Rusko kopíruje veľmocenské maniere Spojených štátov – možno považovať ruskú agresiu v Pobaltí za reálnu hrozbu ?

Na margo súčasnej rusofóbnej propagandy, ktorá straší hlavne Európu potenciálnym nebezpečenstvom ruskej agresie, je vhodné pripomenúť nedávne vyjadrenie bývalého estónskeho prezidenta Toomasa Hendrika Livesa, ktorý vykonával funkciu hlavy štátu v období 2006-2016 a neskôr pôsobil ako poslanec Európskeho parlamentu. V rozhovore pre ukrajinský denník Evropejskaja pravda konštatoval: „Nemyslím si, že agresia je v genokóde Rusov.“ Bývalého predsedu Sociálnodemokratickej strany Estónska sotva možno považovať za vplyvového „agenta“ Moskvy, keďže jeho rodičia ušli pred sovietskym režimom do Švédska a potom do Spojených štátov, kde vyštudoval a potom pôsobil ako redaktor rozhlasovej stanice Slobodná Európa.

Analytici síce vnímajú snahu Ruska obnoviť postavenie veľmoci s globálnym vplyvom – o ktorý sa usiloval Sovietsky zväz – ale aktuálny potenciál Ruska nepovažujú za riziko, ktoré by mohla iniciovať Moskva. Experti zaoberajúci sa geopolitikou dobre vedia, že Rusko ekonomicky, technologicky – ale ani vojensky – sa nevyrovná potenciálu euroatlantickej aliancie, ani veľmocenskej kapacite Spojených štátov. Okrem toho sa Rusko ani tzv. mäkkou silou nevyrovná Západu a výkonnosťou ekonomiky nemôže konkurovať ani Číne. Práve kvôli uvedenej prevahe svojich potenciálnych protivníkov sa Rusko snaží obnovovať svoje tradičné sféry vplyvu a usiluje sa hľadať spojencov, ktorí nepociťujú zo strany Ruska ohrozenie a považujú Moskvu za protiváhu záujmov Washingtonu.

Stačí stručne bilancovať poslednú dekádu vývoja medzinárodných vzťahov, aby bez akejkoľvek zaujatosti sme mohli akceptovať názor, že v pozadí väčšiny konfliktných situácií vo svete sú architekti americkej stratégie globálnej hegemónie Spojených štátov. Washington sa nechce vzdať snahy o globálnu hegemóniu, i keď prezident Donald Trump pred svojim zvolením vysielal signály, že by sa to mohlo stať. Nie dlho po jeho nástupe do Bieleho domu nová americká administratíva podľahla rusofóbnym náladám a elity Kongresu rozpútali stupňujúcu sa vojnu protiruských sankcií, ktorých autori podliehajú naivnej ilúzii, že takto možno Rusko položiť na kolená. Asi sa nič nepoučili z histórie a svoje geopolitické ciele stavajú na nereálnych predpokladoch, ktoré doviedli USA k porážke vo Vietname, k zlyhaniu na Strednom východe a k vojenskému neúspechu v Afganistane.

V súčasnosti niektorí experti v USA varujú pred ruskou agresiou v Pobaltí a potenciálnou hrozbou Poľsku. Realisticky uvažujúci analytici namietajú otázkou, čo by tým Rusko získalo ? Stačí pripomenúť, že štvrtý rok trvajúce povstanie separatistov v Donbase je pre prezidenta Vladimíra Putina bremenom, ktorého by sa najradšej zbavil, keby mu v tom nebránili politické obštrukcie vlády v Kyjeve. Konflikt na východe Ukrajiny umožňuje Spojeným štátom posilňovať ich vplyv v tomto priestore a vládnucim ukrajinským politikom bičovať nacionalistické vášne, aby sa čo najdlhšie udržali pri moci. V súvislosti s otázkou zrušenia ruskej anexie Krymu ako podmienky „normalizácie“ vzťahov NATO s Moskvou, znalci medzinárodných vzťahov podotýkajú, že takéto riešenie je asi tak pravdepodobné, ako ochota Spojených štátov vrátiť Texas a Kaliforniu Mexiku.

Pohľad na mozaiku problémov vyostrujúcich vzťahy medzi Ruskom a niektorými krajinami euroatlantickej aliancie by nebol úplný, keby zahrnoval iba ruskú angažovanosť na Ukrajine. Moskva vojensky demonštrovala svoje záujmy v Abcházku, Južnom Osetsku i Podnestersku, čím potvrdila, že sa nechce dobrovoľne vzdať kontroly na reliktoch postsovietskeho priestoru. Ešte viac však vzťahy Ruska so Západom vyostruje demonštratívna prítomnosť ruských ozbrojených síl na svetových moriach a v medzinárodnom vzdušnom priestore, ktoré si po skončení studenej vojny „vyárendovali“ letectvo a námorníctvo Spojených štátov. Zjednodušene možno konštatovať, že Rusko kopíruje veľmocenské maniery USA a presadzuje svoj vplyv rovnakými metódami a prostriedkami.