protiraketovú obranu. (Rakúsko ju môže pod novou vládou opustiť.) Hoci sú tieto kroky podľa európskych obranných štandardov dramatické, sú prinajmenšom o 10 rokov oneskorené. Spoločná obrana medzi európskymi štátmi zostáva v zárodku. Ich armády sú príliš malé a chýbajú im kľúčové technológie alebo bojové prostriedky (ako napríklad doplňovanie paliva počas letu alebo spravodajské, pozorovacie a prieskumné kapacity). Nemajú ani spoločný systém velenia a riadenia mimo existujúceho rámca NATO, v ktorom dominujú USA. Na rovinu povedané: európske ozbrojené sily nie sú ani zďaleka pripravené na rozhodujúcu etapu.

Horšie je, že neexistuje žiadny skutočný pocit naliehavosti pri investíciách potrebných na vytvorenie nezávislej európskej obrany. Mnohí európski politici hovoria, akoby koordinácia obrany bola generačným problémom, ktorý treba vyriešiť; napríklad šéf francúzskej leteckej spoločnosti Dassault v marci 2024 pre Financial Times povedal: „Realita budovania európskeho obranného priemyslu je taká, že to bude trvať mnoho rokov a dokonca mnoho desaťročí.“ Európski lídri sa zapájajú do vyjednávania v nádeji, že im bude jasné, čo môžu v budúcnosti očakávať od Spojených štátov, a vysvetľujú všetky dôvody, prečo nemôžu – politicky ani ekonomicky – nahradiť príspevok Washingtonu na ich bezpečnosti. Avšak vzhľadom na to, že Trumpova administratíva je pripravená tlačiť na presun bremena, európski lídri môžu prísť na to, že tieto výhovorky im nezabezpečia veľkú úľavu.

Našťastie, riešenia bezpečnostného deficitu Európy sú na dosah. Európske krajiny budú musieť prinajmenšom zvýšiť výdavky, zvýšiť veľkosť a pripravenosť existujúcich armád a zabezpečiť potrebné systémy a platformy. Tieto kroky si budú vyžadovať politické rozhodnutia o stanovení priorít, ale nie sú neriešiteľné. A ak to Trump a jeho poradcovia myslia vážne s tým, aby Európa urobila viac, majú možnosti. Ak je najväčším problémom nedostatok politickej predstavivosti európskych lídrov, potom má Trump dobré predpoklady na to, aby ich šokoval a prinútil konať tým, že niektoré z jeho minulých hrozieb urobí dôveryhodné. Najzrejmejším krokom by bolo skoré stiahnutie značného počtu amerických vojenských síl z Európy. Je to jednoduchšie, ako sa zdá. Za bývalého prezidenta Joea Bidena sa počet amerických vojenských síl v Európe zvýšil najmenej o 20 000. Keďže riziko širšej vojny v Európe je oveľa nižšie ako v roku 2022, tieto sily by sa mohli stiahnuť bez výrazného rizika alebo problémov. To by Európe signalizovalo, že Trumpov tím to s rýchlym presunom bremena myslí vážne.

Trumpov tím sa môže oprieť aj o existujúce inštitúcie, aby priamo preniesol zodpovednosť za obranu na európske štáty. Jedným z takýchto mechanizmov je proces plánovania síl NATO, ktorý stanovuje požiadavky na spôsobilosti aliancie. Washington by mohol pre európskych členov NATO stanoviť ciele agresívnej sily a spôsobilosti. Obranné plány by sa mohli prepísať tak, aby v určitých scenároch dali európskym silám primárnu zodpovednosť, čo by ich prinútilo prevziať väčšiu úlohu a poskytnúť akútnejšiu motiváciu na budovanie ich vojenských síl. Aj vojna na Ukrajine ponúka príležitosti. Väčšinou slúžila ako prekážka diskusií a investícií potrebných na to, aby sa presun bremena stal skutočnosťou. Zníženie účasti USA na samotnej vojne na Ukrajine môže byť krokom k vyváženejším vzťahom medzi USA a Európou v oblasti obrany, čo umožní administratíve tlačiť na Európu, aby sa posilnila a uspokojila niektoré potreby Ukrajiny v oblasti vyzbrojovania alebo financovania mimo bezpečnostného dáždnika USA. Rovnako dôležité je, aby Trumpov tím nedovolil európskym štátom využívať Ukrajinu ako brzdiaciu taktiku na odsunutie rozhovorov o vlastnej bezpečnosti.

Presadzovanie tvrdého postupu pri presúvaní záťaže môže priniesť kompromisy aj pre Spojené štáty. Môžu existovať limity toho, koľko spolupráce môže Trumpova administratíva očakávať v ekonomických otázkach, ako je kontrola obchodu a exportu Číny, zatiaľ čo na Európu bude vyvíjať tlak v otázkach bezpečnosti a obrany. Z dlhodobého hľadiska by však bolo vhodné, aby Európa niesla zodpovednosť za svoju vlastnú obranu, najmä ak by to Spojeným štátom umožnilo sústrediť svoje vlastné zdroje na dôležitejšie hospodárske a bezpečnostné priority. Nech sa však Trumpova administratíva rozhodne tlačiť na Európu akokoľvek tvrdo, vo Washingtone sa čoraz viac uznáva – dokonca aj medzi zarytými transatlantistami – že na NATO prichádza presun bremena. Európski lídri sa možno nechali ukolísať falošným pocitom optimizmu v domnení, že prišli na recept, ako Trumpa presvedčiť. Jeho obavy týkajúce sa európskej obrany však už nie sú len prechodným rozmarom, ale čoraz viac sa stávajú všeobecným poznaním. Európa sa musí prebudiť do reality: Jej voľná jazda v oblasti bezpečnosti sa skončila.