Kategória: Domáca politika

V turbulentnej spoločenskej atmosfére Slovenska stratili odvahu predvídať výsledok parlamentných volieb vo februári 2020 politickí komentátori, analytici i politici, i keď tí viac propagandisticky naladení snažia sa vyvolávať ducha optimistických prognóz, že nakoniec „dobro zvíťazí nad zlom.“ Podaktorí sa nádejajú, že predvolebnú kampaň vystupňujú v ich prospech kauzy Kočner a Gorila – ako aj vražda Kuciaka – ktoré médiá servírujú voličom v konšpiráciou prifarbenej bulvárnejšej forme, aby vyvolali v nich čo najväčší odpor k súčasnej vláde a presvedčili ich o tom, že garnitúra „nových politikov“ zmení pomery v spoločnosti k lepšiemu. Nie všetci však podľahli schéme čierno-bieleho videnia reality, a preto ani neprekvapuje, že aj prívrženci opozície medzi serióznymi komentátormi pripúšťajú, že veci nemusia ísť tým smerom, ako by to chceli Matovič, Hlina, Sulík, Kiska či Harabín trebárs s Kotlebom. Špekulácie o tom, kto stojí v pozadí kampane oživujúcej tému Gorily, naznačujú, že iniciátori takýchto opozičných aktivít sa snažia dramaticky vyhrocovať spoločenskú atmosféru, aby „pohli stojaté vody“ verejnej mienky, ktorú kopírujú prieskumy volebných preferencií, neveštiace istotu určitého víťazstva opozície, ale skôr hrôzu mocensko-politického povolebného patu.

Zdá sa, že voliči i opoziční politici sa zhodnú iba v jednom: treba zlikvidovať všadeprítomnú rakovinu korupcie, pod „kožu zažratý“ klientelizmus, zneužívanie verejných funkcií i partokraciu, ktorá na Slovensku funguje od čias Vladimíra Mečiara a doteraz sa jej darilo za všetkých vlád. Do parlamentných volieb chýba ani nie päť mesiacov, ale sotva niekto zo serióznych analytikov si trúfa predpovedať, aká bude nová vláda, aj keď z doterajších prieskumov volebných preferencií možno usudzovať, že by to mohol byť politicky multispektrálny kabinet, na pomenovanie ktorého sa na Slovensku zaužíva metaforický – tak trochu aj pejoratívny adjektív – „zlepenec.“ Neistotu volebných predpovedí v posledných dňoch umocňujú aj nové okolnosti, medzi ktorými dominuje roztržka v strane Sloboda a Solidarita. Nie je až tak veľkým prekvapením pre tých, kto pozornejšie sledovali, ako na seba čoraz intenzívnejšie narážali nadrozmerné „egá“ politikov tejto strany, ako sú napríklad Richard Sulík, Ľubomír Galko alebo Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Stav slovenskej politickej scény na prahu predvolebného obdobia nepôsobí príliš optimisticky. Prieskumy volebných preferencií síce naznačujú, že pri troche „šťastia“ novú vládu by mohla zostaviť opozícia, ale pomery v opozícii sú viac než na zaplakanie. Pochopil to aj bývalý riaditeľ RTVS Václav Mika, ktorý sa s poďakovaním vzdal „lukratívneho“ 10. miesta na poslaneckej kandidátke strany Sloboda a Solidarita, čím dal jej predsedovi Richardovi Sulíkovi jasne najavo, že nemieni sa „zababrať“ blatom vnútrostraníckeho konfliktu v tzv. liberálnej strane a byť Sulíkovou „marionetou“ – teda reklamnou bábkou, ktorá mala slúžiť na vytvorenie seriózneho dojmu strany, rozpadávajúcej sa pod tlakom Sulíkovej arogantnej spupnosti a ega jeho neukojených ambicióznych kolegov. Možno si o Mikových politických postojoch myslieť čokoľvek, ale v tomto prípade sa mu nedá uprieť manažérsky racionalizmus a predvídavá prezieravosť, ktorú nadobudol a zdokonalil si počas svojho pôsobenia na zodpovedných postoch v médiách.

Pohľad na slovenskú politickú scénu nenapĺňa optimizmom ani prívržencov vládnej koalície, ale ani stúpencov opozície, aj keď im prieskumy volebných preferencií akú- takú nádej dávajú, že sa konečne dočkajú šance, aby mohli konečne vystriedať exekutívu, v ktorej dominuje najväčšia politická strana na Slovensku – Smer-SD. Niektorí politickí analytici si všimli, že pribudlo voličov, ktorí žijú v tom, že nemajú koho voliť. Jedných občanov odrádzajú medializované prešľapy politikov vládnej koalície a druhí nevidia v predstaviteľoch opozičných politických strán serióznu alternatívu pozitívnej zmeny, ktorú očakávajú v tom, že sa spoločnosť zbaví rakoviny korupcie, klientelizmu, zneužívania verejných funkcií a partokracie, rozšírenej v spoločnosti, ako kedysi dávno „čierny mor.“ Optimizmus neposkytuje voličom ani fakt, že podaktorí opoziční i vládni politici „vystrkávajú do popredia“ záujmu verejnosti otázky, ktoré pre väčšinu nie sú až tak dôležité, ako ich prezentujú stranícki agitátori a ako ich zveličene rozpitvávajú médiá tzv. hlavného prúdu.

Vývoj posledných dní naznačuje, že súčasná vládna koalícia je už iba imaginárnym spoločenstvom, ktoré sa v praxi stále viac a viac vzďaľuje od dohodnutých programových cieľov, ako boli formulované v pôvodnej koaličnej zmluve, podpísanej 23. marca 2016. Z úzko utilitárnych príčin – teda nie kvôli programovým hodnotám – koaliční partneri sa z času na čas dovolávajú koaličnej zmluvy, ak sa im to javí ako účelné. Udržanie súčasnej vládnej koalície stimuluje už iba vôľa po moci a nádej, že sa koaličným stranám podarí pod „strechou“ exekutívy urvať čo najviac z ubúdajúcich volebných preferencií. Ani pre jednu z koaličných strán nie je prioritou spoločný koaličný program, ale percentá volebných prieskumov získané za každú cenu. Iba tak si možno vysvetliť nenáležité vyjadrenia predsedu strany Smer-SD Roberta Fica k odsúdeniu Kotlebovho poslanca Milana Mazureka, hlasovanie poslancov strany Most-Híd za Ľubomíra Galka ako kandidáta na post podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo kategoricky odmietavé stanovisko predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka k návrhu na zvýšenie spotrebnej dane z cigariet, aby sa tak pomohlo budúcoročnému štátnemu rozpočtu.

Najnovšie prieskumy volebných preferencií opakovane potvrdzujú očakávanie, že po parlamentných voľbách vo februári 2020 strany tzv. demokratickej opozície dokážu vytvoriť vládu. Napriek tomu nie všetci analytici považujú túto alternatívu politického vývoja na Slovensku za stopercentnú istotu, pretože kalkulujú s možnosťou, že by strana Smer-SD získala vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky najviac poslaneckých kresiel a tým aj poverenie zostavovať vládu ako prvá z parlamentných subjektov. Ide síce len o špekulácie, ale s reálnym pozadím, a preto sa už teraz uvažuje nad riešeniami, ako takejto situácii zabrániť. Za východisko sa považuje vytvorenie predvolebnej koalície aliancie Progresívne Slovensko/Spolu a strany Andreja Kisku Za ľudí, ktorá by mohla počtom poslancov prečísliť Smer-SD a tým získať poverenie na zostavovanie vlády.

Nielen politici, ale aj potenciálni voliči strany Smer-SD by si mali v kauze štátnej tajomníčky Moniky Jankovskej „naliať čistého vína“ a žiadať ju, aby konala tak, ako jej taktne naznačil premiér Peter Pellegrini, že by mala zvážiť, či medializácia jej komunikácie s Kočnerom pomáha jej osobe a strane, ktorá ju nominovala. Ani minister spravodlivosti Gábor Gál by sa nemal so zreteľom na koaličné záujmy strany Most-Híd štylizovať do pozície „právneho puristu“ a ponechávať osud Jankovskej na vývoj situácie, ale mal by zreteľne vyjadriť svoj postoj ku kauze jeho štátnej tajomníčky. Nejde o to, či vyhovieť tlaku opozície alebo prezidentky Zuzany Čaputovej; podozrenia voči Monike Jankovskej nemožno zjednodušene vnímať iba ako problém právny. Ide o to, že orgány činné v trestnom konaní zistili skutočnosti, na základe ktorých rozhodli o zaistení jej mobilného telefónu. Vznikla situácia, keď na štátnu tajomníčku padol tieň vážneho podozrenia, ktoré síce nebolo ešte procesno-právne preukázané, ale viaceré okolnosti postup orgánov činných v trestnom konaní postup polície odôvodňujú.

Iba jeden z bývalých poradcov prezidenta Andreja Kisku si všimol, že je „nejaké zarazené ticho na komentátorskom fronte vo veci posledného prieskumu“ volebných preferencií, ktoré naznačujú, že politické sympatie voličov sa prakticky dlhodobo zásadne nemenia. Strana Smer-SD – na prvom mieste pomyselného rebríčka – získala 20,8 % hlasov respondentov; v auguste pred rokom mala 20,7 %. Na druhom mieste bola koalícia Progresívne Slovensko/Spolu so 14,9 %, čo je v porovnaní s údajmi z februára 2019 – keď ju agentúra zaradila do prieskumu volebných preferencií – vzostup o 5,4 % hlasov. Uvedený percentuálny nárast možno pripísať ako zásluhu Zuzane Čaputovej, ktorej úspech v prezidentských voľbách preorientoval sympatie voličov iných opozičných politických subjektov v prospech koalície PS/Spolu. Inak čísla z posledného prieskumu volebných preferencií sa dajú voľne interpretovať tak, že po parlamentných voľbách vo februári 2020 buď vznikne širokospektrálna vláda zo šiestich parlamentných strán – alebo nastane povolebný parlamentný pat, keď kľúčovým hráčom v krízovej situácii zostane strana Smer-SD.

„Hybridná“ vojna medzi najsilnejšou vládnou stranou a opozíciou sa stupňuje, pričom opozícii naklonené médiá systematicky „prilievajú benzín do ohňa“ tým, že publikujú stále ďalšie a ďalšie odhalenia z komunikácie trestne stíhaného Mariana Kočnera s jeho „volavkou“ Alenou Zsuzsovou. Za propagandistickou manipuláciou možno zreteľne cítiť ruku režiséra, ktorý pôsobí pod taktovkou opozičných politikov. Zatiaľ nemožno jednoznačne predvídať vplyv tejto kampane na verejnú mienku, ale strana Smer-SD je v defenzíve, aj keď sa to ešte neprejavilo na jej volebných preferenciách. Zdá sa, že opozičným politikom sa už „zatočila hlava“ z vidiny víťazstva v blížiacich sa parlamentných voľbách, hoci triezvejší analytici „tušia“, že vo voľbách poslancov Národnej rady SR vo februári 2020 môže nastať „pat.“ Dokonca aj bývalí tzv. starí politici sú zdržanlivejší vo svojich hodnoteniach aktuálnej situácie, pretože okrem iného im to navráva ich vlastná skúsenosť i história.

Do parlamentných volieb na Slovensku chýba prakticky už iba šesť mesiacov a pár týždňov a v kruhoch tzv. demokratickej opozície spriadajú plány, ako prevezmú moc a začnú realizovať svoje abstraktné volebné programy. Viac než svoju hodnotovú orientáciu a programové ciele však opoziční politici prezentujú verejnosti nezhody a nepripravenosť na koaličnú spoluprácu pomerne rôznorodých politických subjektov, ktoré by mali v prípade volebného víťazstva vo februári 2020 zostaviť novú vládu. Občania, nespokojní so súčasnou exekutívou a spoločenskými defektmi, sú svedkami rivality lídrov opozície i nastoľovania tém, ktoré sa väčšine voličov javia ako okrajové a v dnešnej situácii nie najdôležitejšie. Už ani opozícii naklonené médiá nie sú v stave bez výhrad tolerovať prístup opozičných lídrov, ktorí svoju programovú agendu zúžili na čierno-bielu škandalizáciu strany Smer-SD a schematickú kritiku koalície, vládnucej Slovensku od volieb v roku 2016.