Špionážne služby sa bez HUMINT-u nezaobídu – Digitálne technológie komplikujú spravodajským dôstojníkom a agentom život

Prebiehajúca strategická operácia Izraela proti Iránu zvýraznila podiel spravodajskej služby Mossad na aktivitách, ktoré výraznou mierou prispeli k podkopaniu vojenského potenciálu Iránu. Z dostupných informácií vyplýva, že dôležité informácie získala izraelská rozviedka prostredníctvom HUMINT-u – teda informácií z ľudských zdrojov. V tejto súvislosti je aktuálne venovať pozornosť, ktorú v posledných rokoch venujú experti tomu, ako nové technológie zmenili podmienky operatívnej činnosti spravodajských dôstojníkov pri riadení a komunikácii s ich agentmi – teda špiónmi. Verbovanie a riadenie agentov si napriek všetkým moderným technológiám vyžaduje aj osobný kontakt, i keď v obmedzenej miere a častejšie v kyberpriestore, kde riziko odhalenia protivníkom môžu iniciovať nielen ľudské zlyhania, ale aj technické omyly. Napriek sofistikovaným technickým prostriedkom existujú sféry a geografické oblasti, kde sa ľudské zdroje nedajú nahradiť ani najdokonalejšími technológiami, a preto si operatívna činnosť spravodajských služieb vyžaduje analýzu a štúdium problémov súvisiacich s efektívnym využívaním ľudských zdrojov.

V kontexte s meniacou sa realitou spravodajského sveta sa žiada upozorniť na štúdiu „Špionáž v informačnom veku: nové výzvy pre druhé najstaršie povolanie“ v časopise Intelligence and National Security. Jej autorom je docent Kyle S. Cunliffe, ktorý prednáša o spravodajstve na Salfordskej univerzite vo Veľkej Británii. Špecializuje sa na témy, ako sú studená vojna, problematika HUMINT-u v britskom, americkom, ruskom a čínskom prostredí, ako aj vplyv kyberpriestoru a technológií na špionážne a kontrarozviedne praktiky. V takomto konkrétnom rámci prezentuje svoje názory, ako technologický pokrok zmenil operatívnu činnosť spravodajských služieb s ľudskými zdrojmi. Na základe toho, že som pôsobil ako spravodajský dôstojník v operatíve rozviedky, zastával som post riaditeľa rozviedky SIS a potom som 12 rokov prednášal na vysokej škole o spravodajských službách, považujem za užitočné upozorniť širšiu verejnosť, že napriek odlišnej profesionálnej praxi, rovnako vnímam úskalia špionáže v súčasnosti ako britský akademik.

Aby dnešní spravodajskí dôstojníci mohli verbovať a riadiť agentov, musia čeliť rastúcej hrozbe pouličného sledovania, hrozbe, ktorá má paralely so studenou vojnou. Pouličné sledovanie, teda fyzické pozorovanie spravodajských dôstojníkov, je Achillovou pätou špionáže, ktorá umožňuje mapovať kontakty, pohyby a profesionálne aktivity. Aby sa spravodajskí dôstojníci vyhli svojim pozorovateľom, používajú techniky kontrarozviedky, čo následne zvyšuje množstvo zdrojov, ktoré musí kontrarozviedka vynaložiť na sledovanie jednej osoby. Keď sa agenti dostanú do operačného priestoru, musia unikať nielen pred svojimi fyzickými sledovateľmi –  musia sa vyhýbať aj plošnému pokrytiu kamerovým systémom CCTV, čo znamená Closed Circuit Television (uzavretý televízny okruh) monitorujúci určitú oblasť. Napríklad vo Veľkej Británii je podľa odhadov 6,2 až 21 miliónov CCTV kamier na verejných miestach. Čína zaviedla pokročilejšiu sieť CCTV v kombinácii so softvérom na rozpoznávanie tvárí na automatickú identifikáciu cieľov. Čínsky systém zahŕňa rozsiahle využitie kamier vybavených softvérom s umelou inteligenciou, ktorý dokáže porovnávať jednotlivé tváre v dave, ako aj odhadovať vek, etnickú príslušnosť a pohlavie.

V Rusku testujú vlastnú pokročilú sieť CCTV, ktorá využíva „multibiometrické systémy na identifikáciu osôb v reálnom čase.“ Táto technológia znamená, že kamera dokáže rozpoznať tvár v dave, porovnať ju s databázou a určiť, či „ste zločinec, alebo dokonca zistiť vašu totožnosť.“ Jeden test na staniciach moskovského metra, ktorý sa uskutočňuje pod záštitou FSB, porovnáva zachytené fotografie s databázami ministerstva vnútra, pričom údajne skenuje 10 miliónov obrázkov za sedem sekúnd a podľa jeho autora dokáže „presne určiť miesto pobytu osoby v danom okamihu s presnosťou až 96 %.“ Očakáva sa, že variácie tohto systému budú zavedené na moskovských uliciach, námestiach, letiskách, železničných staniciach a vo verejnej doprave, pričom bude prevádzkovateľom poskytovať stály tok údajov priamo, aby si mohli overiť presnú zhodu svojich snímok. Zdá sa, že v roku 2020 bol tento prístup prijatý a úrady plánujú rozšíriť kamery v električkách, podzemných dráhach a pred bytovými domami a verejnými priestranstvami v rôznych mestách, vrátane Moskvy. 

Nové technológie spochybňujú dlhodobú odôvodnenosť krycích mien, čím zvyšujú pravdepodobnosť identifikácie cestujúcich v utajení a ich intenzívneho sledovania na uliciach. Navrhované riešenia sú zatiaľ obmedzené. Jednou z možností je napríklad to, že agenti by mohli obísť biometrické kontrolné body a sekundárne skríningy tým, že by sa vyhli hlavným letiskám. Ak si však má spravodajský dôstojník udržať svoj krycí profil, pravdepodobne bude musieť bývať v luxusných hoteloch, ktoré sú v súlade so štandardom diplomatov a obchodných cestujúcich – tieto hotely však pravdepodobne kontrolujú pasy zákazníkov v imigračných databázach, čo znamená, že nezrovnalosti je stále možné odhaliť. Ďalšou možnosťou je manipulovať so zahraničnými databázami pomocou agentov alebo hackingom, s cieľom „meniť údaje na požiadanie.“ Podľa internetového portálu investigatívnej žurnalistiky „Bellingcat“ ruská FSB uplatňovala v roku 2015 podobnú stratégiu a vyvíjala tlak na svoj zdroj  „Vadim,“ aby manipuloval s britskými vízovými systémami. Zdroj – ktorý pracoval pre spoločnosť ponúkajúcu IT služby britskému konzulátu v Rusku – tvrdí, že bol nútený vytvoriť zadné vrátka do vízovej siete.

Docent Kyle S. Cunliffe označil kybernetický priestor za „zlatú príležitosť“ pre spravodajské služby. Otvára nové, potenciálne bezpečnejšie spôsoby náboru a manipulácie so špiónmi. Ale problémom sú sociálne siete, pretože od dnešných obchodných cestujúcich alebo diplomatov  sa očakáva, že existujú v kyberpriestore, a bezpečnostní pracovníci vyzbrojení notebookmi môžu kontrolovať sociálne a profesionálne siete, či neobsahujú tieto online pasce. Ak takéto informácie chýbajú alebo sú tak obmedzené, že sa zdajú byť umelo vyrobené, potom spravodajský dôstojník je pravdepodobne okamžite podozrivý. Hoci bezpečnostní pracovníci môžu tieto údaje preskúmať iba vtedy, ak k nim majú prístup, niektoré krajiny – vrátane USA a Ruska – tento problém obchádzajú tým, že od niektorých cestujúcich s vízami vyžadujú, aby vopred odovzdali históriu svojich profilov na sociálnych sieťach – v prípade USA je to päť rokov. Sociálne médiá sú tiež problémom aj kvôli rýchlemu pokroku v rozpoznávaní tvárí. Ak si človek so sídlom na Blízkom východe vytvorí titulný profil na Facebooku, automatizovaný softvér Facebooku na rozpoznávanie tvárí môže identifikovať jeho fotografie a odoslať žiadosti o „označenie“ priateľom a rodine, čím vytvorí prepojenie medzi jeho vymyslenou a skutočnou identitou.

Možno súhlasiť s názorom, že spájanie budúcnosti špionáže s technológiami je dôvodom na obavy. Jednoduchým faktom je skúsenosť, že kontrarozviedka je adaptívna a historický precedens nie je v prospech špionáže. Počas studenej vojny sa o tom presvedčila CIA, ktorej sa nepodarilo prekonať KGB. Niektorí by mohli namietať, že kyberpriestor je iný – že tentoraz výhody technológie prevyšujú kontrarozviedku, ale dôkazy toto tvrdenie zrejme nepodporujú. Minimálne je tu problém ľudského rozmeru, keďže špionáž prekvitá a závisí od ľudských väzieb. Bývalý šéf laboratória elektronických zariadení CIA Robert Wallace napísal, že dnešní spravodajskí dôstojníci môžu viesť virtuálne osobné stretnutia so svojimi agentmi prostredníctvom videohovoru. Ak by to bolo bezpečné, bola by to obrovská výhoda, ktorá by znížila potrebu vysoko rizikových stretnutí.  Tieto dôležité väzby sa nedajú ľahko replikovať virtuálnymi prostriedkami, pretože aj videokomunikácia obmedzuje neverbálne signály a vedie k zážitku, ktorý je celkovo menej obohacujúci a vytvára menej dôvery ako osobné stretnutie.