Zadrží Vladimír Putin "železnú päsť" Alexandra Lukašenka ? - alebo sa bieloruský prezident spolieha na svojho staršieho syna Viktora ?

Zadrží Vladimír Putin "železnú päsť" Alexandra Lukašenka ? - alebo sa bieloruský prezident spolieha na svojho staršieho syna Viktora ?


25.08.2020

Riaditeľ Centra pre strategické a zahraničnopolitické štúdie v Minsku Arsenij Sivickij minulý týždeň tvrdil, že „podpora Kremľa Lukašenkovi nie je taká jednoznačná, ako by sa mohla javiť bezprostredne po voľbách.“ Podľa jeho názoru medzi Moskvou a Západom existuje zhoda v tom, že bieloruská kríza by sa mala vyriešiť tak, aby Bielorusko zostalo vo sfére vplyvu Ruska a budúci politický režim v Bielorusku by nevytváral Európanom problémy z hľadiska ich bezpečnosti. Ako príklady možného riešenia situácie uvádzal dva príklady. Jeden z modelov sa uplatnil počas ústavnej krízy v Moldavsku v roku 2019, kde Kremeľ spolu so západnými partnermi vytvorili antioligarchickú koalíciu a vytlačili z politickej scény opozičnú Demokratickú stranu a jej šéfa - miliardára Vlada Plahotniuca. Druhý model použitý v politickej kríze v roku 2018 v Arménsku vyvrcholil revolúciou, ktorá nastolila demokratickú vládu Nikolu Pašinjana. Ruská vojenská prítomnosť v Arménsku aj po vnútropolitických zmenách ďalej pokračuje a vzťahy s Ruskom sa zachovali v zhode s historickými tradíciami.

Išlo by teda o akúsi „finlandizáciu“ Bieloruska, čo v roku 2014 navrhoval český prezident Miloš Zeman ako projekt riešenia problému Ukrajiny. Tento pojem vznikol pomenovaním vzťahu Fínska a Sovietskeho zväzu po II. svetovej vojne a vyjadroval určité podriadenie geopolitickým záujmom Moskvy, ale súčasne zachovanie  zvrchovanosti Fínska v domácej politike. Z Kremľa však zatiaľ neprišli tak zreteľné signály, ako to naznačil analytik z Minska, aj keď ruskí ekonomickí experti otvorene hovoria o tom, že v Bielorusku sú potrebné vážne štrukturálne reformy, aby sa zvrátila stagnácia ekonomiky. Prezident Alexander Lukašenko vníma situáciu inak a aktuálne sa v zápase s opozíciou cíti povzbudený telefonátmi s prezidentom Vladimírom Putinom, ktorý pred týždňom v rozhovore s kancelárkou Angelou Merkelovou zdôrazňoval, že akékoľvek vonkajšie pokusy o zasahovanie do vnútorných záležitostí Bieloruska sú neprijateľné a povedú k ďalšiemu stupňovaniu krízy.

 

Niektorí ruskí analytici nevylučujú, že v stupňujúcom sa konflikte medzi opozičnými demonštrantami a bezpečnostnými silami Lukašenkovho režimu môže dôjsť pri pokusoch o obsadenie vládnych objektov k násilnostiam, pri ktorých môžu byť proti opozícii použité policajné a špeciálne bezpečnostné jednotky. Bieloruský internetový blog Kak-to-kak uverejnil v roku 2016 podrobnú štruktúru špeciálnych síl Bieloruska, ktoré označil ako Lukašenkovu „železnú päsť.“ Podľa mediálnych odhadov počet príslušníkov bezpečnostných jednotiek a armády predstavuje cca 150 až 200 tisíc, z toho ozbrojené sily majú oficiálne 65 000 vojakov a dôstojníkov. V bezpečnostnej službe prezidenta slúži približne 1500 osôb. Ochranu ústredných štátnych inštitúcií v Minsku má na starosti 3.samostatná brigáda špeciálnych síl ministerstva vnútra (2000 príslušníkov). V osobitnej jednotke ministerstva vnútra „Almaz“ je cca 300 vycvičených špecialistov. Rovnaký počet slúži aj v špeciálnom útvare KGB „Alfa.“

 

Lukašenkova „železná päsť“ absolvovala niekoľko druhov výcviku a príslušníci jej špeciálnych jednotiek sa pripravovali podľa rozličných scenárov nasadenia. V Minsku je umiestnená 3. samostatná brigáda „Červenej zástavy“ špeciálnych síl ministerstva vnútra, považovaná za prezidentovu „pretoriánsku“ gardu. Bezpečnostná služba prezidenta má k dispozícii jednotky, ktoré sa špecializujú na elektronický boj, aby vyradili internetovú a telefonickú komunikáciu demonštrantov. V kritickej situácii v prípade pokusu o štátny prevrat sa počíta s nasadením špeciálnych vojenských jednotiek, podriadených ministerstvu obrany, ktoré majú vlastné dopravné vrtuľníky. Takže presun kontingentov ozbrojených síl z jedného konca krajiny na druhý môže trvať maximálne poldruha hodiny. Prezident Lukašenko lojalitu svojich „pretoriánov“ poistil aj tým, že tohto roku nariadil zvýšenie ich platov.

 

I keď Alexander Lukašenko so samopalom Kalašnikov v ruke okázalo demonštruje odhodlanie nekapitulovať pred opozíciou za žiadnu cenu, v Minsku i v Moskve kolujú pochybnosti o jeho ministrovi zahraničných vecí Vladimírovi Makejovi. Hoci šéf bieloruskej diplomacie má povesť „šedej eminencie“ Lukašenkovho režimu, podaktorí ho považujú za „rusofóba“ a potenciálneho zradcu súčasného prezidenta. Vidia v ňom hlavného oponenta rusko-bieloruského zbližovania, avšak prezident zatiaľ nedal najavo, že by v ňom videl budúceho aktéra vyjednávania s predstaviteľmi opozície. Pretože sa Lukašenko nespolieha na deklarovanú lojalitu činiteľov z jeho najbližšieho okolia, svoju „železnú päsť“ zveril pod dozor najstaršiemu synovi - 44-ročnému Viktorovi, ktorý je poradcom prezidenta pre národnú bezpečnosť a ako člen Bezpečnostnej rady Bieloruska  bol tiež zodpovedný za koordináciu represívnych opatrení proti demokratickej opozícii, najmä pri zákroku proti protestnej demonštrácii 19. decembra 2010. Kvôli tomu Európska únia zaviedla proti nemu sankcie a zrušila ich až v roku 2016. Usudzuje sa, že Viktor Lukašenko bude hrať pri záchrane režimu svojho otca ešte radikálnejšiu úlohu, ako tomu bolo pred desiatimi rokmi.


Späť