Nemecko musí prevziať hlavnú zodpovednosť za odstrašenie Ruska v Európe – Unáhlené stiahnutie síl USA by mohlo zanechať mocenské vákuum

Nemecko už dlhé roky potrebuje výrazne rozšíriť svoju obranu a dnes sa zdá, že je na to konečne pripravené. Keď Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a napadlo východnú Ukrajinu, reakcia Nemecka bola tlmená. Berlín viedol bezvýsledné rokovania s Kremľom, uvalil niekoľko sankcií a potom sa v tichosti vrátil k bežnému obchodovaniu s Moskvou. Po tom, ako Rusko v roku 2022 začalo inváziu na Ukrajinu v plnom rozsahu, kancelár Olaf Scholz vyhlásil Zeitenwende – teda „bod obratu.“ Sľúbil zvýšiť výdavky na obranu, poslať Ukrajine viac pomoci a rýchlo znížiť energetickú závislosť Nemecka od Ruska. Zeitenwende bola nakoniec obratom len podľa názvu. Scholzovi sa nepodarilo zrekonštruovať nemeckú obranu, pretože ho sužovali koaličné boje. Teraz sú však nemeckí lídri pripravení uskutočniť transformáciu, ktorú si okolnosti vyžadujú. Vo februári sa konali voľby do Bundestagu a zdá sa, že budúca nemecká vláda je pripravená vyhlásiť nezávislosť od Washingtonu. Nemecko sa pripravuje na budúcnosť, v ktorej Spojené štáty už nebudú spoľahlivo garantovať bezpečnosť Európy. S cieľom zmodernizovať svoju armádu a naštartovať hospodárstvo Berlín končí s dlhodobou závislosťou od úsporných opatrení a ruší ústavné obmedzenie, ktoré od roku 2009 obmedzovalo ročné výdavky na dlh len na 0,35 % hrubého domáceho produktu.

„Toto nové Nemecko bude môcť podporiť Ukrajinu bez toho, aby muselo kráčať za Washingtonom“ – uvádzajú v americkom časopise Foreign Affairs historik Michael Kimmage a analytik think-tanku German Marshall Fund Sudha David-Wilp.  Podľa ich názoru Nemecko bude menej viazané na nevyspytateľného amerického prezidenta, ktorý odmieta konzultácie s Európou o Ukrajine. Kyjev bude profitovať z novonadobudnutej nezávislosti Berlína a príklad Nemecka pravdepodobne povzbudí ostatné európske krajiny, aby zintenzívnili svoju podporu Ukrajine. Berlín môže prevziať vedúcu úlohu pri podpore suverenity a územnej celistvosti Ukrajiny a pri naliehaní na Európsku úniu, aby prijala Ukrajinu za svojho člena. Berlín však za snahu o autonómiu zaplatí určitú cenu. Nemecko bude musieť prevziať hlavnú zodpovednosť za odstrašenie Ruska v Európe – čo je obrovská a riskantná úloha. Ak by sa v Európe presadili intenzívnejšie formy nacionalizmu, obnovená nemecká armáda by sa mohla dostať do rúk extrémistickej vlády, ktorá by ju potom mohla využiť na zastrašovanie susedov Nemecka. Nezávislejšie Nemecko posilní prítomnosť Európy na svetovej scéne, ale pokiaľ ide o vnútroeurópske záležitosti, kontinent môže mať problém prispôsobiť sa silnejšiemu Berlínu.

Západné Nemecko a neskôr zjednotené Nemecko sa počas uplynulých 80 rokov spoliehali na bezpečnosť Spojených štátov. Tento vzťah bol obojstranne výhodný, hoci obe krajiny mali vždy svoje nezhody. Nezhodli sa napríklad v súvislosti s inváziou do Iraku pod vedením USA v roku 2003. Nemci však celkovo žili pod ochranou USA spokojne. Nemecko nevidelo na obzore žiadneho smrteľného nepriateľa a svoju bezpečnosť vnímalo ako funkciu transatlantických vzťahov. Angele Merkelovej – ktorá bola nemeckou kancelárkou v rokoch 2005 až 2021 – sa v tomto usporiadaní darilo. Transatlantická spolupráca bola základom jej zahraničnopolitického programu. Merkelová si predstavovala mier v Európe – sprostredkovaný Európskou úniou – a nekonfrontačný vzťah s Ruskom. Za Merkelovej vlády Nemecko nadväzovalo vzťahy so zvyškom sveta prostredníctvom diplomacie a obchodu, nie vojenskej sily, a jeho stratégia vychádzala z multilateralizmu a záväzku dodržiavať zásady právneho štátu.

Keď ruský prezident Vladimír Putin v roku 2014 anektoval Krym, Merkelová trvala na tom, že kríza „nemá vojenské riešenie.“ Jej cieľom bolo zachovať európsky poriadok po roku 1991, v ktorom by inštitúcie ako Európska únia a NATO boli arbitrami osudu Európy a v ktorom by Rusko malo určité miesto pri stole. Napriek ruskej agresii Merkelová urobila všetko pre to, aby sa Nemecko nezmenilo. Chcela odvrátiť európsku vojnu tým, že bude riadiť vzťahy s Ruskom a zachová záväzok USA voči obrane Európy. Jej nástupca Scholz zdieľal jej sklony. Jeho Zeitenwende bola opatrná a zachoval mnohé z Merkelovej politíky. V roku 2022 Scholz vytvoril špeciálny fond vo výške viac ako 100 miliárd $ na modernizáciu nemeckých vojenských kapacít. Dlhová brzda však zablokovala ambicióznejšie investície do obrany a infraštruktúry. Nemecko nakoniec prijalo viac ako milión ukrajinských utečencov a poslalo Kyjevu pomoc v hodnote miliárd dolárov,napriek tomu však pomaly riešilo svoje vlastné vojenské deficity.

Zastavenie nemeckého prístupu k obrane nebolo výlučne Scholzovou chybou. Brzdila ho nielen ústava jeho krajiny, ale aj jej politická realita. Sociálni demokrati, Scholzova strana, mali dlhú históriu vzťahov s Ruskom, ktorá sa datuje do obdobia Ostpolitik – západonemeckého úsilia o normalizáciu vzťahov s východným Nemeckom a ďalšími krajinami sovietskeho bloku v 70. rokoch. Bolo ťažké úplne preladiť. Ostatné nemecké strany uprednostňovali udržiavanie vzťahov s Ruskom aj po plnohodnotnej invázii na Ukrajinu. Alternatíva pre Nemecko je krajne pravicová, skeptická voči NATO a priateľská voči Putinovi; jej lídri pravidelne zosmiešňovali Scholza ako vojnového štváča. Počas Scholzovho pôsobenia v úrade AfD výrazne posilnila a v posledných voľbách zdvojnásobila svoj podiel hlasov na 20 %. Scholz musel tiež riadiť roztrieštenú koalíciu troch strán. Členovia jeho bloku neboli ochotní odstrániť dlhovú brzdu. Neboli ochotní ani odkloniť Nemecko od ruskej energie predĺžením životnosti nemeckých jadrových reaktorov, ktoré Merkelová odstavila. Teraz už mnohé z týchto obmedzení neplatia.

Scholzov nástupca Friedrich Merz z Kresťanskodemokratickej strany chce znížiť závislosť Nemecka od amerického bezpečnostného dáždnika. Vzhľadom na jeho minulosť je to trochu prekvapujúce. Merz je hrdý na to, že je transatlantistom  a jeho strana už dlho podporuje Westbindung – koncepciu, že Nemecko musí koordinovať a spolupracovať so Spojenými štátmi. Od januárovej inaugurácie amerického prezidenta Donalda Trumpa sa však nálady verejnosti v Nemecku zmenili tak prudko, že budúci líder krajiny takmer zaručene zmení zahraničnú a hospodársku politiku, pričom tento proces sa už začal. V marci Bundestag dvojtretinovou väčšinou odhlasoval zrušenie dlhovej brzdy, čím uvoľnil Nemecku cestu k vynaloženiu viac ako bilióna dolárov na obranu a infraštruktúru. Merz prisľúbil, že Nemecko vloží peniaze do vojenského vybavenia, spravodajských služieb a informačnej bezpečnosti.

Široká podpora silnejšieho a nezávislejšieho Nemecka dodáva metamorfóze krajiny auru nevyhnutnosti. Merzova krížová výprava za odstránenie dlhovej brzdy nebola motivovaná osobným rozmarom. Usmerňoval nemeckú verejnú mienku naprieč politickým spektrom. Väčšina Nemcov sa teraz domnieva, že USA nie sú ochotné ručiť za európsku bezpečnosť, mohli by zastaviť svoju pomoc Ukrajine a dokonca by mohli znížiť svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Merz má politickú podporu na prevzatie väčšieho dlhu, zvýšenie obranyschopnosti krajiny a stimuláciu hospodárstva, ak sa mu podarí prekonať byrokraciu a zmierniť domáce obavy z migrácie. Nedávna transformácia nemeckej politiky sa nezrodila z diskrétneho súboru politických cieľov – ako napríklad pomôcť Ukrajine prežiť. Vyplýva z uvedomenia si, že staré vzorce už neplatia. Ak Spojené štáty nebudú spoľahlivým partnerom, Westbindung vyjde z módy alebo nadobudne nový význam. Niektorí Nemci už tento pojem nanovo definovali ako spoluprácu s Európou. Nemecko preto mení svoj postoj a oslobodzuje sa od striktných požiadaviek, ktoré mu po druhej svetovej vojne stanovili Sovietsky zväz, USA, Európa a samotný nemecký ľud.

Ostatné európske krajiny a Spojené štáty americké budú aspoň v krátkodobom horizonte oceňovať investície Nemecka do obrany. Francúzsko, Poľsko a Veľká Británia zdieľajú obavy Nemecka z ruských zámerov v Európe a uvítajú vyzbrojenie Berlína, rovnako ako severské a juhoeurópske krajiny. Merz môže s týmito vládami spolupracovať na modernizácii nemeckých spôsobilostí spôsobom, ktorý vyplní medzery v Európe. Prezbrojené Nemecko by tiež Trumpovi ukázalo, že Berlín sa podieľa na kolektívnej obrane – čo prezident už dlho požaduje. A ak by sa Spojené štáty stiahli z Európy, vojensky schopnejšie Nemecko by malo lepšiu pozíciu na prevzatie zodpovednosti.

Akokoľvek je dnes pre Nemecko nevyhnutné znovu sa vyzbrojiť, z dlhodobého hľadiska by to mohlo mať znepokojujúce dôsledky. Európa bola od roku 1945 do roku 2014 väčšinou pokojná, čiastočne preto, že Európania odmietli myšlienku, že by vojna mohla vyriešiť problémy. Vytvorili nevojenské inštitúcie, ako napríklad Európsku úniu, prostredníctvom ktorých mohli riešiť svoje spory. A agresívny nacionalizmus po druhej svetovej vojne ustúpil, pretože Európania sa naučili usmerňovať svoje vlastenecké nadšenie prostredníctvom futbalu, nie vojny.Ďalším dôležitým faktorom povojnového mieru bola relatívna demilitarizácia Nemecka. Počas studenej vojny malo západné Nemecko značnú armádu, ale krajina bola okupovaná cudzími mocnosťami, vrátane Francúzska a Veľkej Británie. Nemecko nebolo plne suverénne. Po skončení studenej vojny zjednotené Nemecko zredukovalo svoju armádu a uspokojilo sa s malými výdavkami na obranu. Berlín nepredstavoval žiadnu hrozbu.

Najvyšším ideálom Nemecka je stále Európa bez vojny, ale teraz sa krajina prezbrojuje, aby mohla prijímať vlastné rozhodnutia. Bývalý minister zahraničných vecí Henry Kissinger raz opísal Nemecko ako „príliš veľké pre Európu, príliš malé pre svet.“ Krajina sa nikdy nestane globálnou superveľmocou, ale nemôže sa vyhnúť dominantnému postaveniu v rámci Európy. Nemecko má najväčší počet obyvateľov a najväčšiu ekonomiku v Európe. Ak by získalo aj silnú armádu, mohlo by sa stať regionálnym hegemónom – alebo by riskovalo, že bude za takého považované. Prvou krajinou, ktorá sa postaví asertívnejšiemu Nemecku, bude Rusko, tradičný rival Nemecka v strednej a východnej Európe. Nemecko sa prezbrojuje kvôli  Rusku, a to uprostred veľkej európskej vojny. Moskva, ktorá už teraz sabotuje Nemecko, urobí všetko pre to, aby znemožnila posilnenie Berlína. Podľa vysokopostaveného predstaviteľa NATO  napríklad Rusko sa minulý rok pokúsilo zavraždiť generálneho riaditeľa nemeckého výrobcu zbraní Rheinmetall. Ak sa Nemecko posilní, Rusko môže vyvolať krízu, aby odradilo Nemcov od väčšej samostatnosti.

Znovu vyzbrojené Nemecko zostane silou dobra len vtedy, ak sa jeho vláda vyhne tomu, aby sa dostala do rúk ultranacionalistov. Európa už celé generácie pozná Nemecko, ktoré nie je ochotné použiť vojenskú silu. Po prežití hrôz extrémneho nacionalizmu v 30. a 40. rokoch 20. storočia Nemecko netúžilo bojovať alebo rozdúchavať napätie so svojimi susedmi. Nacionalizmus však môže byť nákazlivý a charizmatickí vodcovia ho môžu nasmerovať nepredvídateľným smerom. Už teraz je na vzostupe na tak rozdielnych miestach, ako sú Čína, India, Rusko a Spojené štáty. Ozbrojené Nemecko by mohlo znepokojiť svojich susedov. Ostatné európske krajiny už kritizujú Nemecko za to, že v Bruseli rozhadzuje svoje finančné prostriedky. Silnejšie Nemecko by mohlo vyprovokovať nárast nacionalizmu v okolitých krajinách –  okrem Ruska – a väčší nacionalizmus v okolí Nemecka by zasa mohol podnietiť nacionalizmus v samotnom Nemecku. A nemecká armáda, ktorú najprv posilnia politicky centristické, proeurópske vlády, by sa mohla dostať do rúk lídrov ochotných znovu určovať hranice Nemecka alebo sa vzdať rokovaní v štýle EÚ v prospech vojenského vydierania.

Spojené štáty môžu Európe pomôcť prispôsobiť sa vyzbrojenému Nemecku. Ak je Trumpova administratíva odhodlaná znížiť svoju európsku stopu, mala by tak urobiť pomaly. Po druhej svetovej vojne sa Spojené štáty stali vyvažujúcou mocnosťou – najprv v západnej Európe a potom – keď sa rozpadol Sovietsky zväz – aj v strednej a východnej Európe. Postupný odchod z európskej scény, počas ktorého by Spojené štáty pomaly sťahovali vojenské prostriedky, aby ich európske krajiny mohli nahradiť vlastnými, by bol oveľa vhodnejší ako náhle stiahnutie. Unáhlené zmeny by mohli zanechať mocenské vákuum, ktoré by viedlo k strachu a podozrievaniu. Správne naplánované prezbrojené Nemecko by mohlo byť pre Európu tou správnou veľkosťou.