BRICS spája nespokojnosť s prílišným vplyvom USA – rovnováhu klubu z geopolitického hľadiska narúša Čína
Nemôže byť veľa medzinárodných summitov, na ktorých sa hlava štátu nezúčastnila zo strachu pred zatknutím za vojnové zločiny, ale zoskupeniu BRICS sa to podarilo. Vladimír Putin vynechá stretnutie najvyšších predstaviteľov Brazílie, Ruska, Indie, Číny a Južnej Afriky 22. – 24. augusta v Johannesburgu, pretože hostitelia by ho ako signatár Medzinárodného trestného súdu museli zadržať na základe zatykača pre ruské aktivity na Ukrajine. Je nepravdepodobné, že mu unikne veľa z politického obsahu podujatia. Okrem množstva vzdorovitej rétoriky voči bohatému svetu bude jednou z hlavných tém sotva skrývané napätie okolo úlohy Číny. BRICS sa teraz javí ako vážne nevyrovnaná skupina. Zoskupenie, ktoré v roku 2001 vymyslel ekonóm Goldman Sachs ako marketingový nástroj, sa stalo politickým subjektom, keď sa v roku 2009 konal prvý summit štyroch krajín (Južná Afrika sa pripojila neskôr). Dan Ciuriak, bývalý zástupca hlavného ekonóma na kanadskom ministerstve obchodu a v súčasnosti vedúci pracovník v think-tanku Center for International Governance Innovation napísal poučný článok o ekonomických základoch zoskupenia BRICS. Konštatuje, že iba náhodná súhra udalostí na konci 90. rokov a v roku 2000 spôsobila že skupina sa javila ako mierne rovnocenná, dokonca aj čo sa týka ašpirácií jednotlivých krajín.
Otázkam súvisiacim so vznikom a vývojom združenia BRICS sa venuje v britskom denníku Financial Times ekonomický publicista Alan Beattie. Pripomína, že zatiaľ čo čínska nízkonákladová výroba ťažila z ekonomických reforiem Teng Siao-pchinga, Rusko a Brazília sa vymanili z ekonomického chaosu (Rusko po páde komunizmu, Brazília po stabilizácii meny po roku 1994), aby sa viezli na komoditnom boome 21. storočia. India zaznamenala prudký rast po hospodárskej liberalizácii, ktorá nasledovala po kríze platobnej bilancie v rokoch 1990-91. Južnú Afriku posilnil koniec apartheidu v roku 1994. V rokoch 2000 až 2010 sa však iba Číne podarilo výrazne priblížiť k statusu bohatého sveta tým, že prijala technologický pokrok a stala sa znalostnou ekonomikou. Ostatné krajiny zostali zaseknuté v modeloch s nízkym rastom, príliš závislých od komodít, pričom ich politické aparáty brzdili rôzne kombinácie politickej nefunkčnosti a korupcie. Čínska ekonomika v súčasnosti konkuruje americkej – je väčšia z hľadiska parity kúpnej sily – a jej veľkosť a príjmy financujú bojovnú zahraničnú a vojenskú politiku.
Myšlienka novej meny BRICS, o ktorej hovoril najmä brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva, je v podstate fantázia; jüan je jedinou z piatich medzinárodných mien, ktorá zohráva významnú úlohu v zámorí. Štáty BRICS založili relatívne malú Novú rozvojovú banku, ktorá doteraz poskytla pôžičky vo výške 32,8 miliardy USD, zatiaľ čo Čína pravdepodobne poskytla bilaterálne pôžičky vo výške približne 1 bilión USD. Jej iniciatíva Belt and Road sa zameriava nielen na budovanie infraštruktúry a digitálne projekty, ale aj na obchodné a politické zosúladenie. Ani podpora Číny ostatným členom BRICS nie je úplne bezpodmienečná. Dokonca aj keď ponecháme bokom jej dlhoročnú vojenskú rivalitu s Indiou, zatiaľ čo Čína poskytla Putinovi diplomatické krytie po invázii na Ukrajinu, Peking za to v skutočnosti účtuje nákupom ruskej ropy pod cenou na svetovom trhu .
Z geopolitického hľadiska Čína tiež narúša rovnováhu klubu. S USA súperí v ekonomickej, technologickej a strategickej oblasti, zatiaľ čo ostatní členovia skupiny BRICS sa snažia udržať si dobré vzťahy s Bruselom a Washingtonom. Brazília chce získať prístup k európskym spotrebiteľom dokončením obchodnej dohody medzi Európskou úniou a juhoamerickým blokom MERCOSUR; India je súčasťou americkej bezpečnostnej aliancie Quad v ázijsko-pacifickej oblasti. Ak sa Peking pokúsi prinútiť ostatných členov BRICS, aby upustili od svojej stratégie neangažovanosti a pridali sa k táboru orientovanému na Čínu, napätie v tomto zoskupení bude intenzívne. Čína v minulom roku prišla s myšlienkou rozšírenia BRICS – Juhoafrická republika tvrdí, že o členstvo má záujem viac ako 40 krajín – ale ostatní súčasní členovia vrátane Brazílie sa zjavne zdráhajú. Ak do zoskupenia vstúpia štáty, ktoré sú Číne zaviazané úverovými alebo investičnými väzbami, BRICS bude čoraz menej pripomínať riadiacu skupinu pre rozvojový svet a viac fanklub ašpirujúceho hegemóna.
Ak BRICS zostanú nátlakovou skupinou, ktorú spája nespokojnosť s prílišnou mocou USA prostredníctvom sankcií alebo vojenskej intervencie, môže si udržať súdržnosť, aj keď nie obzvlášť konštruktívnu. Ak sa skupina pokúsi sama ovplyvňovať dianie, jej rozdielne ekonomické vyhliadky a strategické záujmy sa stanú mocnou odstredivou silou. Ako zdôrazňuje spomínaný ekonóm Ciuriak, ak máte súbor rozvíjajúcich sa trhov, ktorých ambíciou je stať sa vyspelými ekonomikami – a len ten najväčší z nich je skutočne na dobrej ceste – nemáte súdržný klub. V súčasnosti je už zaužívanou múdrosťou tvrdiť, že zoskupenie BRICS prešlo dlhú cestu, odkedy sa prvýkrát dalo dokopy ako politický celok. Jeho rétorika a ambície určite áno. Nesúrodá a nevyvážená realita pred ním znamená ešte dlhú cestu.