Kategória: Názory iných

Ukrajinskí predstavitelia, ktorí riadia obranu svojej krajiny pred ruskými agresormi, začali v júli robiť niečo, čo sa mnohým zdalo čudné, ba až kontraintuitívne: začali nahlas a pravidelne hovoriť o svojich plánoch na oslobodenie Chersonu – kľúčového južného mesta, ktoré Rusko obsadilo len týždeň po invázii na Ukrajinu 24. februára. Ukrajinci totiž šírili svoje zámery spôsobom, ktorý si Rusi nemohli pomýliť. Bolo to ako zamávať červeným plášťom nahnevanému, neschopnému býkovi. Takmer okamžite sa rozmohli fámy, že Rusi uháňajú s posilami do Chersonu, aby sa pripravili na ukrajinský útok. V Chersonskej oblasti sa intenzívne zakopávali, budovali obranné postavenia a presunuli sem aj vojenské jednotky, ktoré sa formovali z odvedencov z okupovaného Donbasu.

V dôsledku sankcií proti Rusku ceny ropy a plynu rastú a rastú – a to zdanlivo robí jadrovú energiu spoľahlivou alternatívou. Ale dojem je klamlivý, pretože Rusko ovláda takmer 50 % svetového trhu s palivom pre jadrové elektrárne.  Keď novinári z moskovských opozičných novín Novaja gazeta v roku 2021 zrátali náklady na ruské geopolitické projekty, v oblasti energetickej politiky nastalo prekvapenie. Výdavky v sektore ropy a zemného plynu neboli jediným z najdrahších podnikov. Civilný jadrový priemysel bol totiž ďaleko predtým. Za posledné dve desaťročia vynaložil Kremeľ viac ako 90 miliárd $  na podporu svojho jadrového energetického priemyslu v zahraničí. Dôsledky tejto politiky spôsobujú starosti odborníkom i politikom v Spojených štátoch a v Európskej únii. Rusko v súčasnosti kontroluje približne 46 % celosvetovej kapacity obohacovania uránu, čo poskytuje krajine ešte dominantnejšie postavenie v jadrovej energetike ako v produkcii ropy a zemného plynu. Ruská štátna spoločnosť Rosatom je zodpovedná za približne tretinu jadrových elektrární, ktoré sa v súčasnosti na celom svete stavajú (celkovo je ich 56).

Šesť mesiacov po ruskej invázii na Ukrajinu existujú náznaky, že Európa sa snaží udržať kurz v čoraz nákladnejšej vojne. S rastúcou infláciou, eskalujúcou energetickou krízou a rastúcou hrozbou ekonomickej recesie sa európski lídri čoraz viac vyjadrovali k sociálno-ekonomickým dôsledkom konfliktu a jeho politickým a geopolitickým dopadom. Medzitým, pod vonkajším prejavom konsenzu, vrie napätie o tom, ako zvládnuť vojnu. Nemecko sa napríklad zaoberalo sľubovanými dodávkami zbraní na Ukrajinu. V Taliansku – kde padla koaličná vláda premiéra Maria Draghiho – narastá politická opozícia medzi populistickými stranami voči vojenskej podpore Kyjeva . A hoci päť balíkov sankcií Európskej únie bolo schválených rýchlosťou blesku, Európania sa týždne hádali o šiesty balík zameraný na ruskú ropu, ktorý zadržal interný autokrat EÚ, maďarský premiér Viktor Orbán.

Na začiatku vojny na Ukrajine si obe strany stanovili súbor neviditeľných pravidiel – nevyslovených, no napriek tomu skutočných. Zahŕňajú ruské faktické akceptovanie spojeneckých dodávok ťažkých zbraní a spravodajskú podporu pre Ukrajinu, ale nie použitie vojenských jednotiek Západu. A medzi nevyslovené pravidlá patrí aj neochotné akceptovanie ruskej konvenčnej vojny v rámci hraníc Ukrajiny zo strany západných štátov, ak  konflikt nepovedie k použitiu zbraní hromadného ničenia. Zatiaľ tieto neviditeľné pravidlá naďalej fungujú, čo je dôkazom toho, že ani americký prezident Joe Biden, ani ruský prezident Vladimír Putin nechcú rozšírenie vojny. Spoločná túžba Putina a Bidena vyhnúť sa rozšíreniu vojny nie je však zárukou, že sa vojna  bez zámeru jednej zo strán nerozšíri. Konflikt sa môže vymknúť spod kontroly, aj keď sa žiadna zo strán vedome nerozhodne eskalovať alebo použiť jadrové zbrane. Hoci sa takáto alternatíva považuje za nepravdepodobnú, jadrový útok je stále vo sfére možností, vzhľadom na ruskú kapacitu a nepriehľadnosť skutočnej jadrovej doktríny Moskvy.

Zdá sa, že konflikt na Ukrajine sa ustálil v násilnej rovnováhe. Ale problémy, ktoré vojna spôsobuje, a globálne dilemy, ktoré prináša, sa len začali. Únava zo sankcií nie je jednoduchá. „Finančná zbraň“ je nedokonalý nástroj, ktorý je náchylný na nejednotné presadzovanie a nezamýšľané následky. Bezprecedentný rozsah sankcií voči Putinovmu najužšiemu okruhu, ako aj ruskému finančnému systému, leteckým spoločnostiam a obchodu,  prispeje k odhadovanému 10 % poklesu ruského hrubého domáceho produktu v tomto roku. Putina to však nezastrašilo ani neodradilo. Teraz, keď vojna Vladimíra Putina s Ukrajinou trvá už viac ako 100 dní a na väčšinu ľudí z Ukrajiny dolieha únava ,  konečne sme schopní viac-menej racionálne uvažovať o katastrofe, ktorá zmenila  súčasný svet.

Nedostatočné vojenské výkony armády Ruskej federácie na Ukrajine vážne poškodili povesť jej ozbrojených síl. Ruská armáda, ktorá tu uviazla a pribúdajú jej  straty, sa sotva javí ako druhá alebo tretia najschopnejšia sila na svete, ako sa predtým myslelo. Naopak, NATO bolo oživené, pričom Fínsko a Švédsko dúfajú, že sa k nej pridajú. Ukázalo sa, že invázia Vladimíra Putina bola kolosálnym prepočtom. Niektorí v NATO si však môžu prehnane vysvetľovať ponaučenie z tejto vojny a nedokážu vnímať európsku bezpečnosť perspektívnejšie. Rusko neodchádza ako strategický konkurent a nemá ani Potemkinove ozbrojené sily. Dokazuje to aj jeho pokrok na východnej Ukrajine v posledných dňoch, aj keď trhavý a postupný. Obranné komunity majú tendenciu nejednať v nuansách – politika často pripomína kývajúce sa kyvadlo. Ak bola predtým ruská vojenská sila v západných obranných kruhoch zveličená, teraz je pravdepodobne podceňovaná. Realita je niečo medzi tým. Ako hovorí aforizmus, Rusko nikdy nie je také silné, ani také slabé, ako vyzerá. Ešte dôležitejšie je, že vojenská sila je často úzko spätá s kontextom a veľká časť výkonu Ruska v tejto vojne môže súvisieť so zvláštnosťou jeho  nepremysleného plánu a politických predpokladov jeho vedenia.

Pred sto dňami začal prezident Vladimír Putin inváziu na Ukrajinu varovaním pred jadrovým útokom. Vyzdvihol ruský atómový arzenál a prisľúbil podrobenie Ukrajiny a vyhrážal sa krajinám, keby boli v pokušení zasahovať, dôsledkami „takými, aké ste ešte nevideli v celej svojej histórii.“ Aj keď nikdy nepoužije jadrovú bombu na Ukrajine, už týmto Vladimír Putin narušil jadrový poriadok. Po jeho vyhrážkach NATO obmedzilo podporu, ktorú bolo pripravené Kyjevu ponúknuť – a to s dvoma dôsledkami, ktoré sú o to znepokojujúcejšie, že boli prehlušené bubnovaním ruskej  propagandistickej kampane. Jedným z nich je fakt, že zraniteľné štáty, ktoré vidia svet očami Ukrajiny, budú mať pocit, že najlepšou obranou proti nukleárnemu agresorovi je mať vlastné zbrane. Druhým dôsledkom je, že ostatné štáty s jadrovými zbraňami budú veriť, že môžu dosiahnuť úspech  kopírovaním taktiky prezidenta  Putina. Ak áno, niekto niekde určite môže premeniť svoju hrozbu na realitu. A to sa nesmie stať ničivým dedičstvom tejto vojny na Ukrajine.

Vojenská konfrontácia medzi Ruskom a Ukrajinou nie je etnický konflikt: etnickí Ukrajinci a etnickí Rusi bojujú na oboch stranách frontovej línie. A radikálny nacionalizmus nie je hlavnou motiváciou ukrajinského odporu – na rozdiel od mnohých vyhlásení Moskvy. Nie je to ani boj o náboženstvo. Rusko aj Ukrajina sú v podstate sekulárne štáty a nedávna náboženská renesancia v týchto dvoch krajinách je povrchná. Ani boj nie je väčšinou o území (hoci súvisiace spory zostávajú hrozivou prekážkou dosiahnutia mierového urovnania). Konflikt sa týka stretu medzi veľmi odlišnými spôsobmi organizácie spoločenského a politického života v rámci dvoch krajín, ktoré spolu kedysi tvorili veľkú časť sovietskeho priestoru. Je to tiež intelektuálna a duchovná konfrontácia dvoch názorov: dvoch pohľadov na moderný medzinárodný systém a na svet ako taký; dve protichodné predstavy o tom, čo je správne a čo nie, čo je spravodlivé a čo nie, čo je legitímne a čo je nelegitímne a čo by malo predstavovať vedenie krajiny.

Po ruskej invázii na Ukrajinu sa geopolitické úvahy viacerých európskych krajín menia. Fínsko a Švédsko teraz urýchľujú prechod od svojej historickej neutrality pokusom o vstup do Severoatlantickej aliancie.  NATO je historická aliancia tridsiatich krajín, ktoré slúžili ako hrádza proti Sovietskemu zväzu až do jeho zániku; jej zakladajúca zmluva obsahuje článok V, ktorý zaväzuje každého člena aliancie k obrane akéhokoľvek iného člena, ak  je vojensky napadnutý. V dôsledku toho musí rozhodnutie o rozšírení NATO o Fínsko a Švédsko brať do úvahy zásadnú otázku, či je v záujme ostatných členov aliancie rozširovať jej bezpečnostnú štruktúru. Najmä v USA niektorí začali uvažovať nad tým, či je v záujme Spojených štátov prevziať na seba zmluvný záväzok ísť do vojny s jadrovou mocnosťou o štrukturálnu integritu týchto dvoch krajín?

Pred týždňom – 7.mája 2022 – konal sa v Kennedyho centre vo Washingtone  festival britského Financial Times Weekend, kde sa prezentovali myšlienky, ktoré stimulujú, rozptyľujú a znepokojujú súčasnú dobu. Medzi účastníkmi diskusií nechýbal ani bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, ktorý bude mať 27. mája 99 rokov, teda je starší ako ktorýkoľvek žijúci svetový štátnik. Na podujatí vo Washingtone minulú sobotu veľký stratég studenej vojny poznamenal, že „teraz žijeme v úplne novej ére“. Vzhľadom na to, že jeho dĺžka života pokrýva 40 % existencie USA, Kissinger si pravdepodobne zaslúžil právo verejne prejaviť svoje názory – nech sa zdajú niekedy akokoľvek polemické. Napriek Kissingerovym originálnym postrehom bol to práve šéf CIA – 66-ročný William Burns – kto vygeneroval interesantné správy z tohto istého festivalu. Burns povedal, že čínsky prezident Si Ťin-pching bol „znepokojený poškodením dobrého mena, ktoré môže Číne zapríčiniť hrubosť ruskej agresie voči Ukrajincom.“ A šéf CIA  podotkol, že i keď prezident Vladimír Putin „chrastí jadrovými šabľami,“ USA naďalej považujú za svojho hlavného protivníka skôr Čínu než Rusko. „[Putin] veľmi znepokojujúcim spôsobom demonštruje, že klesajúce sily môžu byť prinajmenšom rovnako rušivé ako tie rastúce,“ povedal Burns. Čína však stále predstavuje väčšiu hrozbu.