Kategória: Domáca politika

Politický obraz Slovenska nenapĺňa optimizmom – parlament plný politických „mŕtvol,“ v prezidentskom paláci symbolická hlava štátu bez politických skúseností a vláda s „dočasne poverenými“ ministrami, z ktorých podaktorí sa nemôžu spoľahnúť ani na hlasy poslancov z koaličného „košiara.“ A to všetko v situácii, keď v susednej krajine zúri vojna, globálna ekonomika sa zachvieva pod nárazmi geopolitických otrasov a Putinovi kolaboranti strašia trochu jednoduchších ľudí ruskými raketami. Atmosféru neistoty umocňuje očakávanie predčasných parlamentných volieb, do ktorých väčšina občanov vkladá nádej, že zmetú nekompetentných „šarlatánov moci“ a otvoria priestor racionálnejším pragmatikom, schopným uvážlivejšie pristupovať ku kopiacim sa problémom. Zdá sa odvážne spájať túto nádej s optimizmom, pretože doterajšie prieskumy volebných preferencií naznačujú, že nebude jednoduché poskladať novú exekutívu tak, aby uspokojila všetkých, ktorí sú so súčasným stavom spoločnosti nespokojní.

Mikuláš Dzurinda sa vracia na politickú scénu v domnení, že občania Slovenskej republiky už stratili nielen pamäť, ale azda aj rozum. Viacerí komentátori mu museli pripomenúť jeho škandály a politické hriechy, ktoré ho sprevádzali hlavne v druhom období jeho pôsobenia na poste predsedu vlády. Napriek neslávnemu koncu jeho politickej strany – Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) – mentorským, ale sebavedomým tónom prezentoval svoj projekt Modrej koalície a bez „začervenania“ sa na svojej prvej tlačovej konferencii preklamal cez jeho politickú kauzu „Gorila.“ Našli sa síce novinári, ktorí napísali, že sa z nej „vykrútil,“ avšak týmto slovom iba zjemnili fakt, že nemal odvahu povedať pravdu o tom, aká je jeho miera zodpovednosti v tomto škandále. Prípad ilustruje Dzurindovu schopnosť „zašiť sa do hrošej kože,“ keď sa pokúša predstierať, že nepríjemná pravda sa ho netýka.

Koaliční a tiež aj opoziční politici propagandisticky vykladajú výsledky neúspešného referenda, aby svojou účelovou interpretáciou manipulovali verejnou mienkou. Výklad niektorých novinárov i analytikov závisí od toho, ku ktorej strane politického spektra inklinujú. Trochu jednoduchší ľudia akceptovali rozličné interpretácie referendových čísiel a v tomto duchu prezentujú svoje postoje na sociálnych sieťach. Hlavný ideový iniciátor referenda – Robert Fico – nie je síce víťaz, ale nie je ani porazený, pretože referendum zaktivizovalo nie zanedbateľnú časť elektorátu a zároveň upevnilo pozíciu strany Smer-SD ako dominujúceho opozičného subjektu. Vládni agitátori v zlej predtuche neúspechu v nezastaviteľne sa blížiacich predčasných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky si určite uvedomujú, že percento občanov nespokojných s dosluhujúcou vládou je výrazne vyššie, ako bola účasť v referende. Dlhodobý trend v opakovaných prieskumoch verejnej mienky svedčí totiž o tom, že podpora koaličných strán od volieb v roku 2020 podstatne klesla a sympatie kriticky naladených voličov sa prikláňajú k opozícii – vrátane mimoparlamentných strán –  ktoré ponúkajú alternatívu proti populizmu a diletantskému spravovaniu štátu.

Slovensko vstupuje do roku prehlbujúcich sa vnútropolitických komplikácií a neistoty, ktoré pramenia predovšetkým v mizérii jeho politickej reprezentácie. Až na niektoré výnimky táto charakteristika platí pre vládnych i opozičných politikov, ktorí svojou intelektuálnou úrovňou, mentálnym vybavením, vzdelaním i politickou praxou nezodpovedajú kritériám, aké sa v zavedených demokraciách uplatňujú voči ústavným činiteľom. Je pravda, že aj tam sa vyskytujú výnimky z tohto pravidla, ale nedosahujú takú mieru, akú sme v poslednom období zažili na Slovensku. Na ilustráciu stačí si porovnať úroveň parlamentnej kultúry v krajine pod Tatrami a v Čechách, kde napríklad kvalita parlamentnej debaty neklesá na štandard IV. cenovej skupiny, ako sa to niekedy stáva na zasadnutiach najvyššieho zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. A to nie je jediný príklad zaostalosti slovenských politických elít, ktorým občania prejavujú svoju dôveru tým, že im vo voľbách dávajú svoj hlas.

Slovensko si pripomína tridsiate výročie samostatnej štátnosti, ale politické pomery v krajine nenapĺňajú mnohých optimizmom, resp. uspokojením, že máme stabilný demokratický štát, ktorý spravuje kompetentná a efektívne fungujúca vláda. Prevláda pocit chaosu a neistoty, ako Slovenská republika prekoná nadchádzajúce obdobie geopolitických otrasov, energetických šokov a ekonomicko-sociálnych defektov, sprevádzajúcich otrasy globálnych štruktúr. O dva mesiace budú tomu už tri roky, čo si väčšina občanov zvolila vládu, ktorú v prevažujúcej miere vytvorili polovzdelanci, ľudia so sploštenou čierno-bielou spoločenskou optikou a tiež s trochu jednoduchším vnímaním zložitosti systému vládnutia v demokracii. V parlamente sa ocitli osoby, ktoré nedisponujú kvalifikovaným politickým úsudkom a ani úrovňou inteligencie, aká sa očakáva od verejného činiteľa na zodpovednom poste.

Analytici a komentátori, ktorí sa pokúšajú nájsť recepty na mizériu slovenskej politickej scény, vymýšľajú rôzne riešenia a špekulujú nad krkolomnými variantmi, ako dostať krajinu z permanentnej vnútropolitickej krízy. Viacerí za hlavného vinníka tohto stavu označujú predsedu strany OĽaNO Igora Matoviča, čo možno považovať za prílišné zjednodušenie situácie. V štandardnej demokracii so všeobecne uznanými pravidlami politickej kultúry by takýto intelektuálne podpriemerný a kultúrne plytký človek sotva mohol uplatňovať tak zásadný mocenský vplyv, pretože by mu to jeho partneri neumožnili. V takomto kontexte zodpovednosť za Matovičovo primitívne počínanie s mimoriadne zhubnými spoločenskými dôsledkami nesú jeho koaliční kolegovia, medzi ktorými iba predseda strany SaS Richard Sulík sa dokázal vzoprieť štýlu Matovičovej politiky a poukázať na jeho defekty.

Kto dôverne pozná vývoj na slovenskej politickej scéne a pamätá si pôsobenie Igora Matoviča od jeho vstupu do Národnej rady Slovenskej republiky, nepovažuje za prekvapujúce, ako dehonestujúco skončila vláda Eduarda Hegera. Žiada sa podotknúť, že premiér Heger bol iba bábkou ovládanou Matovičom. Chýbal mu intelektuálny rozmer vysokého ústavného činiteľa a tomu primeraná spoločenská autorita. Predseda hnutia – či politickej strany ? – OĽaNO nevynikal vzdelanosťou ani kultivovanosťou verejného prejavu, čo nebýva u populistických politikov zriedkavé. Kariéru v politike urobil vďaka defektom a prešľapom  režimu Róberta Fica, ktorý viac než intenzívnou mierou prispel k tomu, aby sa na Slovensku vytvorili podmienky pre šírenie korupcie, klientelizmu a partokracie,  zakorenených ešte v ére exekutívy Vladimíra Mečiara a – žiaľ – petrifikovali sa aj v nasledujúcich obdobiach úradovania striedajúcich sa vlád.

Správu prezidentky Zuzany Čaputovej o stave republiky prednesenú v parlamente komentovali analytici ako kriticky umiernenú, pretože sa v nej často vyhýbala priamej kritike aktuálnych neduhov slovenskej politickej scény. Niektorí sa pokúšali hlavu štátu ospravedlňovať tým, že sa snaží nevnášať do spoločnosti konflikt. Dokonca jeden z jej advokátov – vystupujúci v úlohe analytika – tvrdil, že „polarizácie máme viac ako dosť a na problémy chce poukázať tak, aby forma neprekryla obsah.“ Akosi im uniká fakt, že Zuzana Čaputová za tri a pol roka v prezidentskom úrade nie príliš často preukázala náležitú schopnosť využívať možnosti dané jej ústavou, aby zásadným spôsobom zasiahla do kritickej situácie, keď politici nekonali v zhode s objektívnym spoločenským záujmom. Možno to súvisí aj s tým, že ju obklopujú v prevažujúcej miere poradcovia, poplatní marketingovému oportunizmu – trpiaci deficitom politických skúseností, aké sa od nich očakávajú, keďže prezidentka začala vykonávať svoj úrad bez predchádzajúcej praxe v politike.

Slovensko je semenišťom populizmu, na ktorom sa priživujú politické strany bez ohľadu na to, akou ideológiou sa oháňajú alebo čo vyčítajú svojim súperom ako prejav populizmu. Populizmus, ak to nie je iba nadávka, je reakciou na určité spoločenské deformácie, pričom jeho podstata spočíva v takom zjednodušení ich koreňov, ako aj riešení, ktoré sa javia na prvý pohľad i trochu jednoduchšiemu človeku pochopiteľné. Orgie populizmu zažívame na sociálnych sieťach – napríklad na Facebooku – kde rétoricky nadaní manipulátori prezentujú pútavým spôsobom polopravdy alebo zdanlivo logické konštrukcie zložitých spoločenských problémov. Populizmu sa nevyhýbajú ani médiá, ktoré dobromyseľne – azda i z nevedomosti asistujú populistickým politikom pri šírení ich programov zameraných proti vládnym elitám, bohatým a privilegovaným vrstvám.

Výsledky nedávnych komunálnych volieb na Slovensku sa interpretujú rôzne. Ako obvykle predstavitelia politických strán ich vykladajú po svojom – aj keď ich politický subjekt svojimi percentami príliš neoslnil, nedokážu si to úprimne priznať a servírujú minimálne polopravdy. Avšak ani analytici sa nesnažia o objektívny pohľad na čísla z volebných urien, ale z volebnej faktografie si predovšetkým vyberajú taký záver, ktorý má najbližšie k ich predstave o tom, ako by mala vyzerať politická realita podľa ich konštrukcií. Napriek všetkým takýmto skresleniam možno pozornosť upriamiť na fakty, ktoré sa tak ľahko prekrútiť nedajú a teda naznačujú, v akom stave sa nachádza politická nálada spoločnosti. Obrazne možno konštatovať, že komunálne voľby na Slovensku v roku 2022 boli akýmsi „lakmusovým papierikom,“ ktorý do určitej miery ukázal, ako by mohli dopadnúť parlamentné voľby v roku 2024. Pred pár dňami to vyjadril politológ Juraj Marušiak slovami: „Môže to naznačovať, ako sa bude uberať budovanie koalícií v budúcnosti.“