Parlamentnú iniciatívu opozície za odvolanie Márie Kolíkovej z funkcie ministerky spravodlivosti premýšľajúci občania zaiste nebrali vážne, pretože poznajú číselnú prevahu koaličných poslancov v Národnej rade Slovenskej republiky. Väčšina ju vnímala ako spektakulárnu akciu v rámci kampane k avizovanému referendu o predčasných parlamentných voľbách, aj keď Ústavný súd ešte nerozhodol o tom, či referendum môže byť legálnym prostriedkom na predčasné ukončenie funkčného obdobia Národnej rady SR. Predseda najpočetnejšej parlamentnej strany OĽaNO Igor Matovič využil však podozrenia voči Kolíkovej na to, aby prostredníctvom svojho poslaneckého klubu zneistil koaličných partnerov a demonštroval im, že je to stále on, ktorý má posledné slovo v rozhodujúcich situáciách. Dokazuje to aj fakt, že premiér Eduard Heger sa ani neodvážil v parlamentnej rozprave o osude ministerky Kolíkovej otvoriť na jej podporu ústa, hoci vláda pod jeho vedením niekoľko hodín pred debatou poslancov vyjadrila Kolíkovej podporu.

Parlamentná debata o programovom vyhlásení vlády Eduarda Hegera potvrdila názor, že staronový koaličný kabinet neznamená pre riešenie aktuálnych problémov Slovenska zásadnú zmenu pomerov k lepšiemu. Bývalý vládny poslanec – predtým aj podpredseda strany Za ľudí – Miroslav Kollár ešte pred rozpravou v Národnej rade Slovenskej republiky konštatoval, že v dokumente – s výnimkou jeho preambuly – nie sú žiadne odlišnosti oproti tomu, čo prezentoval v apríli minulého roku poslancom parlamentu vtedajší premiér Igor Matovič. V zhode s inými kritikmi Hegerovho programového vyhlásenia poukázal na fakt, že nezrkadlí doterajšie skúsenosti z boja s pandémiou, hlavne poučenia z chýb – ani stratégiu postupu, ak by prišli ďalšie vlny nákazy Covid-19. Vlastne aj týmto nový šéf exekutívy potvrdil, že je iba Matovičovou „bábkou“ a nedisponuje vlastnými myšlienkami, ako by mala krajina reagovať na priebeh a dôsledky krízy, spôsobenej koronavírusom.

Argumentačným poľom, na ktorom v najbližších mesiacoch bude prebiehať politický zápas medzi opozíciou a vládnou koalíciou na Slovensku, bude téma referenda o predčasných parlamentných voľbách. Vládna garnitúra sa obáva, že keby sa konalo, tak by to mohla byť cesta k jej porážke vo voľbách. Spolieha sa na názor niektorých právnikov, že Ústava Slovenskej republiky s referendom o predčasných voľbách neráta. Napríklad advokát – špecializujúci sa na ústavne právo – JUDr. Martin Buzinger, PhD. medzi argumentmi proti takému druhu referenda uvádza, že devalvuje význam aktívneho volebného práva a tým aj zastupiteľskú demokraciu. Napriek podobným názorom viacerých právnikov na Slovensku sme referendum o predčasných parlamentných voľbách uskutočnili už dvakrát. Bolo to na základe petície odborárov z novembra 2003, keď iniciátori referenda dokázali zozbierať vyše 400 tisíc podpisov. Na základe toho prezident republiky Rudolf Šuster vypísal referendum o skrátení funkčného obdobia Národnej rady SR, ktoré sa uskutočnilo 3. apríla 2004, ale výsledok referenda bol neplatný, pretože sa ho zúčastnilo iba 35, 86 % voličov. Neplatné bolo tiež prvé Šusterom vypísané referendum o predčasných parlamentných voľbách 11. novembra 2000, ktoré iniciovali HZDS a Slovenská národná strana (účasť voličov 20,03 %).

Dôverní znalci slovenskej politickej scény nepochybovali o tom, že keď prezidentka republiky Zuzana Čaputová vymenovala Igora Matoviča na post ministra financií a podpredsedu vlády Slovenskej republiky nekonala ako zodpovedný ústavný činiteľ, ale zrejme pod vplyvom svojich oportunistických poradcov ako neskúsená politička bez primeraného odstupu od vnútropolitických šarvátok znesvárených straníckych klanov súčasnej vládnej koalície. Nenašla dostatok odvahy inšpirovať sa príkladom prvého demokraticky zvoleného slovenského prezidenta Michala Kováča, ktorý najprv odmietol vymenovať Ivana Lexu za ministra privatizácie a v novembri 1993 neakceptoval ani návrh premiéra Vladimíra Mečiara na Lexovo vymenovanie do funkcie riaditeľa SIS. Prezident Kováč nevyhovel Mečiarovi ani vtedy, keď od neho žiadal vymenovať do funkcie ministra zahraničných vecí Jozefa Prokeša – vedúceho predstaviteľa Slovenskej národnej strany. Svoje odmietnutia verejne vysvetlil vo svojom prejave pred poslancami Národnej rady Slovenskej republiky v marci 1994, kde kritickým hodnotením Mečiarovho spôsobu vládnutia inicioval vyslovenie nedôvery autokratickému premiérovi.

Staronovú „rekonštruovanú“ vládu na čele s Eduardom Hegerom prijala väčšina verejnosti s opatrnou zdržanlivosťou i nedôverou – a to hlavne z toho dôvodu, že v zostave Hegerovho kabinetu zostal Igor Matovič. Ujal sa kresla vicepremiéra a ministra financií, čo bývalý minister financií v Dzurindových vládach Ivan Mikloš hodnotil s neskrývanou skepsou a vôbec netajil svoje pochybnosti, či takéto riešenie prispeje k akcieschopnosti a súdržnosti vlády a koalície. Analytici si kladú otázku, či nový premiér dokáže „udržať na uzde“ svojho partajného predstaveného a kormidlovať vládu, ktorá za prvý rok svojej existencie si nedokázala poradiť s pandémiou aspoň tak, ako krajiny s podobnou početnosťou populácie, akú má Slovensko. A okrem toho „rozhádala“ spoločnosť možno viac, ako tomu bolo za panovania Vladimíra Mečiara, keď deliaca politická „čiara“ prechádzala naprieč rodinami. Z doterajšieho stavu nálady vo vládnej strane OĽaNO viacerí usudzujú, že premiér Heger to nebude mať ľahké, ak sa bude pokúšať o to, aby sa nestal „bábkou,“ s ktorou bude manipulovať Igor Matovič.

Špekulovať na tému, s akým výsledkom skončí aktuálna vládna kríza na Slovensku, je mrhanie časom – hoci existujú symptómy, z ktorých možno usudzovať, kto má najväčší strach z pádu Matovičovej vlády a kto iba predstiera, že by mohol požadovať predčasné parlamentné voľby, keď sa vnútrokoaličné spory neuzavrú. Dvaja partneri súčasného premiéra v koalícii chodia okolo jadra jej problémov, ako „okolo horúcej kaše“ – hoci aj oni už dávnejšie postrehli, čo pred časom verejne povedal Milan Kňažko: „Matovič nemá vhodnú povahu na premiéra, nemá humanistický, kultúrny a politický rozhľad, okrem boja s mafiou, nemá ani len víziu, kam by táto krajina mala smerovať.“ Ani predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík si však netrúfa sadnúť do parlamentných lavíc opozície a špekuluje, ako zbaviť koalíciu nie ľahkého bremena, ktoré výstižne charakterizoval Kňažko. Bývalý vicepremiér a minister hospodárstva v Matovičovom kabinete sa zatiaľ neúspešne pokúsil svojou rezignáciou a demisiami ministrov SaS odstaviť predsedu OĽaNO z postu premiéra a zabrániť mu, aby priamo zasahoval do fungovania vlády.

Prípad Igor Matovič je produkt dlhodobej krízy politických elít Slovenskej republiky, ktoré spoločnosť a jej problémy vnímajú len cez zahmlenú optiku čierno-bielych zjednodušení a radového občana berú ako objekt marketingovej manipulácie, aby získali jeho voličský hlas. Iba deficit skutočných osobností na politickej scéne a zlyhanie klasických straníckych štruktúr poskytli intelektuálne podvyživenému, mentálne deformovanému a psychicky narušenému jednotlivcovi šancu presadiť sa v politike až na úroveň predsedu vlády. Na Slovensku nie je to však jediný prípad, keď sa k moci dostal človek bez náležitých dispozícií na výkon zodpovednej ústavnej funkcie. Už v roku 2014 sa ocitol na poste prezidenta podnikateľ bez politických skúseností, ktorý dokázal získať si priazeň voličov banálnymi pravdami a porazil ostrieľaného politika, hendikepovaného balastom klientelizmu, korupcie a partajného protekcionizmu. Politický analfabetizmus tohto prezidenta sa odzrkadlil v tom, že jeho strana sa sotva dostala do parlamentu vo voľbách vo februári 2020, hoci si „brúsil“ zuby na kreslo premiéra.