24. augusta 2022

Debata o odchode Matoviča ilustruje plytkosť koaličných politikov – bez Pellegriniho nemožno uvažovať o stabilite budúcej vlády

Od Igor Cibula

Letné prázdniny na Slovensku neboli tak celkom „uhorkovou sezónou“ – ako tradične novinári vnímajú obdobie, keď sa vytratia z médií pre čitateľov atraktívne témy, ktoré by v dostatočnej miere upútali verejnosť. Postarala sa o to vládna strana Sloboda a Solidarita, ktorá začiatkom leta oznámila ukončenie koaličnej zmluvy a deklarovala, že jej podmienkou pre novú koaličnú zmluvu je odchod Igora Matoviča z postu ministra financií, aby nemohol priamo zasahovať do činnosti administratívy. Väčšina ľudí na Slovensku požiadavku, aby Matovič nebol členom vlády, pochopila. Zároveň si väčšina politikov vládnej koalície uvedomila, že je to vzhľadom na autokratickú pozíciu predsedu OĽaNO vo vzťahu k členom jeho politického subjektu nereálna požiadavka. Sotva niekto pochyboval o tom, že by premiér Eduard Heger prehovoril Matoviča, aby podal demisiu, alebo že by Heger navrhol prezidentke Zuzane Čaputovej odvolanie Matoviča z funkcie ministra financií – či azda, že by poslanci klubu OĽaNO takýto postup premiéra Hegera schválili.

V takomto kontexte sa začal na tému odchodu Matoviča z exekutívy jalový – teda neplodný či neproduktívny  – diskurz, v ktorom sa preukázala nielen plytkosť väčšiny slovenských politikov, ale tiež slaboduchosť špekulácií niektorých politológov, ako aj   analytikov, nehovoriac o podaktorých novinároch. Žiada sa pripomenúť, že približne v rovnakom čase, ako sa začalo „mlátenie prázdnej slamy“ kvôli Matovičovi, vyvrcholil pád britského premiéra Borisa Johnsona. Jeho kolegovia v Konzervatívnej strane vôbec nebrali do úvahy jeho vodcovskú úlohu pred referendom o Brexite, ani jeho zásluhy o jasné víťazstvo toryov v parlamentných voľbách v decembri 2019, ale demisiami ministrov jeho kabinetu  prinútili Johnsona, aby rezignoval a uvoľnil tak miesto novému šéfovi strany a teda aj novému britskému premiérovi. Porovnanie osudu Johnsona s tým, čo sa doteraz udialo na Slovensku okolo Matoviča je príležitosťou, aby si mnohí občania tejto krajiny so zahanbením uvedomili, aký je rozdiel medzi slovenskou politickou kultúrou a štandardom v kráľovstve, ktoré sa považuje za kolísku  politickej kultúry.

Určite nikto neočakával, že kvôli Matovičovi odstúpia niektorí jeho nominanti vo vláde, pretože ide o bezvýznamné postavičky, ktoré rýchlo upadnú do historického zabudnutia. Ukázalo sa však, že ani koaliční partneri politického subjektu OĽaNO nedosahujú štandard európskej politickej kultúry a držia sa vládnych kresiel zubami i nechtami na nohách. Asi nesledujú ani médiá tzv. hlavného prúdu, ktoré neustále poukazujú na necnosti Igora Matoviča, potápajúce ku dnu vládnu loď, ktorá vlečie Slovensko na úskalia súčasnej geopolitickej krízy. Je celkom pochopiteľné, že na palube sa silou-mocou chce udržať predsedníčka strany Za ľudí, pretože po parlamentných voľbách ako neúspešná politička už nemá šance objaviť sa na televíznych obrazovkách. Ani predseda parlamentu si nedovolí postaviť sa na stranu Richarda Sulíka. Po zániku koalície ho už nezvolia za predsedu parlamentu;  preto si nemôže dovoliť politický konflikt s  Igorom Matovičom, aby si tak neskrátil predsedovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.

Neplodné rokovania koaličných partnerov o riešení vládnej krízy oprávnene vyvolávajú v občanoch znepokojenie, že vládni politici zabíjajú čas handrkovaním o osude kresla ministra financií, zatiaľ čo v iných krajinách prioritným záujmom vládnych činiteľov je geopolitický konflikt s drastickým dopadmi na ekonomiku, sociálne pomery a energetickú situáciu v období najbližšej zimy. V tomto ohľade vládna garnitúra vyprázdnila argumentačný priestor opozícii, ktorá pochopiteľne akcentuje negatívne perspektívy Slovenska. Mnohí občania sú prístupnejší riešeniam radikálnych extrémistov, keďže vláda – aj pre svoju neschopnosť vládnuť – zanedbáva aktuálnu agendu. Patrí do nej okrem iného adresný program kompenzačných opatrení na ochranu pred rastom spotrebiteľských cien, štátna pomoc nezamestnaným i firmám, ako aj zmiernenie dopadov vysokých cien elektriny a plynu. V tejto situácii osoba jedného Matoviča by nemala odvádzať pozornosť od akútnych otázok, ktorých riešenie má pre Slovensko bytostný význam.

Netreba zabúdať, že vláda bude okolnosťami vonkajšieho vývoja vo svete donútená, aby prijímala tiež niektoré nepopulárne opatrenia. Hegerov kabinet – za účasti najmenej dôveryhodného politika Igora Matoviča – to sotva dokáže tak, ako si to vyžaduje objektívny záujem spoločnosti. Určite aj z uvedeného dôvodu predčasné parlamentné voľby by neboli riešením na zahodenie, i keď sa im koaliční politici urputne bránia – s výnimkou „majstra oportunizmu“ Borisa Kollára, ktorý sa obratne štylizuje do pozície „žolíka,“ aby pasoval do každej koaličnej zostavy po parlamentných voľbách – nech budú v akomkoľvek termíne. V diskusii o predčasných voľbách niektorých irituje ako rušivý fakt, že preferenčne najsilnejšou politickou stranou je Hlas-SD. S touto realitou by sa mali oponenti Petra Pellegriniho zmieriť, pretože bez najsilnejšieho politického subjektu bolo by po voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky problematické uvažovať o stabilnej vláde, ktorú bude krajina v nadchádzajúcich ťažkých časoch určite potrebovať.