Európa čelí globálnym krízam – Iba prestavenie diplomatických kresiel ukáže Američanom, Číňanom a Rusom, že s EÚ treba počítať!
V chodbách inštitúcií Európskej únie v Bruseli sa potulujú mnohé sny – duchovia minulých summitov. Možno jedného dňa by správcovia kontinentu mohli podnietiť rast domácich technologických lídrov a tým ukončiť závislosť Európanov od gigantov zo Silicon Valley. Možno v tomto alebo v budúcom živote by eurokrati mohli vymyslieť spôsob, ako prinútiť Francúzsko dodržiavať rozpočtové pravidlá únie. Ešte menej pravdepodobné je, že bruselskí úradníci by jedného dňa mohli nájsť spôsob, ako vytvoriť jednotnú zahraničnú politiku, ktorá by uspokojila všetkých 27 členských štátov únie, a umožnila tak kontinentu vystupovať voči svetu jedným hlasom. To by Američanom, Číňanom a Rusom, že EÚ je silou, s ktorou treba počítať!
Realita má však tendenciu takéto plány mariť. Ani snaha konkurovať americkému IT priemyslu, ani snaha obmedziť francúzske rozpočty zatiaľ nepriniesli výrazné výsledky. Predstava, že by Európa mohla v diplomatických záležitostiach vystupovať jednotne, však dostáva nový impulz. Plány vypracované Nemeckom a Francúzskom – dvoma najväčšími členmi EÚ – predpokladajú prebudovanie diplomatického aparátu tohto zoskupenia. V dobe geopolitickej neistoty sa zdá naliehavé nájsť spôsob, ako by EÚ mohla koordinovať svoju zahraničnú politiku. Vina za akúkoľvek súčasnú nefunkčnosť však leží menej na diplomatoch ako na ich politických šéfoch. Obviňovať úradníkov zahraničnej služby EÚ za nedostatok diplomatického vplyvu bloku je ako obviňovať námorníkov za potopenie lode, ktorú admiráli na mostíku nasmerovali na skaly. Ako má niekto realizovať spoločnú zahraničnú politiku, keď väčšinu času žiadna spoločná zahraničná politika neexistuje?
Všetky strany sa zhodujú, že s diplomatickým aparátom EÚ nie je niečo v poriadku. Ide o akéhosi predchodcu ministerstva zahraničných vecí, ktoré bolo zriadené v roku 2011 v nadväznosti na poslednú veľkú aktualizáciu zmluvy o EÚ a ktoré sa nepravdepodobne nazýva Európska služba pre vonkajšiu činnosť (EEAS). Má byť zodpovedná jednak voči hlavným mestám členských štátov EÚ, jednak voči inštitúciám únie. Výsledkom je chaotický neporiadok. Namiesto ministra zahraničných vecí má EÚ „vysokého predstaviteľa/podpredsedu“ – čo nie je pracovná pozícia, ktorú by Henry Kissinger rozpoznal. Od roku 2024 túto funkciu zastáva Kaja Kallasová, bývalá estónska premiérka známa svojimi jastrabími názormi na Rusko. Napriek tomu, že je doteraz najvýznamnejšou vysokou predstaviteľkou a podpredsedníčkou, dosiahla len o niečo väčší úspech ako jej traja predchodcovia.
Kritici majú dojem, že EEAS sa viac zaujíma o boje – a prehrávanie – vo vnútorných mocenských bojov v Bruseli, než o riadenie viac ako 100 diplomatických misií EÚ po celom svete. Nikto si nemyslí, že to teraz funguje dobre, ani že by to niekedy fungovalo. Málokto mimo Bruselu by si všimol, keby bola EEAS viac-menej zrušená – ako to zrejme navrhujú Nemecko a Francúzsko. Podľa ich plánu by väčšinu jej práce vykonávala Európska komisia, v ktorej je Kaja Kallasová jedným zo šiestich podpredsedov. Pre členské štáty je ľahké obviňovať diplomatov za zlyhania diplomatickej služby a jednoducho prebudovať organizačnú štruktúru. To však predpokladá, že lepšie inštitucionálne usporiadanie prinesie lepšie výsledky. Je to takmer rovnako jasné ako cesta medzi ľadovcami v Severnom Atlantiku za hmlistej noci.
V skutočnosti táto spletitá diplomatická štruktúra nie je ani tak príčinou problému, ako skôr príznakom hlbšieho problému. Vo väčšine otázok tvorby politiky sa členské štáty EÚ buď dohodnú na zdieľaní veľkej časti suverenity s cieľom maximalizovať svoj kolektívny „Schwung“ (ako to robia pri regulácii rozsiahlych oblastí podnikania alebo pri rokovaniach o obchodných dohodách), alebo si starostlivo strážia svoje národné výsady (ako je to v prípade väčšiny daní a policajnej činnosti). Diplomacia sa ocitla v medzere medzi týmito dvoma prístupmi. Ťažkopádny aparát Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (EEAS) naznačuje vôľu k spoločnému konaniu a vzbudzuje očakávania, že sa veci budú riešiť. Rozhodnutia v oblasti zahraničnej politiky však musí jednomyseľne schváliť 27 národných vlád, ktoré sa nezhodujú v najrôznejších otázkach. Stretnutia ministrov zahraničných vecí EÚ pod vedením Kallasovej sú v podstate len diskusnými fórami. Výsledkom je, že Európa vo všeobecnosti pôsobí ako rozdelená a zmätená.
Preskupenie diplomatických kresiel nijako nepomôže vyriešiť hlboko zakorenené rozdiely, ktoré rozštiepili údajne spoločnú zahraničnú politiku EÚ. Túžite po jednotnom európskom prístupe k Izraelu a Palestíne? Veľa šťastia: Nemecko patrí medzi najvernejších spojencov Izraela; Španieli považujú jeho vládu za takmer genocídnu. Žiaden eurokratický Talleyrand či Metternich by túto priepasť nedokázal preklenúť. A čo tak „strategická autonómia“ voči Amerike? Francúzsko ju chce už desaťročia; Poľsko a ďalšie krajiny na východe kontinentu považujú NATO za naďalej nevyhnutné pre svoju bezpečnosť. Zoznam nezhôd je dlhý. Konsenzus panoval len v otázke podpory Ukrajiny, čo je vzhľadom na existenciálnu krízu kontinentu pochopiteľné.
Zásadnou chybou súčasnej štruktúry EÚ je to, že bola vytvorená v inej dobe. V pokojnejších dňoch pred érou Trumpa na začiatku desaťročia 2010 sa Európska služba pre vonkajšiu činnosť (EEAS) zaoberala riešením problémov, ktoré máloktorého národného lídra veľmi zaujímali – ako napríklad budúcnosť západného Balkánu alebo sankcie voči Iránu. Dnes je však geopolitika všadeprítomná. Či už ide o nadbytočné priemyselné kapacity Číny, ruské hybridné útoky alebo americké dobrodružstvá v Grónsku a v Hormuzskom prielive, udalosti v zahraničí diktujú politickú dynamiku na národnej úrovni. Preto sa záležitosti, ktoré boli kedysi delegované na ministerstvá zahraničných vecí, teraz bežne riešia národní lídri- ako na to poukazuje Stefan Lehne z think-tanku Carnegie Europe. V dôsledku toho zostáva ešte menej priestoru na delegovanie úloh na dobre mienených diplomatov pracujúcich v inštitúciách EÚ. Môže niečo premeniť EÚ na súdržného diplomatického aktéra? Nemecko už roky nalieha, aby sa o zahraničnej politike rozhodovalo na základe kvalifikovanej väčšiny, čím by sa zrušilo právo veta jednotlivých krajín. Takáto zmena by však sama o sebe vyžadovala jednomyseľný súhlas, ktorý sa však nedá očakávať. Diplomati EÚ budú naďalej obviňovaní z toho, že nedokážu svetu prezentovať jasné stanovisko. Ako by niektorí z ich radov mohli byť pokúšaní nediplomaticky poukázať: žiadna organizačná schéma nedokáže vyčarovať jednotu tam, kde žiadna neexistuje.
***
Autorom článku je šéfom bruselskej kancelárie týždenníka The Economist.