Diplomacia Západu voči Rusku od roku 1991 bola naozaj arogantná – keď sa raz začne vojna, nikto nevie, čo bude s Ukrajinou
Keď sa nám Sovietsky zväz rozpadal okolo uší, na veľvyslanectve Veľkej Británie v Moskve sme diskutovali o Weimarskom precedense – takto začína bývalý britský ambasádor najprv v Sovietskom zväze a potom v Ruskej federácii – Rodric Braithwaite svoju úvahu v časopise The Spectator. Podľa jeho názoru veľký národ, ponížený prehratou vojnou a ekonomickou biedou, sa snaží, no nedarí sa mu zaviesť demokraciu. Potom sa stane obeťou diktátora, ktorý sľúbi, že obnoví veľkosť jeho krajiny a prinesie spravodlivosť miliónom krajanov, ktorí uviazli v cudzích krajinách, ktoré existujú len vďaka mapám nakresleným víťazmi. V tomto kontexte autor úvahy uvádza, že britskí, francúzski a americkí diplomati mohli byť pred rokom 1939 neschopní a tvrdohlaví. Ale za vypuknutie vojny bol zodpovedný iba jeden muž: Adolf Hitler, keď napadol Poľsko. Putin nie je Hitler a Rusom vadí akékoľvek porovnávanie. Niet však pochýb, že za súčasný chaos môže Putinovo provokatívne správanie.
Prezident Vladimír Putin kedysi presne vedel posúdiť, čo mu prejde. V Gruzínsku v roku 2008 a na Kryme v roku 2015 sa zastavil skôr, ako stratil kontrolu. Teraz žiadal, aby Američania obmedzili NATO za podmienok, o ktorých musí vedieť, že vo Washingtone nikdy neprejdú. Možno je vo funkcii tak dlho, že ho politické inštinkty opúšťajú. To je nebezpečné. Samotný Putin ospravedlňuje svoj čin dvoma dôvodmi. Hovorí, že Rusi boli sklamaní, keď ich západní lídri začiatkom deväťdesiatych rokov ubezpečili, že NATO sa nerozšíri na východ, keď pohltí zjednotené Nemecko. A ponuka členstva Ukrajine bola príliš provokatívnym krokom. Keďže Ukrajina aj tak nie je skutočnou krajinou, argumentuje Putin – potom o čom sa tu všetci bavíme?
Západná diplomacia voči Rusku od roku 1991 bola skutočne arogantná a nekompetentná, čiastočne vo viere, že Rusko môže byť teraz vylúčené z hry. Británia, Francúzsko, Nemecko a Amerika sa najprv medzi sebou zhodli, že Východoeurópania by nemali byť zavlečení do NATO, ani by im nemali byť poskytnuté bezpečnostné záruky. Západní lídri sa takto vyjadrovali. Všetko je to plne zdokumentované. Neposkytli však žiadnu písomnú záruku, že sa NATO nezväčší, ani nie je prinajmenšom pravdepodobné, že by si formálne zviazali ruky pre budúcnosť. No a potom zmenili názor. Všetci sme sa cítili vinní za naše postupné zrady Čechov, Poliakov, Baltov, východných Nemcov a Maďarov. Východoeurópania boli vždy presvedčení, že Rusko nezostane dlho na chrbte: museli hľadať ochranu tam, kde sa to dá najlepšie nájsť. Kto môže teraz povedať, že sa mýlili ?
Mnohí Rusi by súhlasili s Putinovou jednostrannou verziou komplikovanej histórie Ukrajiny, vrátane jeho myšlienky, že Ukrajina nemá žiadne skutočné právo na existenciu. No mnohé krajiny v dnešnej Európe existujú len od skončenia prvej a druhej svetovej vojny. Ukrajina má rovnaký nárok na existenciu ako ktokoľvek iný. Ak to spochybníte, nemáte inú cestu vpred, len chaos. Američania a ich spojenci nepreukázali ani náznak toho, že by mali vôľu brániť Ukrajinu na bojisku. Ponukou členstva Ukrajine v NATO, ktorá bola do značnej miery nezmyselná, postavili ďalšiu východoeurópsku krajinu do zradnej pozície. Ale teraz, aj keď nepoložia bojujúcich mužov na zem, musia nájsť všetky spôsoby, ako podporiť Ukrajinu, ak sa nemajú jednoducho podrobiť Putinovmu príkazu. To zahŕňa poskytnutie zbraní Ukrajincom, aby sa mohli brániť, a uvalenie vážnych sankcií na Rusko, hoci tie nedokážu uplatniť rýchlo a budú nás bolieť tiež.
Američania navrhli, že sa s Rusmi porozprávajú o opatreniach na kontrolu zbrojenia, ktoré boli v posledných desaťročiach zrušené. Putin to požadoval už roky, hoci je to v záujme všetkých. Je to vítaný návrat k praktikám studenej vojny, keď sa s Rusmi vážne rozprávame v súkromí, aj keď sú vzťahy pred verejnosťou otravné, pretože obe strany vedia, že alternatívou môže byť jadrová katastrofa. Jedným z možných výsledkov by mohlo byť pochopenie, že Ukrajina v dohľadnej budúcnosti nevstúpi do NATO, ale bude úplne slobodná v rozvíjaní hospodárskych vzťahov s každým – vrátane Európskej únie. Výmenou za to by sa Rusi zaviazali nechať Ukrajincov na pokoji. Fíni si pre seba hackli podobné usporiadanie po roku 1945. Pomohlo im, že Rusi zo svojich skúseností vedeli, že budú bojovať, ak budú zatlačení príliš ďaleko. Dokonca aj Fíni sa teraz pozerajú späť na „finlandizáciu“ s nechuťou. Bolo to však lepšie ako pravdepodobná alternatíva stať sa „ľudovou demokraciou“ pod sovietskou nadvládou.
Či by to Američania mohli dosiahnuť a pripútať k sebe Ukrajincov, je samozrejme úplne nejasné. Keď sa raz začne vojna, nikto – ani Putin – nevie, kde sa ocitnú, keď zbrane stíchnu.