Summit v Istanbule potvrdil, že riešenie konfliktu v Sýrii je v nedohľadne - využije Rusko ešte utečeneckú kartu voči Európe ?

Summit v Istanbule potvrdil, že riešenie konfliktu v Sýrii je v nedohľadne - využije Rusko ešte utečeneckú kartu voči Európe ?


30.10.2018

Po niekoľkých odkladoch sa konal 27. októbra 2018 v Istanbule summit najvyšších predstaviteľov Turecka, Ruska, Francúzska a Nemecka o mierovom urovnaní situácie v Sýrii. Štvorstranné stretnutie bolo pôvodne naplánované na začiatok septembra, ale veľké diferencie medzi uvedenými krajinami spôsobili odkladanie summitu. Z takého kontextu logicky vyplýva, že okrem obsiahleho spoločného vyhlásenia - ktoré zdôraznilo potrebu iniciovať „Sýrčanmi vedený a Sýrčanmi ovládaný politický proces, aby sa skončil sýrsky konflikt“ - nedosiahla sa žiadna dohoda, ako to dosiahnuť. Hlavnými spornými problémami sú politický osud Bašára al-Assada, zahraničná vojenská prítomnosť, otázka utečencov a obnova krajiny, ako aj budúcnosť kurdských oblastí na severovýchode. Po dosiahnutí svojich hlavných vojenských cieľov - porážke opozície a zabezpečení režimu Bašára al-Assada - Rusko sa snaží premeniť toto „víťazstvo“ na politické zisky. Usiluje sa o normalizáciu Sýrie so zameraním na jej obnovu a návrat sýrskych utečencov.

Riaditeľ politických analýz v Arabskom centre pre výskum a politické štúdie v Katare Marwan Kabalan v rozbore pre internetový portál televízie Al-Jazeera uviedol, že hlavným politickým cieľom Ruska je presvedčiť potenciálnych darcov - predovšetkým Európsku úniu a štáty Perzského zálivu - aby „nasypali“ peniaze do neduživej sýrskej ekonomiky a pomohli obnoviť krajinu. Výzva Moskvy na návrat utečencov je v Európe pomerne populárna a ruské vedenie sa snaží ňou presvedčiť Nemecko - ktoré hostí vyše milióna Sýrčanov - aby nasmerovali Európsku úniu k rekonštrukcii Sýrie. K tomu dodáva, že Rusko už predtým použilo utečeneckú kartu. Zámerne sa orientovalo na civilistov z oblastí pod kontrolou opozície, aby zaplavili Turecko a Európu, čím by boli prinútení prehodnotiť svoju podporu opozičným ozbrojeným skupinám. Utečenci sa naozaj stali v európskej politike kľúčovou otázkou a prispeli k nárastu populistických a ultranacionalistických síl na celom kontinente. Zdá sa, že mnohé krajiny EÚ - vrátane Nemecka - sú ochotné financovať obnovu Sýrie, ale až po dosiahnutí politického riešenia. Tzv. západná pracovná skupina pre Sýriu (vrátane USA) je presvedčená, že po vojenskom „víťazstve“ Ruska je financovanie rekonštrukcie jediným nástrojom v rukách medzinárodného spoločenstva, ktorým môže donútiť Assada a jeho spojencov, aby prijali politické riešenie konfliktu.

 

Rusko však chce, aby sa rekonštrukcia oddelila od akéhokoľvek politického procesu. Nezhody v tejto otázke zatienili summit v Istanbule, čo sa zreteľne prejavilo na záverečnej tlačovej konferencii. Ruský prezident Vladimír Putin uviedol, že dohoda zo Soči o demilitarizovanej zóne v provincii Idlib je „dočasným opatrením“, čím naznačil, že vojenské riešenie je stále na stole. Mnohí interpretovali jeho postoj ako implicitnú hrozbu zameranú na Turecko, Nemecko a Francúzsko: ak nebudú spolupracovať podľa ruských plánov, mali by byť pripravení na tri milióny civilistov -  v súčasnosti žijúcich v provincii Idlib - ktorí by utekali smerom k hraniciam. Putinove poznámky o Idlibe tiež naznačujú, že jeho hlavným cieľom v Sýrii je ukončenie akejkoľvek zahraničnej vojenskej prítomnosti, vrátane Turecka, Francúzska a najmä Spojených štátov.

 

Podľa názoru Kabalana Rusko bolo veľmi znepokojené americkými plánmi zachovať vojenskú prítomnosť v Sýrii po skončení vojny proti Islamskému štátu. V súčasnosti USA kontrolujú tretinu sýrskeho teritória prostredníctvom Sýrskych demokratických síl (SDF); Rusko (prostredníctvom Assadovho režimu) ovláda o niečo viac ako polovicu krajiny; zvyšok je pod dohľadom Turecka (prostredníctvom sýrskych opozičných síl, ktoré podporuje). Oblasť pod kontrolou Sýrskych demokratických síl predstavuje 90 % sýrskych zdrojov ropy a zemného plynu, vrátane najväčšieho ropného ložiska Al-Omar, ako aj väčšinu vodných zdrojov, veľkých priehrad a elektrární. Severovýchodný región je tiež obilnicou Sýrie. Ak táto oblasť nie je pod kontrolou vlády, žiadna administratíva v Damasku nemôže prežiť nezávisle od zahraničnej pomoci.

 

Analytik Arabského centra pre výskum a politické štúdie podotýka, že Rusi - ktorí chcú ťažiť z ekonomického prínosu svojej vojenskej intervencie v Sýrii - nechcú a ani nemôžu poskytnúť krajine finančnú pomoc. Preto stiahnutie amerických síl je nevyhnutné pre prežitie sýrskeho režimu a pre úspech ruskej expedície v Sýrii. Z tohto dôvodu bez dohody medzi USA a Ruskom nemožno dosiahnuť výrazný pokrok v politickom riešení situácie v Sýrii. V takejto súvislosti bol summit v Istanbule odsúdený na neúspech, pretože Spojené štáty tam neboli. Možno práve z tohto dôvodu francúzsky prezident Emmanuel Macron oznámil, že 11. novembra bude hostiť summit USA-Rusko o Sýrii v Paríži. Americká vojenská prítomnosť na východnom brehu rieky Eufrat nie je znepokojujúca iba pre Rusko, ale aj pre Turecko, hoci z úplne iných dôvodov. USA totiž podporujú a financujú SDF, ktorých jadro tvoria jednotky Kurdskej ľudovej ochrany (YPG), spojené s Kurdskou stranou pracujúcich (PKK), ktorá sa po desaťročia angažovala v partizánskej vojne proti tureckej vláde. Turecko je presvedčené, že pokračujúca prítomnosť vojakov USA v blízkosti hraníc so Sýriou posilňuje Kurdov a podnecuje ich ambície k nezávislosti.

 

Aj francúzska podpora kurdským bojovníkom vo východnej Sýrii bola jadrom sporu medzi Parížom a Ankarou pred i počas istanbulského summitu. Francúzi v posledných mesiacoch rozšírili svoju vojenskú prítomnosť v tejto oblasti, aby poskytli podporu SDF v boji proti Islamskému štátu. Ako prejav nespokojnosti turecká spravodajská služba odhalila pozície francúzskych špeciálnych síl v oblastiach pod kontrolou Sýrskych demokratických síl. Francúzsko tiež navrhlo, aby SDF boli zastúpené v akomkoľvek ústavnom výbore vytvorenom na prípravu sýrskej ústavy v budúcnosti, čo Turecko jednoznačne odmietlo. Avšak Francúzsko a USA nie sú jedinými, ktorí podporujú záujmy SDF. Rusko - ktoré presadzuje určitú formu decentralizácie sýrskeho politického systému - tiež naliehavo vyzýva Turecko, aby akceptovalo nejaké kurdské zastúpenie pri politických rozhovoroch o budúcnosti Sýrie.

 

Analýza Marwana Kabalana poukazuje aj na fakt, že napriek tomu, že Rusko a Turecko sú partnermi v procese z Astany - kde sa tiež riešilo urovnanie sýrskeho konfliktu - nemusia si nevyhnutne dôverovať. V uplynulom roku Ankara bezmocne sledovala, ako Moskva využila proces z Astany na odstránenie alebo vyhnanie sýrskej opozície z troch zo štyroch de-eskalačných zón dohodnutých v máji 2017. V období leta Rusko zvažovalo plány na ofenzívu do provincie Idlib, aby obsadilo poslednú zostávajúcu pevnosť sýrskej opozície. Všetky uvádzané záujmy a ciele ukazujú, že je mimoriadne ťažké, aby hlavné sily v sýrskom konflikte dosiahli dohodu. Podľa Kabalana, keby sa im to aj podarilo, určite to bude na úkor sýrskeho ľudu, ktorý nemá pri rokovaniach o budúcnosti svojej krajiny žiadne slovo.


Späť