Kategória: Domáca politika

Bilancia Igora Matoviča po štyroch mesiacoch strávených vo funkcii predsedu vlády Slovenskej republiky nevyznieva príliš optimisticky. Po nepríjemných plagiátorských aférach premiéra a jeho koaličných kolegov prišiel škandál s jeho nie príliš chytrým štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra, ktorý na tlačovej konferencii nedokázal inteligentne reagovať ani na jednu novinársku otázku. O bombasticky nafúknutej afére s odhalením údajného odpočúvania štátnej komunikačnej siete Govnet sa za sedem týždňov od dramatického zásahu NAKA verejnosť nedozvedela nič, čo by mohlo byť argumentom v prospech Matovičovho vyhlásenia o tejto „slovenskej afére Watergate.“ Čo je pre premiéra ešte horšie – svojimi infantilnými statusmi na sociálnej sieti Facebook stratil vážnosť u priemerne vzdelaných ľudí, ktorí očakávajú od takého vysokého ústavného činiteľa dôstojnejšiu formu verejnej komunikácie. Ani vo vzťahu k novinárskej komunite sa mu nepodarilo vytvoriť si prijateľnú pozíciu voči médiám a za pomerne krátky čas sa dopracoval v tejto rovine asi tam, kde bol Robert Fico na konci svojej dráhy premiéra.

Čím viac času plynie od parlamentnej debaty o odvolaní Igora Matoviča z funkcie predsedu vlády, tým viac si občan Slovenskej republiky uvedomuje pocit prázdnoty a pesimizmu, ktorý sa človeka zmocní, keď si spomenie na tento politický „cirkus.“ Bol to obvyklý opozičný rituál, aké z minulého obdobia už poznáme. Odzneli už mnohokrát zopakované slová o známych hriechoch Igora Matoviča i často omieľané vyhrážky adresované politikom strany Smer-SD. Ale aj tak išlo o „mlátenie prázdnej slamy“, pretože to všetko, čo odznelo 23., resp.24. júla tohto roku v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, občania už niekoľkokrát počuli alebo čítali. Podpredseda Občianskej konzervatívnej strany Juraj Petrovič – ktorý patrí medzi výrazných kritikov Smer-u – ešte pred politickým cirkusom v parlamente v súvislosti s necnosťami Igora Matoviča si otvorene posťažoval na jeho amatérske vnímanie politiky a kritickú glosu na túto tému označil nadpisom „Hlúposráč ?“

Väčšina občanov po parlamentných voľbách na Slovensku vo februári tohto roku sa naivne domnievala, že nastúpi vláda, v ktorej budú bezúhonní politici, kompetentní a pripravení riešiť problémy spôsobené politikou predchádzajúcich vlád. Nešlo len o „hriechy“ Ficovej vlády, ale o totálnu zmenu kompradorského systému, plodiaceho korupciu, klientelizmus a partokraciu – ako to fungovalo na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara. I keď kabinet Igora Matoviča nastupoval v ťažkých časoch začínajúcej pandémie, zložitá situácia spoločnosti neospravedlňovala diletantizmus a nekompetentnosť niektorých činiteľov koaličného kabinetu. Ešte stále však časť verejnosti verila, že sa nová exekutíva naučí, ako kvalifikovane spravovať štát a naštartovať potrebné systémové zmeny. A teraz prišli plagiátorské kauzy ústavných činiteľov, ktoré odkrývajú plytkosť ich intelektuálnej erudície a morálne zlyhanie.

Kauza predsedu parlamentu Borisa Kollára ukázala morálny stav našej spoločnosti v negatívnom svetle a potvrdila názor, že politici sa neriadia deklarovanými zásadami, ale ohľadmi na ich mocenské záujmy. Ako najväčší farizej v tejto situácii sa neprejavil Juraj Šeliga – ako pomenoval svojho koaličného partnera Kollár – ale premiér Igor Matovič, ktorý sa postavil na obranu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky demagogickým spôsobom, aký nie je hodný predsedu vlády. Ani neprekvapuje, že v súvislosti s Matovičom spomenul jeden z politológov ako jeho charakteristiku „disociálnu poruchu osobnosti,“ čo nie je príliš lichotivé. U osôb s takouto diagnózou sa prejavuje neotrasiteľný a trvalý postoj nezodpovednosti a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom. Medzi ich vlastnosti patrí výrazná tendencia zvaľovať vinu na iných, ale poskytovať pritom rôzne racionalizácie vlastného správania, ktoré privádza jednotlivca do konfliktov so spoločnosťou. Ako keby tieto slová boli šité na mieru správaniu Igora Matoviča, keď útočil kvôli Borisovi Kollárovi na jeho koaličných partnerov a spochybňoval lojalitu poslancov vládnej koalície tvrdeniami, že by si ich mohol kúpiť opozičný Smer-SD.

Aféra predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára kvôli jeho plagiátu dokresľuje nielen jeho pochybný morálny profil, ale svedčí aj o tom, že predseda vlády Igor Matovič svojou intelektuálnou úrovňou a nedostatkom zrelého politického úsudku nespĺňa kritériá, ktoré sú kladené na lídra vládnej strany, zodpovednej za koalíciu riadiacu exekutívu tejto krajiny. Matovičove nelichotivé charakteristiky uviedli už iní, avšak žiada sa pripomenúť, že jeho aktuálne počínanie ako advokáta Borisa Kollára strategicky ohrozuje jeho politické vyhliadky do budúcnosti. Dostáva sa do pozície Vladimíra Mečiara, ktorého voliči síce uverili jeho bájke o „samoúnose“ Michala Kováča ml., ale samotný Mečiar sa kvôli tomuto gangsterskému činu dlhodobo ocitol bez koaličného potenciálu, až kým sa ho v roku 2006 neujal pri zostavovaní svojej prvej vlády predseda strany Smer-SD Robert Fico a vo svojom kabinete pridelil Mečiarovým nominantom dve kreslá.

Premiérovi Igorovi Matovičovi akosi politický osud nepraje. Po víťazstve v parlamentných voľbách nemohol začať s radikálnymi zmenami, ktoré avizoval v rámci svojho programu boja proti korupcii, ale všetku energiu musel vrhnúť do boja proti „hnusobe“ – koronavírusu – dovtedy nepoznanému nepriateľovi. A teraz – pár dní predtým, keď by chcel pri príležitosti 100 dní trvania svojej vlády prezentovať úspechy boja s pandémiou – má na krku škandál jeho hlavného koaličného partnera. Bojí sa o budúcnosť svojej vlády, a preto rezignoval na nekompromisnú zásadovosť, akou sa vychvaľoval na svojich opozičných mítingoch. Keď sedem rektorov slovenských vysokých škôl kategoricky konštatovalo, že plagiát Borisa Kollára je neakceptovateľný, hodil ich stanovisko za hlavu. Ani kritické hlasy z radov koaličných partnerov ho nepriviedli k tomu, aby vyzval predsedu strany Sme rodina k odstúpeniu z funkcie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

Propagandisti, povrchní analytici a trochu jednoduchší voliči produkujú v súvislosti s odchodom Petra Pellegriniho zo strany Smer-SD plytké a čierno-biele hodnotenia tohto kroku posledného premiéra v histórii tejto strany. Ale dôkladnejší pozorovatelia politickej scény na Slovensku už na jeseň minulého roku, keď vtedajšia ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská s podporou Pellegriniho bojovala o reformu nemocníc – tzv. stratifkáciu – vedeli, že výhrady predsedu Smer-u Roberta Fica proti tomuto riešeniu sú v skutočnosti vyústením konfrontačného vzťahu medzi Ficom a jeho nástupcom vo funkcii premiéra. Logika vývoja tohto vzťahu napovedala, že Pellegrini v príhodnej situácii ukončí tento stav a vykročí vlastnou politickou cestou. Téma stratifikácie nemocníc nebola jediná téma, kde došlo k „čelnej zrážke“ týchto dvoch politikov. Antagonistický charakter straníckeho partnerstva Fico-Pellegrini sa prejavil pri viacerých príležitostiach. Celkom zrejmý bol vtedy, keď si kvázi-politik Andrej Danko dovolil znevažujúcim tónom oponovať premiérovi koaličného kabinetu a šéf strany Smer-SD sa ho ani slovom nezastal. V takomto kontexte bolo logické predpokladať, že Peter Pellegrini hľadá iba vhodný moment, aby konfrontáciu s Ficom ukončil razantným spôsobom.

Niektorí analytici a politickí komentátori si už všimli, že súčasné aktivity ex-premiéra Petra Pellegriniho určite smerujú k založeniu novej politickej strany, čo by nebolo slovenským unikátom. Takto vzniklo politické hnutie HZDS, keďže Vladimír Mečiar nebol ochotný podriadiť sa vedeniu VPN a chcel ísť svojou cestou. Aj terajší predseda strany Smer-SD Robert Fico inicioval založenie vlastného politického subjektu, pretože v Strane demokratickej ľavice nenachádzal naplnenie svojich ambícií. Ďalším príkladom podobného postupu je počínanie Mikuláša Dzurindu; keď sa pred voľbami v roku 1998 nepresadil na post predsedu Kresťansko-demokratického hnutia, rozhodol sa „salámovou taktikou“ vytvoriť podmienky pre vytvorenie strany, kde by mohol držať kormidlo vo vlastných rukách. Podarilo sa mu to v januári 2000, keď pevne sedel v kresle premiéra a opieral sa o autoritu, nadobudnutú ešte počas zápasu opozície s režimom Vladimíra Mečiara. K uvádzaným príkladom teba dodať, že na Slovensku boli aj iní politici, ktorí sa podobným spôsobom pokúšali naplniť svoje predstavy a ambície, ale po odtrhnutí od „materskej“ strany neboli úspešní.

V zavedených demokraciách je také nepísané pravidlo, že počas prvých 100 dní úradovania novej vlády obvykle politickí komentátori ju nechávajú na pokoji a v kritike voči nej sa snažia byť zdržanliví. V ére sociálnych sieti sa však táto zásada až tak úzkostlivo nerešpektuje, ale aj tak v krajinách s vyššou politickou kultúrou pri verejných hodnoteniach novej exekutívy sa pri kritike vlády nepoužívajú expresívne výrazy, či dokonca urážlivé charakteristiky vládnych činiteľov. Zdá sa, že uvedené konštatovania sa súčasného Slovenska vôbec netýkajú, ak čítame alebo počúvame charakteristiky a prívlastky, ktorými častujú podaktorí mienkotvorní komentátori premiéra Igora Matoviča. Ako keby sa chceli prispôsobiť štýlu predsedu vlády, prezentujúceho nekonvenčným slovníkom svoje názory a postoje na sociálnej sieti Facebook, kde pravidelne zverejňuje svoje duševné poryvy, aby tak „bez servítky na ústach“ prezentoval, že ako predseda politickej strany OĹaNO je naozaj skutočný „obyčajný človek.“

„Smer stojí na križovatke“ – takto nedávno charakterizoval Peter Pellegrini situáciu najsilnejšej opozičnej – a do februárových parlamentných volieb aj najsilnejšej vládnej strany, ktorá bola na Slovensku pri moci od roku 2006 až do marca tohto roku – s výnimkou krátkeho obdobia 2010-2012, keď úradoval kabinet Ivety Radičovej. V zavedených demokraciách nie je nič neobvyklé, ak po takom dlhom čase preberá kormidlo exekutívy opozícia a líder strany, ktorá prehrala vo voľbách, odovzdáva svoju vedúcu funkciu v strane nástupcovi. Ale na Slovensku sa zatiaľ takáto prax javí ako nezvyčajný postup, čo vidíme aj teraz, keď bývalý premiér Pellegrini po svojom osobnom úspechu parlamentných voľbách prejavil záujem o post predsedu strany Smer-SD. Vôbec sa to nepozdáva doterajšiemu partajnému šéfovi Robertovi Fico, ani nie bezvýznamnej časti jeho straníckych kolegov a bližšie nešpecifikovanému počtu Ficových prívržencov v elektoráte Smer-u.