14. novembra 2026

Premiéra Roberta Fica čaká osud Vladimíra Mečiara – Ale neskúsení opoziční politici musia rozum vziať poriadne do hrsti !

Od Igor Cibula

Politická trajektória premiéra Roberta Fica sa desať mesiacov pred voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky  v roku 2027 nachádza sa približne tam, kde bol v roku 1998 Vladimír Mečiar so svojím Hnutím za demokratické Slovensko (HZDS). Víťazom parlamentných volieb bolo HZDS so ziskom 27,0 % hlasov, ale Mečiarovi sa nepodarilo vládu zostaviť, pretože nedokázal nájsť koaličného partnera. Z doterajšieho dlhodobého trendu volebných preferencií možno s istotou predvídať, že v analogickej situácii – ako bol Mečiar – môže sa ocitnúť Robert Fico v prípade, keby sa mu podarilo získať viac voličských hlasov ako jeho opozičnému rivalovi z Progresívneho Slovenska – Michalovi Šimečkovi. Žiada sa poznamenať, že možnosť Ficovho volebného víťazstva je iba špekulatívna alternatíva, pretože viacero indikátorov politickej náklonnosti dáva šancu víťazstvu Progresívneho Slovenska a nie strane Smer – SD.

Pre svoju klientelistickú politiku, toleranciu voči korupcii a zradu deklarovaných ideálov sociálnej demokracie stratil spoločenskú autoritu a politickú vážnosť u väčšiny občanov Slovenskej republiky.  K najnovším prejavom jeho morálneho úpadku patrí jeho vyjadrenie vo verejnej diskusii s bývalým českým prezidentom Václavom Klausom, že referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2003 bolo sfalšované. V ostrom kontraste s týmto nepravdivým tvrdením je Ficovo vystúpenie na Národnom konvente na Bratislavskom hrade 22. februára 2018, kde vyhlásil, že Slovensko patrí do „jadra Európskej únie“ a členstvo v EÚ je pre našu krajinu životným priestorom bez alternatívy. Z uvedeného vyplýva, že Robert Fico účelovo mení svoju politickú líniu, aby ju prispôsobil elektorátu, ktorý ho udrží pri moci.

Autorite Roberta Fica neprospela ani jeho „politika na všetky štyri svetové strany“ – ako nazval svoju zahraničnopolitickú doktrínu, podľa ktorej Slovensko chce mať politické a ekonomické vzťahy so všetkými veľkými geopolitickými hráčmi. Zdanlivo sa to javí ako pragmatická politika, ale v praxi smeruje hlavne na východ.  Vo vzťahu k Rusku to zašlo až tak ďaleko, že prezident Peter Pellegrini verejne pripomenul, že medzi štyrmi svetovými stranami je aj Západ. Podľa názoru profesionálnych diplomatov Ficova „politika na všetky štyri svetové strany“ je iba slogan bez jasnej koncepcie. Pritom slovenský premiér ostentatívne kritizuje Európsku úniu, akoby si neuvedomoval, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky má výrazne pozitívny vzťah k členstvu krajiny   v EÚ. V prieskume verejnej mienky v roku 2026 sa ukázalo, že až  81 % občanov Slovenska považuje členstvo SR krajiny v EÚ za prospešné.

Premiér Fico už dávno „hodil za hlavu“ svoju sociálnodemokratickú orientáciu, a preto treba kriticky vytknúť novinárom aj politikom, ktorí azda zo zotrvačnosti označujú Smer-SD za ľavicovú politickú stranu. Súčasná Ficova argumentácia mieri na národne a konzervatívne založených voličov, ktorí príčiny svojej nespokojnosti vidia na Západe a „spásu“ hľadajú v Putinovom Rusku. Konkrétne ide o prívržencov strán Republika i Hlas-SD. Ani tam však nie je veľa takých, ktorí by Ficovi uverili. Štvornásobný premiér stratil kontakt s realitou, pretože „cyrilo-metodejský“ mýtus a tzv. rodinné hodnoty neznejú z úst „birmovaného“ komunistu a neverného manžela príliš presvedčivo. Azda preto neposledným argumentom Roberta Fica je „záchrana mieru“- čo v jeho ponímaní  znamená podporu agresívnych nárokov prezidenta Putina voči Ukrajine.

V politickom súboji o udržanie sa pri moci Fico kalkuluje aj s tým, že opozícia sa nedokáže dohodnúť na základných princípoch spoločného boja proti jeho režimu a bude viesť predvolebnú kampaň rozháraným spôsobom. Tu treba neskúseným politikom slovenskej opozície pripomenúť príklad z histórie, ktorý ukazuje, ako postupovať, keď ide o to, aby sa zjednotili všetky sily v zápase so spoločným nepriateľom. Britský premiér Winston Churchill – napriek tomu, že ruskí boľševici vyvraždili cársku rodinu, príbuzných britského panovníckeho rodu – poslal 25. júna 1940 osobný list diktátorovi Josifovi Stalinovi, v ktorom mu navrhol spoluprácu proti Hitlerovi. Aj keď sa k ponuke diktátor postavil odmietavo, Churchill opäť 22. 1941 – v deň nemeckého útoku na ZSSR v rozhlase vyhlásil ,že Británia poskytne Sovietskemu zväzu všetku možnú pomoc, pretože napriek Churchillovmu odporu voči komunizmu porážka Hitlera má prednosť. Takto sa má robiť politika !