Moskva obnovuje svoj geopolitický vplyv v systéme multipolárneho sveta - Je Rusko bezpečnostnou hrozbou pre Európu ?

Moskva obnovuje svoj geopolitický vplyv v systéme multipolárneho sveta - Je Rusko bezpečnostnou hrozbou pre Európu ?


21.05.2019

Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1992 viedol aj k deštrukcii v ruskej armády a Rusko sa stalo váhou svojho vplyvu z pohľadu Západu „regionálnou mocnosťou“. Krajina sa ocitla v stave spoločenskej a ekonomickej krízy, ale snažila sa o vytvorenie partnerských vzťahov s euroatlantickou alianciou a hľadala svoje miesto po zániku bipolárneho usporiadania sveta. Vznikla napríklad Rada NATO - Rusko (2002) ako základná štruktúra na zlepšenie vzťahov medzi alianciou a Ruskom. Poskytovala priestor na konzultácie o širokom spektre bezpečnostných problémov v euroatlantickej oblasti (terorizmus, Afganistan, konzultácie v oblasti protiraketovej obrany, nešírenie zbraní hromadného ničenia, pašeráctvo zbraní atď.). Rada prestala fungovať 1. apríla 2014 v dôsledku krízy na Ukrajine, keď sa Severoatlantická aliancia rozhodla, že pozastaví spoluprácu s Ruskom v rámci tejto inštitúcie.

Ešte predtým objavil sa významný signál, že Moskva mení základnú doktrínu svojho kooperačného vzťahu k NATO, vrátane USA - prezident V. Putin na mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007  pripomenul prejav bývalého generálneho tajomníka NATO Manfreda Wörnera zo 17. mája 1990, ktorý dal Rusku pevné garancie, že NATO neumiestni armádu NATO mimo územia Nemecka. Okrem iného kritizoval plány USA na stavbu protiraketovej obrany a tiež pripomenul Západu, že na svetovú scénu prichádzajú štáty ako Čína a India, čo mení geopolitickú scénu. Kremeľ dal najavo, že vníma, ako USA a ich spojenci využili obdobie vlády prezidenta Borisa Jeľcina, aby ignorovali Rusko, ktoré sa považuje za dediča veľmocenského statusu bývalého Sovietskeho zväzu.  Západ akoby nebral na vedomie Putinovo varovanie USA pred „neuváženým používaním sily“ a jeho prejav na mníchovskom bezpečnostnom fóre interpretoval ako negatívny signál.

 

V auguste 2008 vyvolalo Gruzínsko vojnu s Ruskom kvôli svojim dvom separatistickým regiónom - Južnému Osetsku a Abcházsku. Komisia expertov Európskej únie označila za iniciátora ozbrojených akcií Gruzínsko, ktoré chcelo obnoviť svoju kontrolu nad separatistickými republikami. Moskva vojensky zasiahla, argumentujúc tým, že bola nútená zasiahnuť na obranu národov oboch povstaleckých republík. Ruská invázia posilnila postavenie separatistických režimov v týchto kaukazských republikách a zároveň potvrdila, že Rusko je pripravené použiť armádu, ak ide o udržanie jeho vplyvu na územiach, ktoré patrili v minulosti pod jeho kontrolu.

 

Na rovnaký účel využila Moskva v zime 1991-92 bývalú sovietsku 14. armádu, aby v Podnestersku podporila separatistov, ktorý odtrhli cca 17 % územia Moldavska na ľavom brehu rieky Dnester, kde predovšetkým žili Rusi a Ukrajinci. V roku 2006 separatisti v Podnestersku usporiadali referendum, v ktorom sa obyvatelia rozhodli pre samostatnosť, ale medzinárodné spoločenstvo doteraz Podnesterskú republiku ako samostatný štát neuznalo.

 

Vývoj v Podnestersku, vojna proti Gruzínsku a kríza na východnej Ukrajine spolu s anexiou Krymu podnietili NATO k tomu, čo bolo konštatované na summite aliancie v septembri 2014 vo Walese: členské štáty NATO musia svoje vojenské rozpočty postupne zvyšovať na úroveň 2 % HDP najneskôr v roku 2024, aby ich ozbrojené sily mohli účinne čeliť Rusku, ktoré Severoatlantická aliancia považuje za bezpečnostnú hrozbu pre Európu. Pod dojmom potenciálnej ruskej hrozby sa realizovali aj ďalšie rozhodnutia, vrátane rozmiestnenia jednotiek americkej armády v Poľsku a Rumunsku, ako aj nepočetných jednotiek iných členských štátov NATO v bývalých sovietskych pobaltských republikách. V kontexte popisovaného vývoja, resp. jednotlivých udalostí možno analyzovať niektoré fakty, aby sme mohli odpovedať na aktuálnosť otázky, či je Rusko bezpečnostnou hrozbou pre Európu ?

 

Už pri základnom porovnávaní ekonomického, technologického a vojenského potenciálu Ruska s potenciálom Spojených štátov možno jednoznačne konštatovať prevahu USA. Podľa aktuálnych údajov americká ekonomika vytvára 22 % svetovej HDP - Čína tvorí cca 18 % - ruský podiel predstavuje necelé dve percentá. O výraznom technologickom zaostávaní Ruska za svetom svedčí okrem iného fakt, že najvyspelejšie technológie na ťažbu ropy a plynu - ktoré sa významnou mierou podieľajú na ruskom vývoze - dováža krajina zo zahraničia.

 

Osobitnú zmienku si zaslúži porovnanie vojenského potenciálu Ruska a USA, pričom treba spomenúť, že ruská armáda bola po rozpade Sovietskeho zväzu v kritickom stave. Zaostalosť ruskej armády sa ukázala aj pri intervencii proti Gruzínsku, kde sa výrazne prejavili všetky nedostatky ruských ozbrojených síl - počínajúc kvalitou výzbroje až po úroveň bojovej pripravenosti nasadených jednotiek, nevynímajúc zastaranú organizačnú štruktúru armády. Preto sa v roku 2009 začala zásadná štrukturálna reorganizácia armády a ďalšie reformy, týkajúce sa bojovej prípravy a modernizácie výzbroje, vrátane zavedenia nových typov zbraní. Možno konštatovať, že ruská armáda za uplynulú dekádu prešla radikálnou zmenou, čo prekvapilo a možno aj postrašilo niektorých analytikov na Západe.

 

Spojené štáty si však uchovali výraznú prevahu v technológii výzbroje konvenčných ozbrojených síl, letectva a námorníctva. Podľa amerických prameňov bojové schopnosti ruského námorníctva sú na úrovni 45 % amerického vojenského loďstva, ktoré má k dispozícii 11 obrovských lietadlových lodí - Rusko má jednu zastaranú lietadlovú loď. Napriek pokračujúcej modernizácii ruského letectva, letecké sily USA majú nad ruskými  stále početnú i kvalitatívnu prevahu. Z toho dôvodu Rusko kládlo dôraz na vývoj osvedčených systémov protileteckej a antiraketovej obrany a prekonalo Američanov vo vývoji systémov elektronického boja, ktoré vyskúšalo v roku 2014 aj Donbase a neskôr našli uplatnenie pri nasadení ruskej armády v Sýrii. Okrem toho Rusko vyvíja účinné hypersonické strely, ktoré môžu byť efektívne použité pri prekonaní americkej protiraketovej obrany, ale aj proti veľkým americkým hladinovým lodiam. Na druhej strane stagnácia ruskej ekonomiky bráni niektorým ruským plánom na zavedenie prototypov už vyvinutých najmodernejších zbraní do výzbroje ruskej armády. Konkrétnym príkladom je problém najmodernejšieho ruského tanku T-14 (Armata). Pôvodne mal jeho hlavný výrobca Uralvagonzavod vyrobiť pre armádu 3. 200 kusov, ale z rozpočtových dôvodov ruské ministerstvo obrany rozhodlo, že zatiaľ dostane armáda iba niekoľko sto kusov pre vybrané útvary na odskúšanie v rozličných podmienkach. Okrem finančných dôvodov ruské zdroje uvádzajú, že u tanku Armata sa považuje za nespoľahlivé elektronické ovládanie systémov veže tanku a vyskytli sa tiež problémy so zameriavacím systémom  a nekvalitný videosignál.

 

Modernizáciu a prezbrojovanie ruskej armády obmedzuje ekonomický potenciál Ruska, ktoré na obranu vynakladá podľa  údajov švédskeho SIPRI 61,4 miliárd $, teda 4,3 svojho HDP. Analytici tvrdia, že je to skresľujúci údaj, pretože je uvádzaný na základe menového „koša“ a nezohľadňuje fakt, že náklady na ruskú armádu sú pomerne nízke vzhľadom na nižšiu úroveň miezd dôstojníkov a „zmluvných vojakov“, ako aj z toho dôvodu, že dodávateľmi pre armádu sú štátne firmy, ktorých ceny neberú do úvahy trhové kritériá, ako je tomu v krajinách NATO. Po zohľadnení tejto námietky by náklady na ozbrojené sily v Rusku mali byť cca 180-220 miliárd $. Aj pri porovnaní s týmto číslom sú výdaje amerického obranného rozpočtu viac ako trojnásobné: 716 miliárd $, ale v tom sú tiež náklady pre americké ministerstvo energetiky - ktoré riadi vývoj a výrobu jadrových hlavíc  - aj iné zložky civilného sektora pracujúce pre americkú armádu. Výdaje USA na obranu predstavujú 3,5 % amerického HDP, ktorý v roku 2017 dosiahol úroveň 19,39 biliónov $.

 

Propagandistickým argumentom o ruskej bezpečnostnej hrozbe neveria vo viacerých európskych krajinách, pretože reálne hodnotia potenciálne možnosti i obmedzenia Ruska a strategické nevýhody pre Rusko, keby sa do takéhoto dobrodružstva pustilo. Možno to ilustrovať na príklade ekonomicky najsilnejšej krajiny Európy - Nemecka, ktoré napriek nevôli mnohých spojencov sa podieľa na výstavbe podmorského plynovodu Nord Stream-2. Keby vládne elity v Nemecku videli v Rusku vážny zdroj ohrozenia, nepodporovali by takýto projekt, ktorý prezident Donald Trump označuje za ruskú zbraň proti záujmom Západu.

 

Ale ani nemeckí vojenskí stratégovia a generalita neberú ruskú bezpečnostnú hrozbu príliš vážne, pretože inak by reagovali na doslova mizerný stav Bundeswehru, ktorý ku koncu studenej vojny mal vyše 500 000 mužov v uniforme a v Moskve ho považovali za najlepšie vycvičenú armádu na európskom kontinente. V decembri 2018 mala však len 182 000 vojakov, teda v prepočte na počet obyvateľov krajiny bola v NATO najmenšou armádou. Podľa ministerky obrany Ursuly von der Leyen  do roku 2025 by sa jej stav mal zvýšiť na 203 000 mužov a žien, pričom sa počíta tiež s tým, že do armády príjmu aj cudzincov, žijúcich v Nemecku. Britský časopis The Economist o stave nemeckých ozbrojených síl napísal, že bojaschopná je menej ako polovica z cca 5000 tankov typu Leopard, dvanásť z 50 vrtuľníkov Tiger a len 39 z celkového počtu 128 stíhačiek Typhoon je pripravených na nasadenie. Ešte zarážajúcejšie pôsobí fakt, že ani jedna zo šiestich ponoriek nie je bez generálky schopná vyplávať zo svojho prístavu. Pre analytikov je v tomto kontexte kuriózne, že nemecký zbrojný priemysel má už dlho privilegované postavenie, kooperuje pri vývoji a výrobe zbraní so zahraničnými partnermi a donedávna vyvážal tanky a obrnené vozidlá do kritických zón.

 

Nemecko počíta  s tým, že Rusko si uvedomuje obmedzenia svojej geostrategickej kapacity. Vojenský konflikt s NATO v Európe by neriskovalo - možno aj z toho dôvodu, že by to poskytlo šancu jej potenciálnemu rivalovi v Ázii - Číne, aby napravila historické „krivdy“, ktorý na nej spáchalo kedysi dávno cárske Rusko, keď zabralo Mandžusko a vlastne celé územie Sibíri na východ od jazera Bajkal až po Kamčatku.  V Moskve nekalkulujú s ohrozeniami z Európy, ale predovšetkým s tým, že by vo Washingtone niekto nesprávne vyhodnotil situáciu a považoval potenciálnu ruskú hrozbu ako dôvod k neuváženej vojenskej reakcii. Pre takýto prípad sa Rusko drží zásad svojej doktríny dôveryhodného nukleárneho odstrašovania - čo prezident Vladimír Putin dokonca verejne naznačil. Americkí spojenci v NATO - rovnako ako samotní Američania vedia - že ruský raketo-nukleárny potenciál je na strategicky adekvátnej úrovni, takže nebolo by racionálne o tom pochybovať. O americkej opatrnosti v tomto smere svedčí aj fakt, že hoci už avizovali, že v marci 2020 dovezú svoje rakety Patriot na vojenskú základňu Wesola v Poľsku, nedovolili si do kontingentov NATO v Pobaltí vyslať svojich vojakov, ale iba jednotky spojencov.

 

V súvislosti s propagandou o ruskej bezpečnostnej hrozbe Európe je potrebné spomenúť fenomén rozširovania geopolitického vplyvu Ruska. Kľúčovými hráčmi na tomto poli okrem Ruska sú Spojené štáty a Čína, ktorú v súčasnosti Washington vníma ako svojho hlavného geopolitického rivala. Snahu Moskvy zasahovať do geopolitiky pociťujú Spojené štáty ako ohrozenie ich dominantného postavenia, ale prezentujú ju ako hrozbu ruskej agresie. Rusko presadzuje model multipolárneho sveta, v ktorom chce zaujať pozíciu neprehliadnuteľného arbitra a silného sprostredkovateľa riešení, vychádzajúcich z jeho záujmov. Prezident Vladimír Putin je presvedčený o historickom poslaní Ruska, avšak jeho naplnenie nevidí v presadzovaní jeho geopolitického vplyvu armádou, ale získaním rešpektu a dohodou so Spojenými štátmi, ktoré sa nechcú vzdať pozície hegemóna svetovej geopolitiky, získanej víťazstvom v studenej vojne.


Späť