Rusko, ani Ukrajina nemajú veľkú motiváciu zastaviť boje – Čína má potenciál zasiahnuť do mierového ukončenia vojny na Ukrajine

Zatiaľ čo prezidenti Donald Trump a Vladimír Putin predvádzajú svetu divadlo o mierovom urovnaní konfliktu na Ukrajine, ruská armáda pokračuje v ofenzívnych operáciách, sústreďuje sily na inváziu do Sumskej oblasti na severe Ukrajiny a zintenzívnila vzdušné útoky na ukrajinské ciele s pribúdajúcimi obeťami civilistov. Od inaugurácie amerického prezidenta Donalda Trumpa v januári je svet hypnotizovaný vyhliadkou na prímerie na Ukrajine. Je ľahké pochopiť prečo. Voľba amerického prezidenta, ktorý chcel vystupovať skôr ako sprostredkovateľ medzi Ukrajinou a Ruskom než ako podporovateľ Ukrajiny, bola vnímaná ako príležitosť narušiť status quo a zastaviť krviprelievanie.

Zásadné stanovisko k procesu mierového urovnania vojny vyjadril bývalý ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba v americkom časopise Foreign Affairs. Pripomína, že účinná diplomacia vo vojnovom období si vyžaduje použitie správneho množstva vplyvu – biča a cukru – na správne strany, pod časovým tlakom.  Trump zaviedol posledný faktor sľubom rýchleho výsledku a keď sa to ukázalo ako nemožné, neúspešne pohrozil úplným odstúpením od rokovaní. Zlyhal však v oblasti odmien a trestov, keď všetky biče použil proti krajine, ktorá bola napadnutá, a všetky cukríky si nechal pre útočníka. Ostro kritizoval Ukrajinu, obviňoval ju z vojny a v jednom momente pozastavil pomoc jej armáde. Medzitým chválil ruského prezidenta Vladimíra Putina. V dôsledku toho nie je svet dnes o nič bližšie k zmysluplným rokovaniam ako v čase, keď Trump vyhral prezidentské voľby v USA v novembri. Krajiny už počuli a videli veľa – pro-trumpovské vyhlásenia Moskvy, ochotu Kyjeva rokovať, snahu Európy o spoluprácu s USA a všetku tú kyvadlovú diplomaciu. Neboli to však mosty k mieru, ale skôr pokusy o zaliečanie sa americkému prezidentovi: cieľom nebolo ukončiť vojnu, ale priblížiť Trumpa k jednej strane a zabrániť mu, aby sa priklonil k druhej.

Trumpovo úsilie však bolo vždy odsúdené na neúspech. Krutá realita je taká, že ani Rusko, ani Ukrajina nemajú veľkú motiváciu zastaviť boje. Moskva vybudovala vojnovú ekonomiku, ktorá jej umožňuje pokračovať v bojoch a sťažuje jej to zastaviť. Ukrajina nie je ochotná robiť kompromisy v otázke svojej suverenity a jej armáda je stále dostatočne silná na to, aby dokázala účinne brániť svoje územie. V dôsledku toho je zatiaľ prímerie na Ukrajine nemožné. Priatelia Ukrajiny na Západe sú už dlho rozdelení v názore na to, čo Rusko chce. Podľa niektorých Putin sleduje obmedzený program a uspokojí sa s obmedzenými ziskami. Podľa tejto logiky by Kremeľ mohla uspokojiť napríklad dohoda, ktorá by uznala, že okupované časti Ukrajiny sú právoplatne ruské, a zaručila by sa, že Ukrajina nevstúpi do NATO.

Iní s tým kategoricky nesúhlasia. Podľa ich názoru by ustupovanie Putinovi ho len povzbudilo. Ruský prezident prišiel po celú Ukrajinu, ktorej samotná štátnosť je nezlučiteľná s víziou jeho úlohy v dejinách. Táto skupina posilňuje svoju pozíciu citovaním Putinovho predvojnového traktátu „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov.“ v ktorom tvrdil, že Ukrajinci nie sú samostatným národom, ale nepoddajnými Rusmi, ktorých treba priviesť späť pod nadvládu Moskvy. Vo svojich úvahách o mierových rokovaniach ruský líder tiež opakovane uviedol, že akékoľvek urovnanie musí riešiť „hlboké príčiny konfliktu“ – teda vymazať ukrajinskú suverenitu. Niektorí západní politici to chápu, ale argumentujú, že čím dlhšie bude vojna trvať, tým slabšia bude pozícia Ukrajiny a tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa nakoniec bude musieť vzdať. Lepšie je teda prijať teraz zlé riešenie ako neskôr horšie. Zdá sa, že tento názor zdieľa aj samotný Trump. „Nemáte na to karty,“ povedal v februári ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému.

Jeho uvažovanie môže znieť racionálne. Ale nesprávne interpretuje postoj Ukrajiny. Kyjev by určite mohol mať lepšie karty, ale krajina nie je v tak zúfalej situácii, aby sa teraz musela vzdať. Ukrajina sa spolieha na to, že Európa ju ochráni pred potenciálne dramatickými zmenami v priebehu vojny, ktoré by mohli nastať v dôsledku slabnúcej vojenskej podpory zo strany USA. Ukrajina tiež vie, že situácia na fronte nie je taká zúfalá, ako mnohí naznačujú. V decembri 2023 Rusko kontrolovalo približne 42 000 štvorcových míľ ukrajinského územia. V decembri 2024 sa tento počet len mierne zvýšil, na približne 43 600 štvorcových míľ. Odvtedy sa ruské územné zisky prakticky nezmenili. Koncom mája 2025 Rusko kontrolovalo približne 43 650 štvorcových míľ ukrajinského územia.  Analytici, ktorí pozorne sledujú správy, čítali správy o tom, ako ruská armáda dobýva jednu štvorcovú míľu za druhou a jednu dedinu za druhou. Ak sa však pozrieme na situáciu z väčšej perspektívy, krajina, ktorá  údajne drží všetky karty v rukách, za posledných 16 mesiacov získala len 1 650 z 233 030 štvorcových míľ Ukrajiny. Inými slovami, Moskva obsadila približne 18 % ukrajinského územia koncom roka 2023 a dnes približne 19 %. Kyjev preto verí, že má čas na posilnenie svojej pozície, a to ako na diplomatickej úrovni, ako aj na bojisku.

Samozrejme, existujú faktory, ktoré presahujú územné zisky Ruska a ktoré by mohli zmeniť kalkulácie Ukrajiny – vrátane dôveryhodného posunu Moskvy k obmedzenejších cieľom. Kyjev by mohol ustúpiť aj v prípade, že Európa nedodá zbrane, ktoré by kompenzovali nedostatok dodávok z USA, a ak ukrajinská protivzdušná obrana zlyhá bez dodávok amerických protilietadlových rakiet PAC-3. (Tieto rakety sú pravdepodobne najväčším zdrojom vplyvu v rukách Trumpa.) Kyjev by mohol začať uvažovať o ústupkoch, ak dôjde k ďalšiemu poškodeniu civilnej infraštruktúry. Putin si to uvedomuje, a preto posiela viac dronov a rakiet ako kedykoľvek predtým. Zatiaľ však ukrajinská protivzdušná obrana odoláva. Európa oznamuje novú vojenskú pomoc Ukrajine a zároveň investuje viac do obranného priemyslu na kontinente. Hoci ruská armáda nedosahuje dramatické úspechy, Putin nedal najavo, že by sa vzdával svojich absolutistických cieľov. Trump ani nikto iný preto nemôže Ukrajinu prinútiť k uzavretiu nevýhodnej dohody, o ktorej si myslí, že Rusko ju nebude rešpektovať.

Trumpove zlyhania s Ukrajinou však neznamenajú, že jeho politika voči Rusku nebude mať bezpečnostné dôsledky. Prezidentovo zbližovanie s Moskvou a zodpovedajúce odvrátenie sa od Európy tlačí kontinent k väčšej nezávislosti a vystavuje jeho obyvateľov oveľa väčšiemu riziku. Európske krajiny pracujú na rozvoji silnejších ozbrojených síl a lepšej obrannej priemyselnej základne, ale nie dostatočne rýchlo, aby uspokojili svoje vlastné potreby alebo potreby Ukrajiny. Trump vyhlásil, že z NATO nevystúpi. Vzhľadom na jeho otvorenú nepriateľskosť voči Európe a históriu stiahnutia Spojených štátov zo zahraničných vojen je však ťažké si predstaviť, že americkí vojaci budú umierať za Európu. Táto kombinácia faktorov láka Putina k útoku na spojencov NATO v Európe. Na rozdiel od Ukrajiny by jeho pôvodným cieľom nebolo podrobiť si krajinu, ale jednoducho odhaliť slabosť Európy a falošnosť záväzku NATO k kolektívnej bezpečnosti. Nasledujúcich pár rokov by však mohlo byť jeho najlepšou šancou na skutočné obsadenie časti územia NATO, kým Európa efektívne nevyplní svoje medzery v obrane a kým Trumpa nenahradí americký prezident, ktorému záleží na európskom kontinente.

Moskva je schopná otvoriť novú frontu, zatiaľ čo stále bojuje s Kyjevom. Na ruských hraniciach s Fínskom a Nórskom zhromažďuje sily, ktoré pripomínajú to, čo urobila na jar 2021 na hraniciach s Ukrajinou. V Baltskom mori sa stáva čoraz agresívnejšou. Nedávno ohlásila rozsiahle cvičenia s Bieloruskom. Putin preukázal ochotu vystaviť svojich občanov utrpeniu v rozsahu, ktorý je pre väčšinu národov nepredstaviteľný, aby dosiahol svoje vojenské ciele. Má úzke vzťahy s Čínou, zatiaľ čo ukrajinský tábor trpí protichodnými interpretáciami konečných cieľov Ruska. A udžiava vojnovú ekonomiku. Putin sa teda možno pripravuje na vedenie viacerých vojen rôzneho rozsahu súčasne. Európa uvalila na Moskvu súbor sankcií, ktoré majú politickú a finančnú hodnotu, s cieľom odradiť ruskú agresiu. Bez ohľadu na to, ako veľmi je Európska únia spokojná s každým novým obmedzením, sama nedokáže ochromiť ruskú vojenskú mašinériu. Je povzbudivé, že blok zintenzívňuje boj proti flotile tieňových tankerov, ktoré Rusko využíva na obchádzanie sankcií, ale to nezníži ceny ruskej ropy natoľko, aby to malo významný vplyv.

Putin by mohol začať meniť názor na pokračovanie bojov, ak by došlo k trvalému poklesu ceny ruskej ropy, čo by pripravilo jeho vojnovú ekonomiku o finančné zdroje. Takýto pokles však vyžaduje aktívnu účasť Spojených štátov, ktoré majú vplyv na globálny trh. Washington by musel uvaliť prísnejšie sankcie na ruský ropný priemysel a presvedčiť Saudskú Arábiu, jedného z najväčších dodávateľov ropy na svete, a Indiu, jedného z najväčších spotrebiteľov ruskej ropy, aby sa k jeho snahám pridali. Takáto koalícia by potom musela zabrániť Číne, aby zasahovala, a to aj tým, že by jasne dala najavo, že jej cieľom je koniec vojny, nie koniec Ruska. Rijád sa zdá byť v najlepšej pozícii, aby sa o to pokúsil, vzhľadom na svoje úzke vzťahy s Čínou aj Spojenými štátmi.

Všetky tieto kroky sú však vysoko nepravdepodobné. Trump síce sprísnil tón voči Putinovi, ale nedal najavo, že je pripravený podniknúť proti nemu tvrdé kroky. India a Saudská Arábia nemajú v úmysle konať proti Kremľu v takomto rozsahu. To jasne znamená, že Putin bude naďalej zarábať dostatok peňazí z obchodu s ropou na financovanie vojnových operácií – a možno nielen na Ukrajine. Zdá sa teda, že éra mieru v Európe sa skončila. Vojna na Ukrajine bude s väčšou pravdepodobnosťou pokračovať, než by sa skončila. Putin nemá dôvod poľaviť a Zelenskyj nemá dôvod ustúpiť; ukrajinský prezident verí, že ak teraz odstúpi časť Ukrajiny, Kyjev nakoniec stratí všetko. Za týchto okolností je pre neho prímerie na konci tunela svetlom blížiaceho sa vlaku. Predurčená je len smrť. Trump a ďalší majú moc zmeniť svoje názory a taktiku. Najlepšie, čo však môžu Európania teraz urobiť, je urýchliť svoje snahy o vyzbrojenie Kyjeva – a seba samých.