Architekt izraelskej špionáže: Meir Dagan – Za osem rokov zreformoval Mossad na impozantnú silu, ktorá zmenila úlohu Izraela na Blízkom východe

Meir Dagan – pôvodným menom Meir Huberman – je všeobecne považovaný za jedného z najlepších šéfov Mossadu, akých kedy Izrael mal. Narodil sa v januári 1945 vo vlaku pri ukrajinskom meste Cherson, keď jeho rodičia – poľskí Židia – utekali pred holokaustom z Poľska do Sovietskeho zväzu.  V roku 1950 jeho rodičia emigrovali do Izraela, kde na Telavivskej univerzite študoval maľbu a sochárstvo. Od roku 1963 slúžil v rôznych špeciálnych jednotkách Izraelských obranných síl (IDF); prešiel vysokými pozíciami v izraelskej armáde, až nakoniec dosiahol hodnosť generálmajora a v roku 1995 odišiel do dôchodku.  Premiér Ariel Sharon ho v auguste 2002 vymenoval za generálneho riaditeľa Mossadu, ktorý viedol osem rokov. Za toto obdobie Mossad prešiel revolúciou, čo sa týka organizácie, spravodajských informácií a operácií. Na čele agentúry ju zreformoval na impozantnú silu, ktorá sa zameriavala na iránsky jadrový program a teroristické organizácie Hizballáh a al-Káidu, čím zmenila úlohu Izraela v tieňových vojnách na Blízkom východe.

V týchto dňoch sa objavila na knižnom trhu biografia Meira Dagana pod titulom: „Architekt špionáže: Muž, ktorý z izraelského Mossadu urobil najodvážnejšiu spravodajskú silu sveta.“ Napísal ju Samuel M. Katz, ktorý je čitateľom literatúry faktu známy ako medzinárodne uznávaný odborník na bezpečnostné otázky Blízkeho východu a medzinárodný terorizmu. Katz, čerpajúc z bezprecedentného prístupu k Daganovym najbližším dôverníkom, spolubojovníkom a súčasníkom v medzinárodnej spravodajskej komunite, oživuje portrét šéfa špionáže, ktorého vplyv siahal ďaleko za hranice Izraela a formoval spravodajské vzťahy na Blízkom východe a na celom svete. Katzove odborné znalosti v oblasti konfliktov na Blízkom východe a boja proti terorizmu sú zrejmé v tomto dôkladne preskúmanom príbehu, ktorý sa zaoberá zložitými detailmi Daganových stratégií.

Katzovi neunikla ani epizóda, ktorá sa odohrala krátko po vymenovaní 57-ročného Meira Dagana za šéfa Mossadu, keď prišiel na zasadnutie vládneho kabinetu – krívajúc v dôsledku zranení, ktoré utrpel vo vojnách Izraela proti arabským štátom a palestínskemu terorizmu v rokoch 1967 a 1973. Na zasadnutí vlády Dagan sedel ticho na druhom konci konferenčného stola, akoby sa snažil stať sa neviditeľným. „Poďte si sadnúť vedľa mňa na čelo stola,“ zavolal naňho premiér Sharon. Dagan mu odpovedal so suchým, cynickým humorom, ktorý sa stal jeho poznávacím znamením: „Pán premiér, kdekoľvek sedím ja, tam je čelo stola.“ Ministri, vysokí armádni dôstojníci a dokonca aj stenografi boli Daganovou drzosťou ohromení, ale Sharon sa iba hlasno zasmial. Dagan patril k jeho obľúbencom; poznal ho už dávno ako odvážneho vojaka od roku 1970 a potom ako svojho poradcu pre národnú bezpečnosť.

Kniha nie je iba o Daganovom pôsobení na čele Mossadu, ale vykresľuje tiež Dagana ako mladého dôstojníka parašutistického zboru, ktorý pod velením generála Sharona začiatkom 70. rokov 20. storočia založil špeciálnu prieskumnú jednotku Rimon („Granát“). Jej členovia sa prezliekli za Palestínčanov a vďaka prefíkanosti a odvahe prenasledovali teroristov v Gaze – vtedy pod kontrolou Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) – takmer dve desaťročia pred založením Hamasu. O desaťročie neskôr – už ako plukovník – Dagan priniesol svoje neortodoxné metódy do Libanonu, kde viedol tajné operácie proti OOP a Hizballáhu. Jeho muži používali bomby v autách na likvidáciu teroristov, často bez formálneho súhlasu nadriadených. Stal sa akýmsi vojenským nonkonformistom – „kovbojom“, ktorý premenil Gazu a južný Libanon na izraelskú verziu Divokého západu. Jeho činy rozzúrili dôstojníkov na veliteľstve IDF, ktorí ho chceli prepustiť. Vždy však poľavili, pretože si uvedomili, že jeho prefíkanosť a poľné inštinkty boli v konečnom dôsledku jeho výhodami, nie nevýhodami. Vďaka tomu si Dagan získal povesť výnimočného veliteľa komanda – „muža, ktorý spal s dýkou medzi zubami.“

Ako šéf Mossadu si Meir Dagan postupne uvedomoval, že spolupráca so zahraničnými partnerskými spravodajskými agentúrami – najmä s CIA – je pre Izrael kľúčová. Toto partnerstvo sa však rozvíjalo len postupne. Dagan a riaditeľ CIA George Tenet sa nikdy nestretli. Tenet mal pocit, že ním Dagan manipuluje pre svoje vlastné ciele. „Meir nikdy nemal s ním rovnaké puto, aké mal neskôr s inými šéfmi CIA alebo zahraničnými kolegami,“ napísal Katz. Dalo by sa povedať, že vzťahy medzi týmito dvoma agentúrami dosiahli vrchol, keď Teneta na poste riaditeľa CIA nahradil Michael Hayden . „Dagan a Hayden sa navzájom profesionálne obdivovali,“ uvádza Katz. „Prvýkrát sa stretli v roku 2003, krátko po tom, čo Dagan prevzal Mossad a Hayden viedol Národnú bezpečnostnú agentúru (NSA). Hovorili rovnakým jazykom ako spravodajskí profesionáli a hlboko sa navzájom rešpektovali. Stali sa priateľmi a spojencami, čo je vzhľadom na obmedzenia v ich pozícií a citlivosť ich práce celkom veľký úspech.“

V jednej z najpôsobivejších pasáží knihy Samuel  Katz zhŕňa psychológiu a politický vývoj izraelského majstra špionáže takto:  „Meir Dagan bol zámerne apolitický. Konal pragmaticky a zachovával si integritu. Jeho jediným základným presvedčením bolo, že židovský štát a židovský ľud treba chrániť.“ Netanjahuov sklon k politickej pravici a autoritárske impulzy ho  znervózňovali. Ako napísal Katz „keď hovoril o Netanjahuovi, často opakoval: ‚Kráľovstvo nie je kráľ,‘ pretože sa obával, že premiér vedie Izrael katastrofálnou cestou. Dagan často Netanjahuovi pripomínal, že hoci riaditeľ Mossadu zodpovedá priamo premiérovi, on – rovnako ako všetci šéfovia Mossadu – slúži štátu Izrael. Teraz sa však cítil nútený vyjadriť svoj hlas a požadovať lepšiu budúcnosť pre krajinu.“ Yossi Melman – ktorý sa venuje izraelskej národnej bezpečnosti, spravodajským službám a strategickým otázka už viac ako 50 rokov – v recenzii Katzovej knihy pre newsletter Spytalk na platforme Substack napísal: „V istom zmysle mal Dagan šťastie, že sa nedožil toho, aby bol svedkom, ako Netanjahu neskôr priviedol Izrael na pokraj priepasti – pred, počas a dnes, po tragédii zo 7. októbra 2023.